Bájka o zajačom vojsku
Bájka o zajačom vojsku
Stalo sa to už dávno, pradávno. Zajace sa zhromaždili na lúke a začali sa sťažovať na svoj smutný osud.
„Sme tie najbiednejšie zvieratá na svete!“ nariekal ich vodca. „Spomedzi všetkých tvorov sme najslabšie a najbezmocnejšie. Celý svoj život sa iba strachujeme.“
Ostatné zajace len smutne prikyvovali a ich vodca pokračoval v bedákaní:
„Nemá zmysel, aby sme takto žili. Skočme spolu do rieky, aby už viac na zemi nebolo zajacov.“ A už sa aj hnal k vode. Keď to ostatné zajace videli, rozbehli sa za ním. Ako sa však zajačí húf blížil k rieke, z brehu do vody skočila žaba, ktorú rútiace sa zajace poriadne vystrašili. Len čo to vodca zajacov zbadal, zháčil sa.
„Pozrite sa, jestvuje zviera, ktoré sa i nás bojí! Boli by sme hlúpe, keby sme aj ďalej horekovali nad
svojim osudom!“
Zajace sa nato spokojne rozišli po lúke a odvtedy sa ani jeden neľutoval.
Ponaučenie:
Ľahšie zvládneme svoje trápenie, keď vidíme, že iní sú na tom horšie.