Keď líška po prvý raz zazrela medveďa, vydesená sa schovala do kríka. Dovtedy nevidela takéto veľké zviera a veľmi sa ho bála.
„To musí byť veľmi nebezpečný tvor! Čím iným by si mohol napchať svoje veľké brucho než líškou? Svojimi obrovskými labami by hádam aj stromy vedel vytrhať zo zeme!“ mudrovala a vo svojom úkryte so strachom vyčkávala, kým sa medveď poberie preč.
Na druhý deň ho stretla opäť a znova sa pred ním ukryla.
„Hm, je to veľké zviera, to je pravda, ale pohybuje sa akosi
ťarbavo. Možno by som aj ja vedela ujsť, keby ma začal prenasledovať!“ pomyslela si líška, keď sa tu medveď náhle otočil a pozrel jej
priamo do očí. Líšku razom opustila všetka odvaha a zutekala, akoby tam nikdy ani nebola.
Na tretí deň znova zahliadla medveďa, ako sedí pri malinovom kre a spokojne sa hostí. Líška sa prikrčila a zvedavo pozorovala obrovské zviera, ktoré sa jej už nezdalo také nebezpečné.
„Ukáž sa, ktokoľvek si!“ ozval sa po chvíli medveď kamarátsky. „Nemusíš sa predo mnou ukrývať, ujde sa bohato
každému.“
Líška uznala, že medveďa zle odhadla, a pozvanie prijala.
Najviac sa bojíme vecí, ktoré nepoznáme. Keď ich spoznáme, už nie sú také hrozivé.