Bájka o vlkovi a kozľati

Bájka o vlkovi a kozľati

Mama koza potrebovala niečo vybaviť, a tak musela nechať svoje malé kozľa samé doma. Nakázala mu, aby nikomu cudziemu neotváralo.
„Už musím ísť moje milé,“ lúčila sa mama koza a potom ukázala na dvere. „Poriadne ich zavri!“
Kozľa spravilo všetko tak, ako mu mama povedala. Lenže nablízku sa potuloval vlk.
„Malé hlúpe kozľa je samé doma. To bude ľahká korisť!“ tešil sa. Prišiel k dverám a zaklopal.
„Kozliatko, nože ma pusti dovnútra! Prišla som na návštevu,“ povedal zmeneným hlasom.
„Cudzích nemôžem vpustiť!“ odvetilo kozľa.
„Ale veď ja som koza, ako by som ti mohla byť cudzia?“ nedal sa odbiť vlk. Kozľa vtedy vykuklo cez okno a zbadalo hrubú sivú kožušinu, ostré pazúry a vycerené zubiská.
„Nie, nie! Hovoríš síce ako koza, ale nevyzeráš tak! Veru ja ťa nevpustím!“ tvrdohlavo trvalo na svojom.
Vlk videl, že tu ho už večera nečaká a tak odišiel s dlhým nosom.

Ponaučenie: Deti by mali poslúchať svojich rodičov, lebo tí ich majú radi a dobrými radami im chcú iba dobre.