Československo a Slovensko 1945-2002
Československo a Slovensko 1945-2002
Po 2. svetovej vojne bolo Slovensko posiate masovými hrobmi, v ktorých ležali vojnoví zajatci i
civilní obyvatelia. Vojenské udalosti priniesli Slovensku aj ťažké materiálne škody. Vedúci vodcovia totalitného režimu opustili pod
ochranou nemeckých okupačných oddielov koncom apríla Slovensko. Na oslobodenom území ľudia vychádzali zo skrýš, začal mierový život.
Najdôležitejšou úlohou bola obnova zničeného hospodárstva a verejného života. Opravovali sa stavby, z USA prichádzala pomoc UNRRA. Postupne
sa prebúdzal i politický život. V národných výboroch - orgánoch štátnej moci súperili Demokratická strana a komunistická strana. Badať
bolo rastúci vplyv ZSSR.
Po obnovení ČSR sa stal prezidentom Edvard Beneš, ktorý sa vrátil z emigrácie a predsedom vlády Z.
Fierlinger. Zákonodarnú moc malo Národné zhromaždenie. Na Slovensku existovala autonómna vláda - Zbor povereníkov a SNR.
Komunisti
chceli v krajine budovať socializmus podľa vzoru ZSSR. Demokrati chceli návrat k parlamentnej demokracii. Prevažná časť Slovákov si želala
zmeny, ale s vládou jednej strany by sa nezmierila, preto vo voľbách roku 1946 zvíťazila demokratická strana. V českých krajinách sa však
stali najsilnejšími komunisti. Obsadili najvýznamnejšie miesta vo vláde a Klement Gottwald, predseda KSČ sa stal predsedom vlády. Komunisti
získali vplyv v orgánoch bezpečnosti, začali obmedzovať SNR a Zbor povereníkov, čím aj moc DS. České nekomunistické strany komunistov
podporovali, nechceli sa totiž zmieriť s rovnocenným postavením Slovenska. Zápas sa prejavoval pri súdení vedúcich predstaviteľov
slovenského štátu, znárodňovacom procese, pozemkovej reforme, riešení kultúrnych potrieb krajiny... Obmedzená demokracia utvárala priaznivé
podmienky na nastolenie novej totality. Pod zámienkou očisty verejného života boli z neho vylúčené mnohé skupiny ľudí. Nemohli pôsobiť
iné strany okrem Národného frontu (umelo vytvorená organizácia, v ktorej boli zastúpené všetky po r.1946 pôsobiace politické strany.
)Komunisti rozšírili správy, že sa chystá protištátne sprisahanie, za ktorou má stáť DS. Prostredníctvom masových demonštrácií ju
donútili, aby sa vzdala vedúcej pozície na Slovensku. Nekomunistické strany vo februári 1948 sa pokúsili zastaviť útok komunistov podaním
demisie. Spoliehali sa, že Beneš vymenuje novú, demokratickú vládu. To sa nepodarilo - Komunisti pomocou sľubov, nátlaku, vyhrážok a
demonštrácií nastolili totalitný režim, ktorý sa mal podľa sovietskeho vzoru volať "diktatúrou proletariátu."
Komunisti
prijali sovietsky model budovania a riadenia štátu. Československo sa stalo satelitom ZSSR, ktorá sem vyslala svojich poradcov. Tí mali vplyv
hlavne v armáde; zakázali prijať Marshallov plán a ČSR sa pripojila k Varšavskej zmluve a RVHP. Začala sa "očista verejného
života"- odstraňovali sa občania nepohodlní režimu. KS sa stala celoštátnou. Vo voľbách sa mohli voliť len jej členovia. Politický
systém sa budoval na centralistickom princípe. Zbor povereníkov bol rozpustený a SNR bola len formálnou inštitúciou. Centralizácia znamenala
aj sústredenie moci do rúk niekoľkých najvyšších predstaviteľov strany. Kruto boli prenasledovaní skutoční i vymyslení odporcovia režimu,
uskutočnili sa stovky vopred naplánovaných súdnych procesov. Ich obeťami sa stali funkcionári bývalých nekomunistických strán, kňazi (J.
Vojtaššák), protifašistickí bojovníci i obyčajní ľudia. Kláštory boli zrušené.
V hospodárstve sa prešlo na centrálne
plánovanie. Podľa sovietskeho vzoru sa vytvárali 5-ročné plány, často nesplniteľné. Priemysel sa orientoval na ťažké odvetvia - ťažbu
rúd, výrobu ocele, zbraní. Zanedbávala sa výroba spotrebného tovaru. Výroba sa neriadila potrebami trhu, ale vopred vyhotovenými plánmi. V
poľnohospodárstve nastal proces kolektivizácie. Roľníkom štát po vojne pridelil pôdu, teraz museli vstúpiť do JRD kde mali spoločne
hospodáriť. Kolektivizácia prebiehala násilne. Tisícky roľníkov preto radšej odišlo do miest. Počet mešťanov prudko narastal. Masívne
začala výstavba panelových sídlisk. Na dedinách rástli nové domy. Celá ČSR bola elektrifikovaná. Pozitívne bolo zvýšenie životnej
úrovne väčšiny obyvateľov. Naopak, Slovensko bolo nerovnoprávne, obete boja proti buržoáznemu nacionalizmu skončili vo väzeniach či
pracovných táboroch.
Kultúrny život vládnúca strana strážila pred prenikaním moderných vedeckých a umeleckých tendencií.
Jediným prístupným smerom bol socialistický realizmus. Prejavil sa najmä v literatúre a architektúre. Nemohlo sa voľne vycestovať do
zahraničia. Informačnú izolovanosť sa snažili preklenúť rádiá ako Slobodná Európa. Napriek tomuto však Československo kultúrne ožilo.
Rozvíjala sa masová kultúra. Dôležitú úlohu zohral rozhlas a televízia, ktoré sa stali dostupnými pre všetkých. Dobudovaná bola sieť
škôl a zvýšila sa vzdelanostná úroveň obyvateľstva. Výrazné ocenenie dosiahli vedci, športovci, umelecké súbory i divadlo. Veda i umenie
potrebovali preraziť existujúce politické obmedzenia pre izolovanosť od svetových smerov, čím sa podieľali na zvrhnutí totalitného
režimu.
Proces budovania socializmu sa dostal začiatkom 60. rokov do krízy. Od roku 1960 hovoríme o ČSSR. Občania stále viac
vyjadrovali nespokojnosť . Československo zaostávalo za demokratickými krajinami na západe. Postupne sa odhaľovali zločiny totalitného
režimu. Roku 1961 padol päťročný plán a viedlo to k zníženiu životnej úrovne. Občania boli nespokojní, hlavne inteligencia a spisovatelia
vyvolávali odpor. Aj medzi členmi KSČ rástla nespokojnosť. Roku 1968 nastali zmeny v najvyšších štátnych funkciách. Prezidenti totalitnej
ČSR boli K. Gottwald, A. Zápotocký a A. Novotný Od r. 1968 vládol vojnový hrdina L. Svoboda. predsedom vlády sa stal O. Černík a národného
zhromaždenia J. Smrkovský. Na čele KSČ sa postavil Alexander Dubček. S novými tvárami sa začala reformovať i politika. Zrušila sa cenzúra,
vznikali nové organizácie, verejné stretnutia, občania mohli vyjadriť svoje názory. Čiastočne sa uvoľnila náboženská sloboda. Toto obdobie
nazývame aj socializmus s ľudskou tvárou, či v slobode prejavu ako Pražskú jar. Netrvalo to však dlho, 21. augusta 1968 vojská Varšavskej
zmluvy obsadili ČSSR. Mnoho ľudí vyšlo do ulíc, desiatky zahynuli pod tankami. Pokus o demokratizáciu socializmu a bol kruto potlačený. V
októbri bol prijatý zákon o rovnoprávnom usporiadaní Československa - federácii. Totalitný režim bol upevnený.
Na čelo KSČ sa dostal
r. 1969 Gustáv Husák, ktorý sa úplne podriadil diktátu Moskvy. Odštartoval proces normalizácie, ktorého výsledkom bol model "reálneho
socializmu". Vojská ZSSR tu ostali a boli tu i atómové zbrane. Vo verejnom živote začali čistky. Niektorých ľudí označili za
protisocialistické živly. prepúšťali ich zo zamestnania a obmedzili aj ich príbuzných. Spoločnosť bola pod kontrolou ŠTB (Štátnej
bezpečnosti). Princíp federácie ostal iba na papieri. Mnoho ľudí emigrovalo. Hospodársky život stagnoval. Napriek tomu už existovali prejavy
nesúhlasu s normalizáciou. Roku 1969 sa upálil na znak nesúhlasu študent Ján Palach. Roku 1970 vylúčili s KSČ 400 000 členov. Roku 1977
vznikla v Prahe občianska iniciatíva Charta 77, ktorá upozorňovala na nedostatky vo verejnom živote. (patril sem i V. Havel) Na Slovensku sa
odpor prejavil hlavne medzi katolíkmi (J. Čarnogurský, F. Mikloško, J. Korec). Odporcovia režimu (disidenti) rozširovali tzv. samizdatové
knižky, prenasledovaní boli hlavne v rokoch 1988-89. Začiatok prelomových zmien siaha do novembra 1989. Študentské manifestácie sa odohrali
16.-17. novembra v Bratislave a Prahe. Boli kruto potlačené. V Prahe vzniklo Občianske fórum, v Bratislave Verejnosť proti násiliu. K
štrajkujúcim sa pridali i herci a umelci. 27. novembra sa konal generálny štrajk, ktorý ukázal, že existujúci režim stratil podporu nielen u
občanov ale aj u armády a bezpečnosti. 29. novembra prijalo Federálne zhromaždenie (parlament) zákon o zrušení vedúceho postavenia KSČ.
Vytvorili sa vlády Národného porozumenia. Novým prezidentom sa stal Václav Havel, Alexander Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.
V Československu sa po 40 rokoch obnovil systém parlamentnej demokracie. Z ČSSR sa stala ČSFR. Pád komunistického režimu nazývame nežná či
zamatová revolúcia. Hospodársky život sa menil a prispôsoboval systému, aký sa osvedčil v západných krajinách. Tento proces však nebol
ľahký a vyžiadal si vzrast nezamestnanosti a pokles životnej úrovne. Opäť sa nastolila štátoprávna otázka medzi Čechmi a Slovákmi. Vo
voľbách roku 1992 zvíťazili strany, ktoré sa rozhodli túto situáciu riešiť rozdelením ČSFR. V júli 1992 prijala SNR Deklaráciu o
zvrchovanosti SR. V septembri bola prijatá Ústava a 1.1. 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Za 1. prezidenta bol zvolený Michal
Kováč, predsedu vlády V. Mečiar a predsedu parlamentu - NRSR Ivan Gašparovič. Najsilnejšou stranou je i dodnes Hnutie za demokratické
Slovensko. V súčasnosti Slovensko orientuje svoju politiku na prijatie do Európskej únie a NATO.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta