Zóny pre každého študenta

6. Uhorsko v 11. – 12. storočí

6. Uhorsko v 11. – 12. storočí

Ladislav I. ( 1077 – 1095 )

Bol v celkovom poradí siedmym, a po svätom Štefanovi druhým najvýznamnejším uhorským kráľom v 11. storočí. Pochádzal z nitrianskej Vazulovej vetvy Arpádovcov. Ladislav sa narodil v Poľsku okolo roku 1040. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa roku 1048 vrátil do vlasti, roku 1060 sa stal uhorským kráľom, no po troch rokoch kraľovania umrel. Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska. Obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna. Už roku 1064 sa Ladislavov starší brat Gejza zmieril so Šalamúnom. Podobne ako Gejza, aj Ladislav mal s kráľom Šalamúnom dobré vzťahy. Obaja bratia sa spoločne s kráľom zúčastňovali na vojenských výpravách a mladý Ladislav sa na nich vyznamenal odvahou a statočnosťou.

Roku 1068 sa uvádza v Obrázkovej kronike: ,,Najblaženejší knieža Ladislav zbadal istého pohana (Pečeneha), ktorý si na chrbte koňa vliekol krásnu uhorskú dievčinu. Svätý knieža Ladislav si myslel, že je to dcéra varadínského biskupa, a hoci bol ťažko ranený, predsa ho začal rýchlo prenasledovať na svojom koni, ktorého volal Zug. Keď sa už k nemu priblížil s úmyslom prebodnúť ho kopijou, nič nezmohol, lebo jeho kôň už nevládal rýchlejšie cválať a Kumánov kôň nespomaľoval. Medzi jeho kopijou a chrbtom Kumána stále zostávala vzdialenosť zhruba jednej paže. Svätý knieža Ladislav preto zvolal na dievčinu:

,,Krásna sestra, chyť Kumána za opasok a hoď sa na zem!" Čo ona aj urobila. A keď blahoslavený knieža Ladislav chcel na zemi ležiaceho zblízka zabiť kopijou, dievčina ho veľmi prosila, aby ho nezabíjal, ale prepustil. Svätý knieža s ním dlho zápolil, a keď mu preťal šľachu a zabil ho.
S jeho nastúpením na uhorský kráľovský trón sa nepočítalo, stal sa kráľom len preto, že jeho len o málo starší brat Gejza-Magnus zomrel vo veku len 37 rokov. Na jar roku 1077 Ladislav nastúpil na trόn. Roky Ladislavovho panovania spadajú do obdobia, keď európsky Západ naplno zamestnal spor medzi dvoma najvýznamnejšími autoritami stredovekej Európy. Tento spor medzi nemeckým kráľom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. rozdelil vtedajšiu Európu na dva tábory a aj uhorský kráľ Ladislav sa musel pridať na niektorú stranu. V roku 1078 sľúbil prostredníctvom svojich vyslancov podporu Henrichovmu konkurentovi – nemeckému protikráľovi Rudolfovi Švábskemu. Vzápätí sa dokonca oženil s Rudolfovou dcérou Adelaidou, čím jednoznačne potvrdil, na čej strane stojí. Pápež Gregor VII. ho v liste požiadal, aby vzal pod ochranu veľmožov, ktorých Henrich IV. vyhnal z Nemecka. Kráľ Ladislav podporoval Rudolfa Švábskeho ešte aj roku 1087, keď už veľký konkurent Henricha IV. pápež Gregor VII. nežil. Roku 1090 však pominuli dôvody, ktoré uhorského kráľa znepriateľovali s Henrichom IV. Ladislav sa dokonca dostal až na protipápežskú pozíciu, o čom svedčí list pápeža Urbana II. Ladislavovmu nástupcovi Kolomanovi, kde sa píše: „…už dávno uhorský ľud chodí po scestí zblúdenia a zabudnúc na svoje spasenie, pridal sa k pastierom cudzích stád.“ Dôvodom pápežovho neveľmi pochvalného hodnotenia bola najmä Ladislavova balkánska politika, a to expanzia do Chorvátska, ktorá bola najúspešnejším a najtrvalejším zahraničnopolitickým podujatím Uhorského kráľovstva od čias jeho založenia. Do istej miery ju možno chápať ako prejav postupnej konsolidácie krajiny, o ktorú sa Ladislav usiloval od začiatku svojej vlády. Desaťročia trvajúce boje o trón a pokusy nedobrovoľne christianizovaného obyvateľstva o návrat k pohanstvu podrývali samotné základy uhorského štátu. Preto chcel Ladislav za každú cenu zastaviť úpadok krajiny. Najzreteľnejšími prejavmi konsolidačných snáh sú Ladislavove zákonníky.

Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Ustanovenia zákona zakazujú ochraňovať a skrývať zlodejov, nariaďujú odovzdať chyteného zlodeja súdu a zlodejom dokonca nepriznávajú ani právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa mali nemilosrdne potrestať vyklatím očí, predaním do otroctva, dokonca aj obesením. Podobné poslanie mal aj ďalší zákonník, čiže 2. dekrét sv. Ladislava, ktorého hlavný zámer je zhrnutý hneď v úvode: „ V časoch najzbožnejšieho kráľa Ladislava sme sa my šľachtici panónskeho kráľovstva zhromaždili na Svätom vrchu a skúmali sme, ako by sa dalo zabrániť snahám ničomných ľudí a ako by sa dali uviesť do poriadku záležitosti nášho ľudu.“ Tresty obsiahnuté v tomto zákonníku nie sú o nič miernejšie než v predchádzajúcom dekréte. Iný charakter má 1. dekrét sv. Ladislava z roku 1092.

Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola – nedodržanie tohoto príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne. Ladislavov zákonník – označovaný ako prvý, chronologicky však posledný – je svedectvom záujmu o usporiadanie cirkevného života v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku 1046 a 1061. Tento cieľ sledovala i Ladislavova prvá výrazná iniciatíva na náboženskom poli. Išlo o svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083. Už v júni boli kanonizovaní zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli nasledoval biskup Gerhard.

Ladislavov záujem o cirkevné záležitosti sa prejavil aj v štedrej podpore už jestvujúcich kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1083 založil pri príležitosti objavenia vzácnej relikvie – pravice sv. Štefana, ktorá sa považovala za stratenú – kláštor Szentjobb v Biharsku. Roku 1091 kráľ Ladislav založil aj benediktínske opátstvo na Šomodskom hrade. Kláštor zasvätený sv. Egídiovi bol vlastne fíliou juhofrancúzskeho reformného kláštora St. Gilles, z ktorého pozvali mníchov, aby sa usídlili v novom uhorskom opátstve. Až do začiatku 13. storočia boli tamojší mnísi výlučne Francúzi.
V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav vystupoval ako najvyšší suverén. Nelíšil sa tým od prvého uhorského kráľa či jeho nástupcov. Bez ohľadu na vtedajší trend presadzovaný pápežmi, ktorí právo menovať biskupov vyhradzovali iba Svätej stolici, Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Všetky normy určujúce chod a život cirkvi v Uhorsku, či už kultové alebo právne, sa vydávali s kráľovým súhlasom a on ručil aj za ich dodržiavanie. Kráľovská hodnosť bola totiž ešte z predkresťanských čias spojená s posvätnosťou a kráľovské dynastie často odvodzovali svoj pôvod od pohanských bohov. Po víťazstve kresťanstva nastala zmena. Sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Jej takmer neodmysliteľnou súčasťou sa stala aj formulka „Dei gratia rex“ (z Božej milosti kráľ).

Ladislav ako silný panovník nesporne dával okoliu pociťovať svoju sakrálnu charizmu. Jeho skutočná moc však vyvierala z vlastníctva obrovského pozemkového majetku. Veľkosťou sa mu nemohol rovnať majetok žiadneho svetského ani cirkevného veľmoža. V posledných rokoch vlády sa Ladislav začal po návšteve toulouského grófa Viliama, ktorý prechádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema, zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme. Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júna 1095. Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údelného kniežaťa. Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón. Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Prejavom zvláštnej úcty a obľúbenosti kráľa Ladislava I. bolo i jeho svätorečenie roku 1192.
 

Vláda Kolomana (1095 - 1116)

Ladislav I. Svätý zomrel bez dediča a uvoľnil tak trón svojmu synovcovi Kolomanovi. Kráľ musel takmer počas celej svojej vlády odolávať spiknutiam, ktoré proti nemu snoval jeho mladší brat nitriansky vojvoda Almoš, ktorý spochybňoval jeho práva na nástupníctvo a odmietal sa mu podriadiť aj napriek tomu, že mu Koloman ponúkol významne postavenie sedmohradského vojvodu. Po šiestom spiknutí dal Koloman Almoša a jeho najstaršieho syna v roku 1113 oslepiť, čo vynieslo pre budúcich kronikárov, ktorí hovoria, že Kolomanova vláda sa vyznačovala ,,mnohými zlými činmi”. Z dobového hľadiska išlo však o trest spiknutia proti panovníkovi.
Iróniou osudu bolo, že po smrti Kolomanovho bezdetného syna Štefana II. sa stal kráľom jeho bratranec, Almošov oslepený syn Belo II. a jeho potomkovia vládli v Uhorsku až do vymretia rodu Arpádovcov.

Rýchlo po svojom nástupe na trón sa musel vysporiadať s ľudovými križiackymi skupinami, ktoré sa objavili v Uhorsku v roku 1096. Prichádzali po putovnej ceste, ktorú kedysi vybudoval Štefan I. do Palestíny. Mnohí lúpili a drancovali Kolomanove dŕžavy a zabíjali jeho poddaných. Preto proti ním kráľ vyslal svoju armádu, a ta postupne tieto križiacke skupiny rozohnala.
Začiatkom októbra 1096 sa pri uhorských hraniciach objavili francúzski križiaci vedení Godefreyom z Bouillonu, neskorším ochrancom Svätého Hrobu, ktorých tento krát Koloman odmietol vpustiť na svoje územie. Svoj odmietavý postoj zmenil až potom, keď Godefreyov brat Ballduin prišiel so svojou rodinou na kráľovský dvor ako rukojemník, aby tak zaistil Uhorsku bezpečnosť zo strany križiakov počas ich prechodu Uhorskom. Koloman prijal taktiež Godefroya a nechal doprevádzať jeho vojsko až k hraniciam Byzancie. Akcia prebehla bez incidentov.
 

Únia s Chorvátskom

Krátko nato zaútočil Koloman so svojím vojskom na Chorvátsko, kde si šľachta zvolila za kráľa akéhosi Petra. Koloman ho porazil a nechal ho zabiť. Počas svojho ťaženia Koloman nielen dobyl Petrovo sídelné mesto Knin, ale aj dalmátsky Biograd, staré korunovačné mesto chorvátskych kráľov. Počas druhého ťaženia v roku 1102 uznala chorvátska aristokracia Kolomana za svojho panovníka prijala z jeho rúk potvrdenie svojich výsad. Chorvátsko bolo spojené personálnou úniou s krajinami Koruny Svätoštefanskej. Niektorí historici sa však nie celkom správne domnievajú, že sa nejednalo o úniu, ale iba o anexiu. O niečo neskôr získalo Uhorsko zvrchovanosť aj nadDalmáciou a Bosnou, ktorá bola do tej doby striedavo pod vplyvom Byzancie a Chorvátska a Srbského kniežactva. Roku 1103 dohodol svadbu svojej dcéry Pirosky s byzantským cisárom Alexom I. Komnénym, čo mu zaistilo priaznivý postoj mocensky posilnenej Byzancie voči uhorskej politike v Dalmácii.
V dôsledku výbojov na juh a rozporov vo vládnucom rode došlo k oslabovaniu kráľovskej moci. Panovníci na uskutočnenie svojich cieľov potrebovali podporu šľachty, svojich verných odmeňovali veľkými pozemkovými darmi (donáciami) a tým zmenšovali kráľovský majetok a jeho výnosy. Bohatí šľachtici naopak svoj majetok zväčšovali a chovali sa na ňom ako nezávislí páni. Táto situácia vyvrcholila za kráľa Ondreja II.
 

Zákonodarca a hospodár

Nielen v zahraniční, ale aj vo vnútornej politike bol Koloman zdatným vládcom. Prijal v Uhorsku Židov, vyhnaných z Čiech križiackymi pohromami, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju obchodu, ktorý začal prinášať vyššie zisky do kráľovskej pokladnice. Vydal množstvo zákonov, ktorými reagoval na zmeny maďarskej spoločnosti, zmiernil však dopad zákonov svojho predchodcu. Reorganizoval uhorskú armádu.
Uhorsko v medzinárodných vzťahoch v 11.-12. storočia a východná politika Arpádovcov

Uhorsko od 11. stor. bolo viacnárodnostným štátom, v ktorom mala prevahu maďarská národnosť, formujúca sa na prechode z 10. do 11. storočia. Územie dnešného Slovenska sa dostalo pod nadvládu Arpádovcov v rokoch1016- 1018. Na samom začiatku 11. storočia sa územia na sever od Dunaja načas zmocnil poľský panovník Boleslav Chrabrý po obsadení Sliezska, Krakova i Moravy. Využil aj Štefanove boje na juhu a pripojil k svojej krajine aj celé Slovensko.

Okolo roku 1002 kráľ Štefan vydáva prvý zákonník v svojom štáte. V Uhorsko štáte sa buduje nová cirkevná organizácia na čele s ostrihonským arcibiskupstvom, keď už predtým sa nepodarilo pasovskému biskupovi Pilgrimovi dostať tieto územia pod svoju zvrchovanosť. Súčastne sa buduje vnútorná správa v štáte - komitátna správa, ktorá nadviazala na starú slovanskú, hradskú organizáciu. Uhorský štát sa už v Štefanovej dobe ukázal ako hospodársky mocný, organizačne stabilizovaný a politicky silný útvar, ktorý sa rázne presadil na politickej mape strednej Európy.
Roku 1018 Boleslav Chrabrý uzavrel so Štefanom I. mier, vzdal sa nárokov na územie Slovenska, ktoré sa postupne začleňuje do uhorského štátu.
Keď po smrti Boleslava Chrabrého roku 1025 obsadila Moravu družina českého kniežaťa Brětislava, Štefan I. zorganizoval v oblastiach južného Slovenska a horného Potisia na obranu Uhorska proti Prěmyslovcom, Piastovcom a Rurikovcom pohraničné vojvodstvo ducatus. Jeho hranice siahali od rieky Moravy po močaristý kraj rieky Koros. Vojvodovia boli z arpádovskej dynnastie a prejavom ich styku s Byzantskom bol erb vojvodov – dvojitý kríž. Okrem obrany hraníc malo vojvodstvo za úlohu upevniť postavenie feudálneho panstva Arpádovcov.

V Arpádovskej dynastii nebol ustálený nástupnícky systém. Popri princípe prvorodenstva sa tu uplatňovalo i starešinstvo, čo bolo príčinnou častých rozbrojov. Roku 1030 nemecký cisár Konrád spolu s pomocným vojskom českého kniežaťa Brětislava vedú vojenskú výpravu do Uhorska, aby Štefana I. donútili k vazalskému sľubu. Vojna v ktorej sa české kniežatá dostali až k Hronu bola neúspešná.

Prvým vojvodom spravil Štefan I. svojho syna Imricha, ktorému zveril obranu hraníc proti Rurikovcom. Po predčasnej smrti Imricha sa uchádzal o nástupníctvo Štefanov bratranec Vazul a jeho potomstvo, ktorého sídlo sa predpokladá v Nitre. Štefan I. však pravdepodobne z návodu svojej manželky Gizely, ktorá pri nástupníctve chcela uprednostniť synovca Petra Orseola, dal Vazula oslepiť a uväzniť v Nitre, čím umožnil nástupníctvo svojmu synovcovi Petrovi vychovanému v Benátkach. Oslepenie a uväznenie Vazula sa zdôvodňovalo tým, že Vazul a jeho potomkovia, tak ako pred ním aj potomkovia Michalovi, sa stále pridržiaval pohanstva. Za toutou ideologickou zámienkou stáli i skutočné mocenské ciele. Vazulovi synovia sa o tom vopred dozvedeli a v strachu o svoje životy ušli najprv do Čiech a odtiaľ do Poľska a Ruska, kde žili vo vyhnanstve.

Keď zomrel Štefan I. a nastali boje o trón do ktorých sa vložil aj cisár Henrich III. So spojencom českým panovníkom Brětislavom. Viedli neúspešné výpravy roku 1042, 1043 a až r. 1044 sa odvážil cisár doviesť svojho kandidáta Petra Orseola do Uhorska a vyhlásiť ho za panovníka. Medzitým vládol ako uhorský kráľ aj domáci kandidát Aba Samuel a nároky si dobýval za pomoci poľského vojska aj exulant Belo. Uhorský kráľ Peter na pôde korunovačného mesta Stoličného Belehradu uznal vazalstvo voči nemeckému panovníkovi. Tým postavil proti sebe silnú veľmožskú opozíciu, ktorá vyvolala v krajine povstanie.

Na pozvanie veľmožov vzbúrených proti kráľovi Petrovi I. sa Ondrej s bratom Leventem roku 1046 vrátil do Uhorska a bol korunovaný za kráľa. Potom v roku 1047/1048 pozval späť domov aj svojho mladšieho brata Bela, ktorý žil v Poľsku. Na toto pozvanie prišiel Belo s celý svojím sprievodom ku kráľovi. Po vzájomnej porade kráľ a jeho brat Belo rozdelili kráľovstvo na tri časti, z ktorých dve sa stali vlastníctvom kráľovského majestátu a tretia bola udelená vojvodovi. Svojho brata Bela menoval kniežaťom. Do tohto vojvodstva patrilo aj takmer celé Slovensko. Toto prvé rozdelenie kráľovstva bolo začiatkom nesvornosti a vojen medzi vojvodami a kráľmi Uhorska. Keďže Ondrej I. prestal plniť vazalské zmluvy, ktoré prijal Peter, cisár ho chcel vojensky pokoriť a podriadiť.

Vzťahy medzi vojvodom Belom a kráľom Ondrejom sa zhoršili, keď sa okolo roku 1053 kráľ Ondrej I. dočkal svojho syna Šalamúna, ktorého dal ako dieťa korunovať a zasnúbil ho s dcérou nemeckého cisára Henricha III., čím vylúčil svojho mladšieho brata vojvodu Bela z nástupníctva na Uhorský trón. Situácia sa dočasne urovnala, no roku 1060 sa vojvoda Belo za pomoci poľského vojska dostal na uhorský kráľovský trón. Po jeho smrti roku 1063 za pomoci vojska svojho cisárskeho švagra Henricha IV. sa kráľom stal Šalamún a dohodnuté prímerie vydržalo osem rokov. Vojvodovia Gejza a Ladislav úplne samostatne vládli vo svojom údele, mali vlastné vojsko, razili vlastné mince, ktoré boli hodnotnejšie ako vtedajšie kráľovské mince. Za vojvodov Gejzu a Ladislava siahali hranice uhorského štátu po hrebene Karpát, ktoré oddeľovali Uhorsko od Poľska a Kijevskej Rusi.

K opätovnému nepriateľstvu a bojom došlo v rokoch 1071 – 1074 a skončili úplným a definitívnym víťazstvom vojvodov, ktorí sa potom stali vrátane ich potomstva uhorskými kráľmi. Posledná víťazná bitka sa odohrala neďaleko Vacova. Potom vojvoda Gejza a Ladislav dosiahli víťazstvo. Vojvodovia sa po víťazstve nad Šalamúnom stali vládcami Uhorského kráľovstva, lebo Šalamúnovi ostala len malá časť na západe vrátane Bratislavského hradu. Po tejto porážke sa Šalamún obrátil na pápeža so žiadosťou o pomoc. Jeho list dostal pápež veľmi oneskorene a 28. októbra 1074 mu v odpovedi vytýkal, že prijal neoprávnene kráľovskú hodnosť od nemeckého kráľa Henricha IV. a napomína ho k náprave. Pápež v liste zdôraznil, že cisár Henrich III. pre svätú stolicu vydobyl kráľovstvo a ako znak uznávania zvrchovanosti svätej stolice jej poslal kopiju a korunu. Pápež stále uznával Šalamúna za kráľa, hoc aj iste vedel, že uhorské kráľovstvo majú v moci vojvodovia.

Byzantský cisár Michal VII. Korunoval Gejzu I. za uhorského kráľa. Je to výsledok spojenia Gejzu s byzantským dvorom, odkiaľ si vzal i manželku. Ani na vojne, v ktorej tiahol Šalamún do byzantských provincií na Belehrad a Niš, sa Gejza nezúčastnil. Kniežací diadém, ktorý Gejza od byzantského cisára dostal, sa zachovala dodnes. Tvorí spodnú časť uhorskej kráľovskej koruny.
Po náhlej Gejzovej smrti sa stal uhorským kráľom Ladislav I. Jeho vládou sa skončila kríza v uhorskom štáte. Uhorský štát upevnil vnútorne i navonok. Jeho manželka pochádzala z významnej nemeckej veľmožskej rodiny, ktorá v spore o investíciu stála na strane pápeža. Tým sa ušlo pápežskej priazne i uhorskému kráľovi, ktorému sa podarilo vyhlásiť Štefana I. i jeho syna Imricha za svätých. To významne prispelo k formovaniu svätoštefanskej ideológie, ktorá stála plne v službách uhorského štátu a vládnucej triedy. Vo vnútornej politike rešpektoval vojvodský údel a postúpil ho mladšiemu bratovi Lampertovi. Pravda oklieštil niektoré staré práva, právo na výkonnú moc a právo na vlastné komitátne vojsko, čo znamenalo počiatok rušenia starého vojvoda Ladislav I. v boji o investíciu bol na strane pápeža, dostal povolenie dokončiť cirkevnú organizáciu. Z Trenčianska utvoril samostatnú nitriansku diecézu. Z ostrihomskej arcidiecézy vyčlenil časť severovýchodného Maďarska, časť východného Slovenska a Zakarpatska a začlenil ich do novozaloženej diecézy v Jágri, na čelo ktorej chcel postaviť biskupa synovca Kolomana. Lamperta menoval pohraničným vojvodom. Synovca Almoša premiestnil ako vojvodu do novozískaných chorvátskych oblastí, taktiež uhorské pohraničné vojvodstvo koncom 11. storočia zaniklo, ale tradícia na ducatus ostala ešte niekoľko storočí živá. Pripojením Chorvátska k uhorskej monarchii sa ešte viac spestril jej národnostný charakter. Kráľ Ladislav I. sa pokúsil obsadiť Halič.

V rokoch 1095 – 1116 vládol Koloman syn Gejzu I. Skončil spory o trón a stal sa uhorským kráľom. Vydal rad nových zákonov, v ktorých upevňoval feudálny spoločenský poriadok a dal mu pevnú podobu. Pokračoval v politike Ladislava I. a pripojil celé Chorvátsko a mestá v Dalmácii natrvalo k uhorskému štátu. Chorvátskych veľmožov uspokojil tým, že im ponechal niektoré prvky samosprávy, ako aj inštitúciu bána, ktorý sa stal predstaviteľom kráľa v krajine. Sám sa dal korunovať za uhorského kráľa roku 1102, čím položil základ Chorvátsko – uhorskej únie. Vyhlásením sa za kráľa Chorvátska pripravil o moc svojho brata Almoša. Zneuznané nároky vojvodu Almoša viedli k vojnám, ktoré sa odohrávali na Slovensku. Koloman Almoša zajal spolu s jeho synom Belom a dal ho oslepiť. V Kolomanovej dobe zaniká funkcia údelného kniežatstva. Bolo to kniežatstvo, ktoré muselo plniť obrannú funkciu proti expanzivite českého, poľského a na východe i ruského štátu, zadržiavať nápor cisárskych vojsk do Uhorska a súčastne bolo teritoriálne vyhradeným priestorom pre vládu mladších členov dynastie. No v 12. storočí v čase budovania štátu a upevnenia feudálneho spoločenského poriadku, definitívne zaniká.

Dobyvačná politika Ladislava I. a Kolomana znepokojila byzantských cisárov, ktorí usilovne zasahovali do uhorskej štátnej politiky, zosadzovali a dosadzovali nových kráľov. Cisár Manuel šiel až tak ďaleko, že sa usiloval o vytvorenie byzantsko- uhorskej únie. Belo III. preniesol mnohé skúsenosti z vládnych pomerov v Byzancii aj do uhorského kráľovstva.

V čase oslabenia Byzantska posilnil postavenie Uhorska Belo III. Rozšíril hranice Uhorska na Balkáne a proti Haliči viedol výpravy, v ktorých uhorskí útočníci utrpeli ťažké straty. Vnútri monarchie uskutočnil dôležité reformy. Zreorganizoval komitátnu (stoličnú) správu. Dbal o rozvoj baníctva a o kvalitu mince. Podporoval prisťahovalcov z nemeckých i ruských oblastí. Zriadil kráľovskú kanceláriu. V Ostrihome si dal vybudovať reprezentačný kráľovský palác. Pretože mal manželku z Francúzska spájal vo svojej politike byzantské i francúzske skúsenosti. V čase jeho vlády prechádzala našou krajinou tretia krížová výprava, ktorá mala zhromaždisko pri Bratislave. Na čele výpravy stál nemecký cisár Friedrich Barbarosa. Belo III. sa krížovej výpravy nezúčastnil, no výdatne ju materiálne podporil.

Vládou Bela III. sa končí v dejinách slovenského i maďarského ľudu obdobie raného feudalizmu. Ranofeudálne Uhorsko malo rozhodujúci význam pri obrane nemeckých a byzantských feudálov a i proti útokom tureckých kmeňov z černomorských stepí, pričom negatívnu úlohu zohralo v dobyvačnej politike proti chorvátskym i srbským krajinám i proti ruskej Haliči.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13023-6-uhorsko-v-11-12-storoci/