Žil raz v istej dedinke jeden zloduch, ktorého nikto nemal rád. *Vždy sledoval iba svoj úžitok a mal na svedomí veľa zlých skutkov. Podvádzal a kradol, ale tak šikovne, že nikdy mu jeho podlé činy nemohli dokázať.
Akosi raz vykračoval po dedine, zbadal malého chlapca nariekať pri studni. Oslovil ho: „Čože sa ti stalo chlapče? Prečo tak bedákaš?“
„Rodičia ma veľmi vyhrešia. Lano, na ktorom som mal zlaté vedro, sa pretrhlo a vedro ostalo na dne studne,“ odvetilo chlapča.
Pri spomienke na zlaté vedro sa zloduchovi zablyslo v oku. Pozhadzoval zo seba šaty a zliezol do studne. Darmo hľadal, darmo snoril, nenašiel ani hrdzavé vedro, nieto ešte zlaté. Hrešiac vyliezol zo studne, ale po chlapcovi a jeho šatách tam nebolo ani stopy.
„Pomôžte mi niekto a doneste mi nohavice!“ volal zúfalo na okoloidúcich, no každý, kto prešiel okolo, ho iba vysmial. Nik sa nad zlodejom nezľutoval.
Ak sa nečestnému človeku prihodí niečo zlé, nikto ho nepoľutuje. Nemôže očakávať pomoc od tých, ktorým uškodil.