Bol raz jeden kováč, ktorý deň čo deň tvrdo pracoval. Mal psa, ktorý mu však veľa radosti neprinášal, lebo celé dni iba vylihoval. Keď naňho kováč pískol, nielenže k nemu nepriskočil, ale ani len ušami nepohol.
No len čo si kováč sadol k obedu, lenivý chlpáč bol zaraz pri jeho nohách, vrtel chvostom a zaliečal sa mu, aby dostal niečo dobré pod zub. Raz sa už jeho pán poriadne rozhneval.
„Čože si ty za psa? Takto ty máš rád svojho gazdu, že len vtedy sa mu líškaš, keď dúfaš v dobré jedlo? Kým ja sa od rána do večera lopotím vo vyhni, z teba tu nie je nijaký úžitok! Odteraz to však bude ináč!“ povedal a obed zjedol sám. Nevďačnému psovi hodil iba malý kúsok kôrky z chleba. Pes sa rýchlo naučil, že pána si treba vážiť. Zanechal daromné leňošenie a stal sa z neho výborný strážca domu.
Niekto je k nám milý iba vtedy, keď od nás niečo potrebuje.