Havran raz ukoristil veľký kus syra a spokojne s ním sedel na konári stromu. Išla tadiaľ líška, a len
čo zazrela v havraňom zobáku lákavú pochúťku, hneď sa jej začali zbiehať slinky. Razom začala hútať, ako by mohla kus syra
získať.
"Čo to vidím? Nie si ty náhodou havran?" s predstieraným údivom oslovila vtáka. "Povedali mi, že havran má špinavé čierne
perie, ale ty si taký nádherný, že sa ponášaš skôr na najčernejší drahokam."
Havran so záujmom sledoval líšku, bolo na ňom vidieť, že sa mu chvála páči. Líška pokračovala: "Taký nevídaný vták musí mať aj prekrásny hlas. Aká škoda, že som ho ešte nikdy nepočula! A pritom ako rada by som každému povedala, že havran je kráľom vtákov."
Havranovi nebolo viac treba. Hneď sa pustil do spevu svojim zvláštnym, škrekľavým hlasom. Len čo však otvoril zobák, kus syra mu z neho vypadol, priamo do láb líšky pod stromom. Tá sa schuti zasmiala, ako vďaka prefíkanosti získala takúto lahodnú korisť.
Prefíkanci dobre vedia, že lichôtkami dosiahnu všetko, najmä u tých, ktorých príroda neobdarila samoľúbosťou.