Na ceste k vojne
Vznik vojensko – politických blokov
Výsledky Berlínskeho kongresu v roku
1878 zhoršili nemecko – ruské vzťahy, čo viedlo Bismarcka k užšej spolupráci s Rakúsko – Uhorskom. 7.
októbra 1879 bola vo Viedni podpísaná tajná dohoda medzi Nemeckom a Rakúsko – Uhorskom, obsahujúca
vzájomné záruky pre prípad vojny s Ruskom. Podpisom tejto dohody vznikol Dvojspolok ako
základ budúceho Trojspolku. Po tom, ako Francúzi obsadili Talianmi ovládané Tunisko, rozhodli sa rozhorčení
Taliani vstúpiť do Dvojspolku, od ktorého očakávali pomoc v prípadnom boji s Francúzskom. Dňa 31.
mája 1882 podpisom zmluvy vo Viedni vznikol blok tzv. ústredných
mocností (názov „ústredné“ dostali podľa svojej geografickej ústrednej polohy v Európe), nazývaný Trojspolok ako
aliancia Nemecka, Rakúsko – Uhorska a Talianska. Signatári sa zviazali nevstupovať do žiadneho zoskupenia
namiereného proti niektorému z členov Trojspolku. Zmluva takisto obsahovala celý systém záruk v prípade napadnutia niektorej signatárskej
krajiny. V roku 1883 podpísalo zmluvu s Trojspolkom aj Rumunsko.
Druhý blok
vznikol v roku 1907 dokončením zmluvného trojuholníka medzi Francúzskom, Veľkou Britániou
a Ruskom. Do dejín vošiel pod názvom Dohoda. K postupnému zbližovaniu medzi Francúzskom
a Ruskom dochádzalo v rokoch 1891 – 1894 a vyvrcholilo podpísaním spojeneckých
zmlúv, ktoré zakotvovali spoluprácu vo vojenskej oblasti. Z pohľadu Rusov bola zvlášť výhodná hospodárska
a finančná spolupráca, pretože z Paríža získali ohromné finančné prostriedky (cca 3,5 mld.
frankov) vo forme úverov, ktoré boli potrebné na reformu ruského hospodárstva.
V roku 1904
došlo k podpisu entente cordiale („srdečnej dohody“) medzi Francúzskom a Veľkou Britániou. Dohoda
sa týkala urovnania konfliktov v kolóniách. Dohodli sa na rozdelení vplyvu: Egypt pripadol
Británii a Maroko Francúzsku. Vzrastajúci vplyv Nemecka na medzinárodnej scéne prinútil k spolupráci aj
ďalších dvoch rivalov: VB a Rusko. K podpisu britsko – ruskej dohody došlo v roku 1907. Podobne, ako
v prípade francúzsko – britskej dohody, ani tu nešlo o spojeneckú zmluvu. Boli to skôr dohody o vymedzení záujmov
v mimoeurópskych oblastiach (Perzia, Tibet, Afganistan).
Ani toto
rozdelenie nebolo stopercentné. Aj v rámci Trojspolku a Dohody existovali nezhody. V prípade Dohody išlo
v prvom rade o konflikt medzi demokratickými štátmi (Francúzsko, VB) a absolutistickým Ruskom, ako aj
o mocenské súperenie VB a Ruska v Strednej Ázii. Britom nebola po vôli ani snaha Rusov o ovládnutie čiernomorských
úžin. Veľkou slabinou Trojspolku bol spor medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom, ktoré si
nárokovalo Rakúskom ovládané južné Tirolsko ako územie obývané po taliansky hovoriacou menšinou.
Posledné predvojnové konflikty
Čerstvé britsko – francúzske spojenectvo dostalo hneď možnosť ukázať
svoju silu. Jednou z oblastí, ktoré podľa entente cordiale patrila do francúzskej záujmovej sféry, bolo Maroko. V roku 1905
sa nemecký cisár Viliam II. v Tangare vyslovil za nezávislosť Maroka, čo bolo možné považovať za
jednoznačnú provokáciu voči Francúzsku. Vypukla tzv. prvá marocká kríza. Problém
bol nakoniec vyriešený na medzinárodnej konferencii v Algecirase v roku 1906. Nemeckú
požiadavku podporilo iba Rakúsko – Uhorsko. Veľká Británia sa postavila na stranu
Francúzska a spolu s ňou aj ostatné účastnícke krajiny. Nemecko bolo diplomaticky porazené.
V roku 1911 vypukla druhá marocká kríza. Povstanie a občianska vojna v Maroku dali
Francúzsku zámienku k zásahu a napriek nemeckému varovaniu vstúpili francúzske jednotky do Maroka. Berlín
reagoval veľmi ostro. Do prístavu Agadir priplával nemecký delový čln Panther, čo
vyvolalo britské obavy z prítomnosti nemeckého loďstva v tejto časti sveta. Svoju nespokojnosť dali Briti Nemcom najavo.
Nemecko tak zostalo opätovne diplomaticky osamotené a po druhý krát sa muselo stiahnuť. Tieto
dve krízy jednoznačne naznačili budúcich najväčších protivníkov.
Jedným z najkonfliktnejších miest vtedajšej Európy bol
Balkánsky polostrov. Na pozadí rúcajúcej sa Osmanskej ríše sa krížili záujmy európskych veľmocí
a súčasne sa tu odohrával národnooslobodzovací boj balkánskych národov. V rokoch 1912 – 1913
koalícia balkánskych štátov (Bulharsko, Čierna hora, Grécko a Srbsko) rozpútala vojnu proti Osmanskej ríši
s cieľom rozšíriť územia jednotlivých národných štátov. Po niekoľkých porážkach prišli Turci o všetky svoje
európske územia s výnimkou okolia Istanbulu. Bola to prvá balkánska vojna.
Onedlho
došlo k rozporom medzi víťaznými krajinami. Vypukla druhá balkánska vojna (jún – august 1913).
Proti Bulharsku sa spojili Srbsko, Grécko a Čierna hora, Rumunsko a Turecko.
Vojna sa skončila porážkou Bulharska, ktoré stratilo prístup k Egejskému moru a časť jeho ziskov z predchádzajúcej vojny
si rozdelili susedia.
Diplomatické rokovania počas balkánskej krízy, ako aj uvedené konflikty jednoznačne ukázali, že starý
európsky systém je v rozpade. Kontinent stál na pokraji veľkej vojny.
Sarajevský atentát a vypuknutie
vojny
Od začiatku 20. storočia bolo iba otázkou času a príležitosti, kedy sa zmilitarizovaná Európa ocitne vo vojne.
O tejto vojne sa už dopredu vedelo, že (vzhľadom na všetky podpísané zmluvy o pomoci) bude mať celosvetový charakter. Takisto bolo veľmi
pravdepodobné, kde sa tento konflikt začne. Povestným sudom prachu, ktorý mal každú chvíľu vybuchnúť, bol Balkán. Tam sa najviac križovali
záujmy veľmocí a zväčšovalo sa mocenské vákuum vytvorené slabnúcou Osmanskou ríšou.
V lete 1914
navštívil rakúsko – uhorský následník trónu František Ferdinand d´Este manévre cisárskej
a kráľovskej armády v Bosne. Manévre sa konali v provokačnej blízkosti srbských hraníc a na území iba nedávno
anektovanom (1908). Situácia bola krajne napätá. Dňa 28. júna 1914 bol následník aj
s manželkou v Sarajeve zavraždený srbskými nacionalistami z organizácie Čierna ruka. Atentátnikom
bol mladý študent Gavrilo Princip. Neskôr sa ukázalo, že atentátnici mali priame prepojenie na nacionalisticky orientovaných
dôstojníkov srbskej armády. Táto udalosť podnietila hlavne nemecké militantné kruhy k nátlaku na rakúsko – uhorskú
vládu, aby vyhlásila Srbsku vojnu. Vyhlásením vojny Srbsku Rakúsko – Uhorsko riskovalo vojnu so srbským ochrancom
Ruskom. A práve s tým Nemci počítali. Vediac, že ruská armáda nie je na vojnu pripravená, počítali s rýchlym víťazstvom. Nemci si
uvedomovali svoju mocenskú prevahu nielen nad Ruskom (pri Rusom počítali aj s pomalou mobilizáciou), ale aj nad Francúzskom, o ktorom
predpokladali, že Rusov podporí. Nemci nepočítali s tým, že by do vojny zasiahla Veľká Británia. Napriek všetkým nemeckým argumentom
neboli vo Viedni naklonení vojenskému riešeniu konfliktu. Viedenská vláda schválila ultimátum, adresované
Srbsku, v ktorom hlavný bod predstavoval požiadavku vyšetrenia a potrestania všetkých vinníkov
sarajevského atentátu a to na srbskom území za priamej účasti rakúsko – uhorských represívnych orgánov.
Srbi v podstate prijali všetky body ultimáta, okrem toho najdôležitejšieho, ktorý by
obmedzil ich štátnu suverenitu. Tak Srbsko ako aj Rakúsko – Uhorsko začali mobilizovať armádu. Mobilizovalo aj Rusko.
28. júla 1914 o 11. hodine dopoludnia vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko vojnu Srbsku.
1. augusta
vyhlásilo vojnu Nemecko Rusku a 3. augusta aj Francúzsku. Nemci porušili neutralitu Belgicka
a vstúpili na jeho územie, čím donútili Britániu k vyhláseniu vojny Nemecku 4. augusta. Neutrálne zostalo
iba Taliansko. Začala sa prvá svetová vojna...
Zones.sk – Zóny pre každého študenta