Svetová vojna v rokoch 1914 – 1916
Prvá svetová vojna sa začínala veľkými mobilizáciami vo všetkých zainteresovaných krajinách. Celou Európou sa
prehnala vlna vlastenectva a nadšenia pre boj za svoju vlasť. Výdobytok novej doby – masová propaganda dokonale
spracovala verejnú mienku v jednotlivých krajinách a do takej miery očiernila protivníka, že
v počiatočnom období odchádzali vojaci na front s jasotom a spevom. S takýmto sebavedomím išli na front predovšetkým vojaci nemeckej
armády, ktorých generalita verila v rýchlu porážku súperov.
Západný front
Nemci
mali už od konca 19. storočia vypracované plány pre prípad vojny na dvoch frontoch. Išlo o tzv. Schlieffenov plán bleskovej
vojny (Blitzkrieg). Podľa jeho plánu Nemci znova prešli územím neutrálneho Belgicka,
čím by obišli francúzske opevnenia na nemecko – francúzskej hranici a zaútočili na nechránenú francúzsko –
belgickú hranicu. Útok mal byť zrealizovaný hneď na začiatku vojny, ešte pred tým, než Rusi zmobilizujú svoju armádu. Po vyradení
Francúzska sa chceli Nemci vrhnúť na osamotené Rusko.
Schlieffenov plán prekazila Veľká Británia, ktorá
okamžite po napadnutí neutrálneho Belgicka (4. augusta 1914) vyhlásila Nemecku vojnu. Schlieffenov
plán preto stroskotal. Nemcom sa podarilo obkľúčiť jadro francúzskych
a britských vojsk medzi Verdunom a Parížom. Definitívny koniec Schlieffenovho plánu znamenala bitka na rieke Marne
v septembri 1914, ktorá bola prvou neúspešnou nemeckou ofenzívou a súčasne predznamenala ďalší charakter vojny.
Z rýchlej a ofenzívnej vojny sa v priebehu niekoľkých týždňov stala vojna zákopová. Nemci, po neúspechu
na Marne, boli nútení vykopať zákopy na línii Compiegne – Remeš – Varennes. V priebehu októbra a novembra 1914
nasledoval tzv. „beh k moru“, ktorý v podstate znamenal predĺženie frontovej a zákopovej línie od švajčiarskych
hraníc k Atlantickému oceánu.
Začiatkom roka 1915 sa o protiútok pokúsili
francúzske vojská v Champagni, avšak neúspešne. V lete 1915 opäť zaútočili Nemci na postavenia
britskej armády pri Ypres, kde po prvý krát v histórii použili otravný plyn ako bojovú zbraň. Plyn
síce spôsobil, že mnoho britských vojakov zomrelo v krutých bolestiach, frontové línie však nedokázal prelomiť.
Vo
februári 1916 sa Nemci rozhodli zaútočiť na francúzsku pevnosť Verdun. Mali v úmysle vyčerpať
francúzsku armádu a pomocou „mlynčeka na krv“ (Blutmúhl) ju zbaviť všetkých
strategických zásob. Pod pojmom „mlynček na krv“ sa myslelo niekoľkodňové delostrelecké ostreľovanie nepriateľských línií a dlhodobé
hromadné útoky niekoľkých tisícov vojakov. V priebehu bojov sa však ukázalo, že stratégia má aj opačný účinok, a tak onedlho boli
nemecké straty vyššie ako francúzske. Francúzi ubránili Verdun a s ním aj celý západný front. Okrem toho mali Francúzi
dostatok síl na to, aby podporili odľahčovaciu akciu Britov na rieke Somme, kde sa v júli 1916
rozpútala najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Tieto bitky znamenali maximálne vybičovanie bojujúcich strán. Celkové
straty tu dosiahli počet 1,3 milióna vojakov, pričom dohodovým vojskám sa za cenu týchto obetí podarilo obsadiť územie o veľkosti 20 x 10
km.
Východný front
Nemci počítali s pomalou ruskou mobilizáciou, vďaka ktorej mal zostať východný front
niekoľko týždňov pokojný. Rusi sa však pomerne rýchlo zmobilizovali a už 17. augusta zaútočili na Nemecko vo
východnom Prusku a na Rakúsko v Haliči. Nemci však porazili Rusov pri Tannenbergu (august
1914) a pri Mazurských jazerách (september 1914). V bojoch sa vyznamenal nemecký poľný maršal Paul von Hindenburg,
z ktorého sa stal národný hrdina a v medzivojnovom období aj nemecký prezident.
Spojeneckí Rakúšania
utrpeli porážku v oblasti Haliča. Rusi obkľúčili pevnosť Przemysl a v decembri
1914 začali dokonca prenikať cez karpatské priesmyky do Uhorska a na východné Slovensko, kde obsadili niekoľko
východoslovenských miest. V tejto kritickej situácii pre Rakúsko – Uhorsko museli Nemci pomôcť svojmu spojencovi, ktorému hrozila vojenská
porážka na vlastnom území. V máji 1915 sa ústredným mocnostiam podarilo prelomiť ruský
front a vytlačiť Rusov z Uhorska na jeho vlastné územie.
Aj na východnom fronte sa presadila zdĺhavá zákopová
vojna.
Balkánsky front
Napriek tomu, že sa vojna začala na Balkáne, systém
spojeneckých dohôd spôsobil, že vojna sa nerozhodovala tu, ale na západnom a východnom fronte. Balkánsky front zostával akýmsi okrajovým
bojiskom.
Rakúsko – uhorskej armáde sa nepodarilo zrealizovať rýchle obsadenie malého Srbska, pretože Srbom výdatne
pomáhala francúzska armáda. Až v októbri 1915 padol Belehrad do rakúskych rúk. Po páde
Belehradu sa front presunul južnejšie, do Macedónska, kde sa vytvoril tzv. solúnsky
front. Tam bojovali zvyšky srbskej armády až do konca roku 1915, keď ich definitívne porazil nový spojenec
ústredných mocností – Bulharsko, ktoré si takto vyrovnalo so Srbskom účty z druhej balkánskej vojny.
Od mája
1915 sa proti rakúsko – uhorskej armáde postavil na balkánskom fronte nový protivník, dovtedajší
spojenec – Taliansko. Taliani na začiatku vyhlásili neutralitu. Po dohodách s Britmi, ktorí im sľúbili vysoké pôžičky,
vystúpili na strane dohodových mocností proti Rakúsku, voči ktorému mali územné požiadavky. Naďalej cisára žiadali o odstúpenie
južného Tirolska.
Podobne ako na ostatných dvoch frontoch, aj na Balkáne sa začala zdĺhavá zákopová vojna.
Zákopová vojna ako nový spôsob boja
Ustrnutie vojny v zákopoch malo niekoľko dôvodov. V prvom rade dosť dlho
nebola žiadna z mocností schopná stupňovať priemyselnú výrobu nad určitú hranicu. Rovnako vývoj útočných zbraní bol pomalší, pretože
zaostávali za zbraňami obrannými. Stále mohutnejšie delá, účinnejšie bojové plyny, rozsiahlejšie delostrelecké bombardovania, ručné
granáty, prvé samopaly a plameňomety nedokázali zlomiť nadvládu lokomotívy, ostnatého drôtu a guľometov. Útočiace vojsko sa v rozbitom
a rozbahnenom teréne pohybovalo pomalšie ako záložné jednotky obrancov (až 20 x pomalšie). Aj dopĺňanie obranných radov po železnici až
na front zvýhodňovalo obrancov pred pomaly postupujúcimi útočníkmi. Takmer počas celej vojny preto nebolo jasné, kto vo vojne zvíťazí, aj
keď bolo zrejmé, že centrálna poloha ústredných mocností bola v tomto smere nevýhodou, pretože im neumožňovala plynulé zásobovanie zo
zámoria.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta