3. Veľká Morava ako štátny útvar

3. Veľká Morava ako štátny útvar

Cirkev a cirkevná správa na Veľkej Morave

Od vydania Milánskeho ediktu v roku 313, ktorý zrovnoprávnil kresťanov s nekresťanmi, bola pre spoločnosť, ktorá vyznávala kresťanskú ideológiu a jej inštitúcie charakteristická hierarchizácia kléru a hromadenie majetku.
V čase starokresťanskej spoločnosti prebiehali ostré vnútorné spory o učenie, ktoré sa týkalo trojjediného Boha. Do popredia vystúpilo z mnohých kresťanských smerov učenie kňaza Aria, ktorý popieral dogmu o trojjedinom Bohu. Toto učenie prijali náčelníci germánskych koristníckych zoskupení.
V 5. storočí sa do popredia dostáva protiklad respektíve konflikt medzi východným kresťanstvom, ktoré usmerňovala Byzantská ríša t.j. cisári a západným kresťanstvom, ktoré riadil Rím, t.j. rímsky pápeži a biskupi.
 

Kristianizácia Veľkej Moravy

Moderná historická veda už dnes nekladie taký dôraz na kristianizáciu našich predkov ako na kultúrne poslanie byzantskej misie. Je to aj v dôsledku toho, že kristianizácia našich predkov ako proces je staršia než príchod byzantskej misie na naše územiev roku 863. Na slovenské územie prenikli prvé správy o kresťanstve už v 2.-4. stor. n.l. Dokladajú to nálezy kahanca s predpokladaným symbolom XP, čo znamená grécky Christos, nájdeného na trenčianskom hradnom kopci. Ďalším dokladom sú nálezy obchodne bežných mincí cisárov –kresťanov od konca 4.storočia (Valentinián I., Valens, Gratián a Valentinián II.).

Počas vlády vojvodu Sama sa v okrajových oblastiach nad dunajských Slovanov kristianizácia stávala aktuálnou, ale okrem misie belgického biskupa Amanda niet o nej nijakých správ. Za vlády Avarov, ktorí rozšírili svoje územie v druhej polovici 8. storočia na celú Dunajskú kotlinu, sa dá predpokladať šírenie ľudových arianizujúcich foriem kresťanstva. V rokoch 791 – 796 sa likvidovaním avarskej moci, vytvorili vhodné podmienky pre šírenie ortodoxného kresťanstva t.j. krst v mene svätej Trojice so svätenou vodou. Poroku 796 sa strediskom kristianizácie medzi nitrianskymi Slovienmi stal Salzburg a pre oblasť starej Moravy zasa Pasov. Šírila sa zdola, keďže vládnuce vrstvy ju prijali neskôr, avarskí kagani v rokoch 796-805, Pribina pred rokom828 a Moravania roku 831.
 

Byzantská misia

Požiadavka Rastislava o vyslanie biskupa, bola v tom čase pre Byzanciu svojim spôsobom nesplniteľná. A to najmä preto, že sa priečila dovtedajšej byzantskej praxi, ktorá spočívala v zriaďovaní samostatných cirkevných provincií len tam, kde bolo rozvinuté a zakorenené kresťanstvo. Biskupské zhromaždenie hovorilo o veľkomoravskom kresťanstve, že je rudis, čo znamená surové a neforemné. Veľkomoravská spoločnosť musela byzantskému kresťanstvu pripadať ako barbarská a pohanská. Aspoň tak to vyplýva z mála zachovaných textov staroslovienskeho písomníctva.

Vo vnútri spoločnosti sa uplatňovali aj napriek pokrsteniu pohanské mravy, mládež žila voľným pohlavným životom a aj naďalej sa uplatňovali tradície slnovratových a iných slávností. Aj manželstvo, ktoré byzantské kresťanstvo povýšilo na sviatosť a ktoré presadzoval aj kresťanský kánon, si ponechávalo na Veľkej Morave svoje tradičné črty. U vyšších vrstiev prevládalo mnohoženstvo, súžitie s nevestami, neplodné a staré ženy sa vyháňali apod.
Túto celú situáciu a následné rozhodnutie byzantského cisára ovplyvnil fakt, že Byzancia sa snažila presadiť svoju ideológiu v Bulharsku, kde chceli prijať ,,novú vieru“ od rímskeho pápeža. Riešenie videli v zriadení novej cirkevnej provincie, vďaka ktorej by mohli Bulharov ovplyvňovať aj zo západu – z Veľkej Moravy.

Avšak Byzancia na Veľkú Moravu nevyslala nijakú vyššiu cirkevnú reprezentáciu. Keďže Byzantská ríša už mala skúsenosti s misiou u Slovanov, u ktorých narážala na odpor a to vďaka tomu, že spolu s kristianizáciou presadzovala aj grecizáciu, byzantskú kultúru a jej grécky jazyk, rozhodla sa vyslať na túto misiu osvedčeného mladého pedagóga a v rokoch 857-861 byzantského diplomata Konštantína.

Konštantín dobre poznal slovanský jazyk, taktiež bol vynikajúcim filológom a už dlhší čas sa spolu so svojimi žiakmi snažil vyjadriť sloviensku reč aj graficky t.j. písmom. Vytvoril pre Slovanov nové písmo hlaholiku (glagolice), na tomto projekte pracoval spolu so svojim bratom Metodom.

Na Veľkú Moravu sa vydali v polovici roku 863. Názory na cestu, ktorou sa dostali na veľkú Moravu sa rozchádzajú, ale najpravdepodobnejšia je stará rímska cesta Via Egnatia. Cesta viedla z Konštantínopolu do Solúnu a odtiaľ do Dyrrhachia, potom loďou do Benátok, odtiaľ frekventovanou cestou do Akvileje, Panónie a Bratislavskej brány. Po príchode na Veľkú Moravu zriadili Konštantín a Metod spolu s Rastislavovou pomocou cirkevné učilište. Jeho sídlo pravdepodobne nebolo priamo na dvore panovníka, ale blízko dvora. Tradícia hovorí, že jeho sídlo bolo na hradisku v Osvětimanoch neďaleko Starého Města (dnes miestna časť Uherského Hradišťa).

Prevratnosť a jedinečnosť tohto učilišťa spočívala predovšetkým v tom, že solúnski bratia nepreferovali výučbu ani v gréckom ani latinskom jazyku, ale svojim žiakom sprístupnili učebné texty v slovanskom jazyku. Vďaka tomu sa eliminovala možnosť, aby sa kňazmi stávali aj negramotní ľudia, ktorí nevedeli ani čítať, písať a často krát ani zodpovedne vykonávať predpísané obrady.
Situácia po príchode solúnskych bratov nebola jednoduchá. Zvyšovalo sa každodenné napätie medzi domácim a novým duchovenstvom. Na Veľkej Morave bola vžitá latinská liturgia a Konštantín s Metodom používali grécku . t.j. byzantskú liturgiu s odlišnými obradmi. Vznikli trenice v cirkevno – politickej sfére, predmetom útokov franského kléru na slovanské učilište bol predovšetkým slovanský liturgický jazyk, ktorý v roku 863 schválil byzantský cisár Michal III., ktorý sa považoval za námestníka Boha na zemi t.j. za hlavu kresťanstva.

V roku 867 sa Konštantín spolu s Metodom rozhodli toto vyjadrenie nechať schváliť aj západnou cirkevnou vrchnosťou. A to najmä preto, aby dokázali svoju ortodoxiu. Akt schvaľovania slovanského liturgického jazyka mal teda dve fázy. Prvá sa uskutočnila v roku 863 v Carihrade pred odchodom Konštantína a Metoda s ich sprievodom na Veľkú Moravu, avšak schválenie, ktoré vydal Michal III. a adresoval ho v liste Rastislavovi, malo platnosť iba v rámci učilišťa.
Druhá fáza schvaľovania sa uskutočnila v Ríme ešte počas Konštantínovho života, a to koncom roka 867. Jej priebeh stručne zaznamenali tvorcovia životopisov Konštantína a Metoda. Podľa historikov pôvodným cieľom solúnskych bratov bolo iba vysvätenie žiakov za kňazov. Až po príchode do Blatnohradu sa situácia zmenila a udalosti nabrali iný spád. Po stretnutí s Koceľom sa rady žiakov solúnskych bratov značne rozšírili. Onedlho sa ocitli v Benátkach, čo vysvetľuje ich pôvodný zámer a to nalodiť sa a vrátiť sa do Carihradu. Ich pobyt v Benátkach sa však predĺžil, pretože tu museli čeliť zhromaždeniu biskupov a kňazov, ktorí ich napadli pre neodôvodnené novátorstvo.

Tento spor je známy ako spor trojjazyčníkov, keďže zhromaždenie vyhlásilo, žekresťanské bohoslužby možno vykonávať iba v troch jazykoch – hebrejčine, latinčine a gréčtine. Diskusia sa zrejme skončila víťazstvom Konštantína, kedže spravodajca uvádza, že svojich protivníkov zahanbil a odišiel. Nasledovalo urýchlené pozvanie od pápeža Mikuláša I., čo len potvrdzuje teóriu, že bratia nemali v úmysle ísť do Ríma. Pápež Mikuláš I. však koncom roka 867 zomrel a bratov v Ríme privítal nový pápežHadrián II. Privítanie bolo pompézne, keďže bratia prinášali pozostatky sv. Klimenta, žiaka apoštola Petra. Pápež schválil používanie slovienskej liturgie slávnostným aktom – položil slovienske knihy na oltár jedného rímskeho kostola a slúžil nad nimi svätú omšu.

Okrem toho bol Metod spolu s troma žiakmi vysvätený za kňaza a ďalší žiaci boli vysvätení za lektorov. Otázka vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie na Veľkej Morave však naďalej visela v nedohľadne. Pápež nevedel ako politicky tento projekt zrealizovať. Taktiež bol oslabený vplyv solúnskych bratov a to najmä občianskemu sporu, ktorý súvisel s ich najväčšími stúpencami pápežským tajomníkom Anastáziom a biskupom Arseniom, ktorý boli exkomunikovaný. Taktiež negatívne ovplyvnila riešenie tejto otázky aj nečakaná choroba Konštantína. Bol nútený vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril a kde aj zakrátko v roku 869 zomrel.

Pápež vymenoval Metoda za učiteľa, za pápežského legáta pre Panóniu a Veľkú Moravu, ale zriadenie vlastnej provincie ponechal zatiaľ stranou. Až po upevnení postavenia Veľkej Moravy voči Ľudovítovi Nemcovi v roku 869pápež vyhlásil zriadenie samostatnej moravsko – panónskej diecézy, na čelo ktorej postavil novo vysväteného arcibiskupa Metoda. Za stredisko novej provincie určil Sirmium (dnešnú Sriemskú Mitrovicu).

Metod najprv zorganizoval cirkev v Koceľovom kniežatstve a až v roku 870 sa rozhodol vrátiť na Veľkú Moravu. V Zadunajsku ho však zajali a odviedli pravdepodobne do Rezna (Regensburgu), kde sa uskutočnil surový a ponižujúci súd, ktorému predsedal Ľudovít Nemec. Tento súd odsúdil Metoda na neurčitý čas do väzenia vo Švábsku. Žiakov slovanského učilišťa vyhnali a dali pod dozor franského kléru. Iniciatíva na Metodovu záchranu vyšla pravdepodobne zo strany Svätopluka, ktorý sa v roku 871 stal zvrchovaným panovníkom Veľkej Moravy. V roku 873 na podnet Svätopluka a Koceľa sa pápež Ján VIII. ujal Metodovho prípadu a začal konať. Po Metodovom prepustení bola obnovená činnosť slovanského učilišťa a na Veľkej Morave začal pribúdať klérus odchovaný na tomto učilišti, ktorý sa tak mohol uplatniť v správe fár alebo zemepanských kostolov.

Latinský klérus odchovaný franskými učiteľmi, sa cítil ohrozený a z jeho iniciatívy vznikla obžaloba Metoda z krivoprísažníctva i z východokresťanskej herézy. Na čele latinského kléru stál Svätoplukov poradca Ján z Benátok a benediktínsky mních Wiching, ktorí pochlebovaním Svätoplukovi oslabovali autoritu arcibiskupa Metoda a vyvolávali škriepky. Preto Svätopluk poslal na jar roku 879 kňaza Jána do Ríma, aby pápež pozval Metoda k sebe a preskúšal ho, či je pravoverný a či učí tak, ako sa zaviazal. Na jar 880 sa do Ríma vybral sprievod, v ktorom bol aj mních Wiching. Pápež po preskúmaní situácie a overení pravovernosti Metoda, poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom potvrdil privilégium z roku 870 o jeho arcibiskupskej hodnosti a funkcii pápežského legáta. Pápež taktiež vysvätil Wichinga za biskupa v Nitre s povinnosťou zachovať poslušnosť arcibiskupovi Metodovi. Pápež súhlasil s vykonávaním omše v slovanskom jazyku, ale pod podmienkou, že sa najprv bude čítať evanjelium latinsky a až potom sloviensky. Taktiež pápež v liste vyhovel žiadosti Svätopluka o vazalstve sv. Petra t.z., že prijal Svätopluka, jeho veľmožov a ostatný ľud pod patronáciu stolice sv. Petra.

Tento úspech sa snažili oslabiť franskí feudáli intrigou, ktorú zosnoval Wiching. Ten ešte počas pobytu v Ríme vytvoril falzifikát listu pápeža Jána VIII., podľa ktorého vraj Svätopluk dostal poverenie vyhnať Metoda z Veľkej Moravy. Svätoplukovi tak boli predložené 2 listy, pričom Wiching sa stretol na dvore s podporou veľmožov v Nitre, aj preto bol Metod nútený písomne požiadať pápeža, aby mu vysvetlil aký ďalší list poslal Svätoplukovi a aké privilégia udelil Wichingovi. Pápež v odpovedi uviedol, že okrem listu Industriae tuae, neposlal žiadny ďalší list. Vtedy Metod využil svoje právomoci a dočasne zbavil Wichinga hodnosti biskupa v Nitre a vyslal ho na misiu do Vislanska, ktoré si v tom čase Svätopluk pripojil k.

Metod v roku 882 navštívil aj s povolením rímskeho pápeža Jána VIII. byzantského cisára Bazila I. a pravdepodobne aj patriarchu v Carihrade. Posledné roky svojho života 881-885 vyplnil aktívnou literárnou činnosťou náboženského charakteru. Okrem toho aj naďalej viedol učulište avšak 6. apríla 885 zomrel. Krátko pred svojou smrťou určil za svojho zástupcu svojho žiaka Gorazda. Po jeho smrti sa však cirkevná situácia na Veľkej Morave dostala do zložitej situácie. Svätopluk ako Metodovho nástupcu uprednostňoval Wichinga, ktorý ešte pred Metodovou smrťou odišiel do Ríma, kde predovšetkým očistil seba a zároveň očiernil Metoda z prenasledovania.

V Ríme po smrti pápeža Jána VIII. sa stal jeho nástupcom Štefan V. resp. VI., ktorý však otázku týkajúcu sa sporov medzi franským a slovanským klérom, dobre nepoznal. Túto situáciu Wiching využil a ktorého pápež v liste Svätoplukovi v roku 885 znovu rehabilitoval v biskupskej hodnosti a potvrdil Svätoplukovi vazalstvo voči rímskej stolici. Pápež na základe falošných informácii vyšiel Wichingovi v ústrety, ale nie natoľko ako očakával. Nebol totiž vysvätený za arcibiskupa, ale miesto toho pápež spolu s ním vyslal na Veľkú Moravu ako pápežských legátov biskupa Dominika a kňazov Jána a Štefana.
Slovanské učilište fungovalo pod vedením Gorazda ešte takmer rok, ale keďže prenasledovanie Metodových žiakov naberalo na intenzite na jar roku 886 výkvet slovanskej kultúry zanikol. Po zavretí školy sa wichingovcami prenasledovaní žiaci väčšinou rozišli. Niektorí ušli do Chorvátska, iní do Bulharska, niekoľkí ušli azda do Čiech mnohí iste ostali doma, kde sa navonok zriekli učiteľa Gorazda a Metoda. Avšak ovocie slovanského učilišťa dozrievalo v iných slovanských krajinách, v ktorých vládnuce skupiny feudálov mali pre slovanské písomníctvo väčšie porozumenie ako Svätopluk.
 

Kultúra Veľkej Moravy

Za to, že môžeme hovoriť o kultúre Veľkej Moravy vďačíme predovšetkým založeniu slovanského učilišťa, ktoré predstihlo napriek krátkemu trvaniu takmer všetky súveké pedagogické – literárne európske strediská. Jeho literárny význam má pôvod v zavedení hlaholského písma a vytvorení kultúrnej formy slovanského jazyka. Písomné pamiatky z tohto obdobia tvoria predovšetkým cirkevné texty preložené z gréčtiny. Ide hlavne o:
a.) biblické texty evanjeliára, Apoštol a žaltár
b.) kompletné texty celej Biblie
c.) bohoslužobné knihy východného (Sinajské zlomky) ako aj západného rítu (Kyjevské listy)
d.) legendy, služby, pochvalné slová
e.) náboženské úvahy a kázne
f.) príležitostné modlitby a spovedné formuly
g.) právne texty najprv Súdny zákon pre svetských ľudí a potom právna zbierka Nomokánom

Ďalšie literárne pamiatky, ktoré majú veľký význam sú báseň Konštantína k štvorevanjeliu, predhovor Konštantína k evanjeliu (Proglas), Metodova kázeň – Napomenutia vladárom, Život Konštantína, na ktorom pracoval Metod a Život Metoda, ktorý zostavili po jeho smrti pravdepodobne jeho žiaci na čele s Gorazdom,Pochvala Cyrilovi – Filozofovi (asi od žiaka Klimenta), Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda od Savu apod.

S veľkomoravským učilišťom, ktoré síce pod tlakom zaniklo, súvisí aj rozmach slovanského písomníctva v starobulharskom učilišti v Preslavi (tu sa na prelome 9. a 10. storočia začala miesto hlaholiky používať cyrilika). Z Bulharska sa neskôr cirkevnoslovanské písomníctvo rozšírilo do Ruska a Srbska. Významné stredisko vzniklo aj v dalmátskom Nine. V učilišti bola bohatá knižnica gréckych i latinských autorov.

Kultúra veľkomoravskej ríše bola reprezentovaná aj špecializovanou a diferencovanou výrobou, ku ktorým patria predovšetkým stavebné a výtvarno-umelecké pamiatky. S postupnou kristianizáciou sa v sakrálnej i svetskej architektúre uplatňovali popri karolínskych aj dalmátske a po roku 863 aj byzantské vplyvy. Sakrálne stavby možno rozdeliť do troch skupín :
- kvadratické – Nitra (Martinský vŕšok), Kostoľany pod Trebíčom
- rotundovité - Kostolište, Nitrianska Blatnica, Bíňa
- polkruhovitý - podkovitý uzáver s kvadratickou loďou – Devín

Malé zvyšky omietok dokazujú, že v interiéry sa uplatňoval najmä literárny typ maliarskej výzdoby. Umenie sa uplatňovalo aj pri výrobe mečov, pri používaní ostrôh, ktoré vynikajú tauzovaním a vybíjanými ornamentmi. Ozdoby sa nachádzajú aj na strmeňoch, odeve, obuvi členov vojenských družín, veľmožov i kniežat, čo svedčí o triednej diferencovanosti.

Vrcholným prejavom veľkomoravského umenia bolo šperkárstvo, zamerané na výrobu náušníc, prsteňov a čeleniek. Inšpirovali sa aj antickými vzormi. Z hľadiska kultúry a umenia možno na Veľkej Morave hovoriť o symbióze západnej a východnej kultúry. Popri tom však stále pretrvávali aj prežitky predkresťanskej pohanskej civilizácie, ktorá bola vlastná skôr ľudovým masám než veľmožom a vládnucej vrstve. Po roku 907 s úpadkom Veľkej Moravy nastal aj úpadok veľkomoravského umeleckého prejavu.
 

Územný vývin a správa na Veľkej Morave

Prirodzenú hranicu Veľkej Moravy na severe tvorili hrebene Západných Karpát po styčnú oblasť Jeseníkov s Českomoravskou vysočinou. Západnú hranicu medzi přemyslovskou doménou a mojmírovským panstvom tvorila Českomoravská vysočina po údolie riečky Kamp, tečúcej na juh do Dunaja.
Táto hranica bola okrem rokov 889-895 (obsadenie Čiech Mojmírovcami) a 896-901 (odvetné tendencie Přemyslovcov) svedkom dobrých susedských vzťahov. Zásluhou kronikára Kosmasa a uhorského Anonyma sa za východnú hranicu mojmírovskej Veľkej Moravy pokladal donedávna Hron. Južnú hranicu predstavoval tok Dunaja od ústia rieky Kamp po verovické koleno.

Tok Dunaja bol od roku 846 do roku 907 svedkom desiatok vojenských útočných franských akcií. Po likvidácii franskej okupácie roku 871 a po návrate Metoda z väzenia roku 873 sa podarilo Svätoplukovi stanoviť na rokovaní vo Forchheime v roku 874 aj svoj politický vzťah s Východofranskou ríšou. Rokovanie uvoľnilo kniežaťu ruky na začatie útočných ,,kristianizačných“ výprav a na rozširovanie svojej domény na úkor slovanských susedov na severnej hranici.

Prvými územiami, ktoré si Svätopluk násilne podmanil boli Vislansko a zrejme aj hornosliezska oblasť. Ríšu rozšíril aj smerom na juhovýchod, v roku 882 po odohnaní útoku Bulharov obsadil nielen dunajský ,,Pustý kraj“, t.j. medziriečie Dunaja a Tisy, ale aj ľavú stranu stredného Potisia. V roku 890 premenil Svätopluk Čechy na závislú provinciu Veľkej Moravy. Po smrti Svätopluka sa ríša začala pomaly rozpadať.

V roku 895 sa od Veľkej Moravy odčlenilo územie Čiech, ďalej Lužický Srbi, Sliezsko, pravdepodobne iba Vislansko naďalej ostalo vo zväzku s Veľkou Moravou. Od roku 896 starí Maďari postupne obsadzovali najprv východné oblasti bývalej Svätoplukovej ríše a neskôr i južné časti jadra Veľkej Moravy, čím urýchlili aj hospodársky a politický úpadok Veľkej Moravy v roku 907.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13020-3-velka-morava-ako-statny-utvar/