Bájka o oslovi a koňovi

Bájka o oslovi a koňovi

Koňa raz vystrojili do samého zlata a hodvábu. V takom nádhernom postroji sa nesmierne páčil sám sebe. Veselo si cválal po ceste a takmer pri tom udupal osla, ktorý niesol ťažký náklad.
„Prečo sa neuhneš z cesty, ty nosič bremien, keď ti ide oproti vznešenejšie zviera?“ zaerdžal naňho nahnevane. „Ja som predsa tátoš a ty iba sluha, už aj sa mi prac z cesty!“

Osol chcel-nechcel, musel odstúpiť a kôň ufujazdil. Jeho spupný cval nemal dobrý koniec! Kôň stúpil do jamy a začal krívať na zadnú nohu. Doma z neho hneď zobliekli nádherný postroj, a keďže sa už na veľa nehodil, spravili z neho ťažného koňa.

Dni sa míňali a raz sa kôň opäť stretol s oslom, ktorému sa tak posmieval. Osol bol znova obťažkaný nákladom, no tentoraz bol aj kôň zapriahnutý do poriadne naloženého voza.
„Fíha, ale deď to nie je nik iný ako náš tátoš! Bez očarujúceho postroja som ťa takmer nespoznal!“ vysmial sa mu osol.
Kôň sa veľmi zahanbil, že sa predtým správal k oslovi tak škaredo.

Ponaučenie: Šťastie je vrtkavé. Nebuď priveľmi pyšný na seba, lebo aj teba môže postretnúť osud, pre ktorý teraz inými pohŕdaš.