Bájka o samoľúbom oslovi

Bájka o samoľúbom oslovi

Gazda sa dobre staral o svojho osla. Každý deň ho kŕmil jačmeňom a nič mu neodoprel. Osol celé dni iba hopkal na lúke a tešil sa, ako mu je dobre.
„Aký som len silný!“ obdivoval sám seba. „Som taký svižný a obratný ako dáky tátoš. Vidno, že môj otec bol dobrý kôň, a ja nie som o nič horší!“
Gazdovi sa však časom znepáčilo oslovo bezstarostné poskakovanie. Vzal zubadlo, dal ho oslovi do papule a na chrbát mu pripevnil sedlo. Vysadol naňho ako na tátoša, ktorým osol tak veľmi chcel byť. Osol spočiatku pyšne nosil svoje bremeno, no ako ho gazda poháňal do cvalu, skoro sa unavil.
„Poďme, zviera jedno lenivé!“ nedal mu gazda vydýchnuť. „Videl som ja, aký si bol čulý. Neverím, že už nevládzeš!“
A tak cválali ďalej – gazda vysmiaty a osol udychčaný.
„Nevládzem cválať tak rýchlo!“ bedákal osol. „Nohy si už necítim a ledva lapám po dychu. Priznávam, že moja mama bola oslica, a aj ja radšej oslom ostanem!“

Ponaučenie: Keď sa máme dobre, radi zabúdame, kým sme, a povieme alebo urobíme to, čo neskôr veľmi oľutujeme.