Na talianskom fronte v máji 1916 začala rakúsko – uhorská armáda úspešné operácie, ktoré však musela prerušiť, pretože na východnom fronte sa ruská armáda vypäla k svojej poslednej ofenzíve. Začala sa v júni 1916 a dostala pomenovanie po veliteľovi ruských vojsk Alexejovi Alexejivičovi Brusilovovi. Brusilovova ofenzíva bola poslednou veľkou akciou ruskej armády a zastaviť ju sa podarilo vďaka presunu nemeckých jednotiek zo západného frontu.
Na jeseň 1916 vyhlásilo Rakúsko – Uhorsku vojnu Rumunsko, ktoré sa usilovalo získať Sedmohradsko, Banát a Bukovinu. Rumunská armáda bola onedlho porazená a keďže sa dohodové mocnosti zaviazali neuzatvárať separátny mier s ústrednými mocnosťami, musela rumunský front udržiavať ruská armáda. Minimálne od roku 1916 sa však v Rusku naplno prejavujú hospodárske problémy, ktoré nakoniec viedli k jeho zrúteniu.
Kurssi venäjän rupla (RUB) - Venäjä
Vstup Ruska do vojny zastihol krajinu uprostred ekonomických aj spoločenských reforiem. Vojenské porážky, ohromné materiálne a ľudské straty priviedli Rusko na okraj krachu. Už od polovice marca (podľa v Rusku používaného juliánskeho kalendára to bolo vo februári) dochádzalo v Petrohrade k masovým štrajkom a manifestáciám. K demonštrantom sa časom pridali aj vojaci petrohradskej posádky. Základnou požiadavkou demonštrantov bolo ukončenie vojny, ktorá Rusov vyčerpávala, a demokratizácia pomerov v ríši. Cár Mikuláš II. využíval ešte tradičný spôsob vlády v Rusku – samoderžavie. Obklopoval sa neschopnými pochlebovačmi a všelijakými pochybnými radcami.
V tomto mesiaci sa zvŕšilo úsilie demokratizačných síl v krajine. 13. marca 1917 bol utvorený Dočasný výbor štátnej dumy, zárodok budúcej Dočasnej vlády. 15. marca Mikuláš II. abdikoval v prospech svojho brata Michala. Ten však odmietol trón prijať. V Rusku bola vyhlásená republika. Vznikla Dočasná vláda (15. marca) na čele s kniežaťom Ľvovom, ktorého neskôr vymenil Alexander Fjodorovič Kerenský. Dočasná vláda vystúpila s programom demokratických zmien. Nebola schopná vyviesť vyčerpanú krajinu z vojny, čo sa jej stalo osudným a s ňou aj celému Rusku.
Už po vzniku Dočasnej vlády, ktorá pripravovala demokratické voľby, začali v Petrohrade vznikať paralelné orgány – „Soviety robotníckych a vojenských zástupcov“. Zakladali ich ľavicové revolučné sily. Najvýznamnejší bol soviet v Petrohrade, ktorý prikázal vojakom, aby zvrhli svojich nadriadených a sami si zvolili iných, čo znamenalo ochromenie ruskej armády. Bolo to však ešte v čase, keď mali v sovietoch prevahu eseri a menševici, ktorí chceli spolupracovať s Dočasnou vládou.
Toto dvojvládie prevládalo aj v apríli 1917, keď do Ruska prišiel (zo Švajčiarska za
pomoci Nemcov) vodca ruských boľševikov Vladimír Iljič Uljanov – Lenin. Už v júli 1917 sa po prvýkrát
pokúsil i prevzatie moci. Jeho pokus bol zmarený a on musel utiecť do Fínska. Leninov spolupracovník Lev Davidovič
Trockij a ďalší „boľševici“ boli zatknutí.
Vplyv boľševikov rástol s postupujúcou vojnou
a biedou (aj vďaka ich sľubom). Získavali si podporu hlavne medzi petrohradskými robotníkmi a vojakmi. Podarilo sa im ovládnuť aj
petrohradský soviet, na čelo ktorého sa dostal Trockij. Onedlho Lenin presvedčil váhajúcich
boľševikov, aby sa v októbri opäť pokúsili o prevrat. Na jeho prípravu vznikol
Vojensko – revolučný výbor na čele s Trockým. Dočasná vláda tento výbor zakázala, jej vojsko však už nebolo schopné
rozkaz zabezpečiť.
6. novembra začali vojaci petrohradskej posádky obsadzovať väčšinu vládnych
budov. Ovládnutie Petrohradu bolo dokončené 7. novembra 1917 získaním Zimného paláca,
sídla Dočasnej vlády, veľmi slabo chráneného. (Podľa ruského juliánskeho kalendára to bolo 25.
októbra, preto používame pomenovanie októbrový prevrat. V komunistickej literatúre sa používalo
pomenovanie Veľká októbrová socialistická revolúcia – VOSR.)
Vznikla Rada ľudových komisárov na čele s Leninom, ktorá bola zložená iba z boľševikov. Tí si veľmi dobre uvedomovali, že moc sa im podarilo uchytiť len vďaka doslovnému stavu bezvládia, ktorý v krajine vládol. Lenin si bol vedomý, že ak sa chce udržať pri moci, musí čo najskôr ukončiť vojnu a splniť aspoň základné požiadavky ruského obyvateľstva. Preto vydal nasledovné dokumenty: Dekrét o mieri a Dekrét o pôde. Dekrétom o pôde znárodnil všetku pôdu a sľúbil jej rozdelenie medzi ruských roľníkov. Dekrétom o mieri deklaroval snahu boľševikov dostať Rusko z vojny.
Okamžite sa začali sovietsko
– nemecké rokovania o prímerí. Nemci využili situáciu a zvýšili nielen diplomatickú, ale hlavne vojenskú aktivitu na
východnom fronte. Podarilo sa im obsadiť nielen Poľsko a Pobaltie, ale aj veľkú časť
Ukrajiny. Všetky tieto územia im museli Rusi odovzdať. Nakoniec sa boľševikom podarilo podpísať mier, ktorý porušoval všetky
zmluvy, ktorými bolo Rusko viazané. Jeho podpisom prišli Rusi o obrovské územia. Mier bol podpísaný 3. marca 1918
v Brest – Litovsku.
Napriek sľubom však októbrový prevrat nepriniesol Rusom vytúžený mier. Medzi boľševikmi
a prívržencami monarchie sa rozpútala krvavá občianska vojna, ktorá trvala do roku 1920
a v niektorých smeroch mala na obyčajných Rusov tragickejšie dôsledky ako svetová vojna.
V novembri 1917 sa začala v ruských dejinách písať jedna z jeho najtragickejších kapitol. Nasledujúcich 70 rokov strávili obyvatelia bývalej ruskej ríše v jednom z najkrutejších režimov na svete. 7. novembra 1917 uzrel svetlo sveta jeden z dvoch najväčších omylov 20. storočia – komunizmus. Druhým bol fašizmus.