Černí baroni - Miroslav Švandrlík

-  údajné pôsobenie jednotiek Pomocných technických práporov (PTP), alebo tzv. Čiernych barónov v prvej polovici 50-tich rokov minulého storočia, dôsledkom čoho sa zámok Zelená Hora preslávil vďaka sfilmovanému románu ČB, znamenalo do tej doby, aj po odchode nemeckej a americkej armády pomerne historicky cenne vybavený objekt zasadenia poslednej takmer „smrteľnej rany“. PTP tu v skutočnosti nepôsobili – bol tam prevelený len 1. technický prápor, no prístup vojakov k historickým pamiatkam je opísaný pravdivo; od septembra 1950 boli v armáde zriaďované PTP, práca v nich sa dala prirovnať k podmienkam v táboroch nútených prác a slúžili tu bez rozdielu veku sedliaci, živnostníci a iné pre režim „nepriateľské živly“ – slúžili bez zbraní (nasadzovaní k stavebným prácam, do baní ..); osudy vojakov neboli zďaleka tak humorné ako v knižke

-  „Čo bolo, to bolo, terazky som majorom!“ (major Haluška – „Terazky“); hlavnou postavou vojak Kefalín ( v civile asistent réžie), kvôli zlému zdravotnému stavu zaradený do PTP; stretáva sa s majorom Haluškom a je vtiahnutý do víru udalostí, akými sú napr. vytvorenie prasačieho raja na Zelenej Hore alebo vychľastanie celej cisterny vína a následne opitie celej roty aj s veliteľom; rota je rozdelená na časti a posielaná na rôzne pracoviská; vojaci vymýšľajú zámienky pre ulievanie, ako sa menia miesta, menia sa i velitelia – a  morálka roty: jeden podpapučník, kt. mláti žena, druhý alkoholik, ktorý prepáči každý prúser; už to majú za pár, ale čaká ich ťažká skúška: previerková komisia pod vedením generála, Terazky zapiera, že sa nič zvláštne pod jeho velením nestalo, prežijú to v suchu; odchádzajú prešťastní na vlak, do civilu, Kefalín (ináč najhorší vojak) sa lúči s Terazkym: "Čo bolo, to bolo", podal mu pravicu. „Ale aj tak to bolo všetko absurdné, súdruh major,“ usmeje sa Kefalín. „Bolo,“ prikývol Terazky. „Bože môj, to bolo.“ Chvíľu mlčal a ked sa už Kefalín chystal na odchod, prekvapil ho otázkou: „A čo si predstavujše pod slovom absurdné?“

- ČB sú dielom o útvaroch českej armády, ktorých príslúšníci nevybojovali žiadnu bitku, ich zásluhy nezdobili vyznamenania, no boli na svoje zaradenie hrdí; na ich osudoch sa však podpísala nenávisť „pofebruárovej“ mocenskej skupiny, pokladali ich za občanov druhého rádu