7. Uhorsko za vlády Ondreja II.

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 610 slov
Počet zobrazení: 1 906
Tlačení: 75
Uložení: 68

7. Uhorsko za vlády Ondreja II.

S menom uhorského kráľa Ondreja II. (1205 – 1235) sa v historickom povedomí spája predovšetkým vydanie Zlatej buly roku 1222. Už menej známy je obsah tejto slávnostnej privilegiálnej listiny opatrenej zlatou pečaťou, ako aj fakt, že Ondrej II. vydal za 30 rokov panovania niekoľko zlatých búl. Aj iné okolnosti jeho života sa však len letmo zapísali do všeobecného vedomia, alebo sa o nich ani nevie. Takou skutočnosťou je napríklad to, že Ondrej II. bol jediným uhorským kráľom, ktorý sa zúčastnil na jednej z mnohých križiackych výprav do Svätej zeme, takže si vyslúžil prímenie Jeruzalemský. Pritom sa však do samotného Jeruzalema nielenže vôbec nedostal, ale sa ani nepokúsil posvätné pútnické miesto Kristovho skonu, ovládané moslimami, čo i len ohroziť.

Ondrej už pred nástupom na uhorský trón prešiel pomerne širokým oblúkom životných skúseností. Roku 1188 vo veku 11 rokov zasadol na kniežací stolec v Haličsku. Prvé okúsenie vladárskej moci bolo však prikrátke a neveľmi šťastné, lebo domáci bojari sotva po roku Ondreja i s jeho družinou z Haličska vyhnali. Mladučký kráľovič sa musel vrátiť do Uhorska, no prvý vladársky nezdar ani v najmenšom neoslabil jeho panovaniachtivosť. Tá sa naplno prejavila hneď po smrti Bela III roku 1196. Prvorodený Imrich zdedil po otcovi kráľovské žezlo i vládu nad celou krajinou, mladšiemu Ondrejovi otec odkázal bohatý poklad a zopár hradných panstiev spolu so záväzkom uskutočniť výpravu pod zástavou kríža do Svätej zeme.

Ondrej veľmi rýchlo pomíňal peniaze i cennosti z otcovského dedičstva bez toho, aby na križiacku výpravu čo i len pomyslel. Nemienil sa uspokojiť ani s úlohou kráľoviča bez moci a peňazí. Obrátil sa proti bratovi a vojenskou silou si roku 1197 vynútil, aby mu kráľ Imrich ako údel prepustil Dalmáciu a Chorvátsko. V údelnom vojvodstve si Ondrej počínal ako suverénny vladár. Udeľoval výsady, razil vlastnú menu, no najmä vyberal dane, čím po istý čas dokázal kryť nákladný spôsob života, na ktorý si privykol už v detstve a ktorý sa stal preňho príslovečný aj v rokoch neskoršieho kraľovania.

Jedným z prvých činov 28-ročného kráľa Ondreja II. bolo rozšírenie titulatúry. Dával sa oslovovať aj ako haličský a vladimírsky kráľ. A aby ukázal svetu, že to s nárokom na Haličské aj Vladimírske kniežatstvo myslí vážne, hneď prvá vojenská výprava novopečeného uhorského kráľa smerovala koncom roka 1205 do krajiny, kde kedysi ešte ako chlapec začínal kariéru na kniežacom stolci. Posadnutosť Haličskom ho neopustila do konca života. Dokumentuje to až 14 jeho výprav, na ktorých uhorské vojsko v rozhodujúcich bitkách síce zvíťazilo, no po krátkom čase sa haličským kniežatám a bojarom zakaždým podarilo vyhnať uhorské posádky.

Nákladné vojenské podujatia, prepychový život a odmeny verným prívržencom si vyžadovali nemalé finančné prostriedky. Ondrej II. po celý čas vlády zápasil s trvalým nedostatkom financií. V snahe získať okamžitú hotovosť prenajímal najmä kráľovské príjmy izmaelitom a židom, ktorí mu vopred vyplatili príslušnú sumu. Nedostatok pravidelného zdroja príjmov zo zálohovaného kráľovského regálu – mincového, banského, soľného, colného, mýtneho – sa kráľ snažil kompenzovať predovšetkým vyberaním mimoriadnych daní. Bolo to nepopulárne opatrenie. Nevôľu vyvolávalo aj štedré rozdávanie kráľovských majetkov, čo viedlo k vážnemu oslabeniu hospodárskej základne kráľovskej moci. Podstatu donačnej politiky najvýstižnejšie vyjadruje pasáž donačnej listiny z roku 1208, ktorou Ondrej II. udelil nitrianskemu županovi Tomášovi Pezinok aj s okolím: "Štedrosť Kráľovskej Výsosti nemôžu obmedzovať žiadne hranice, lebo pre panovníka je v obdarúvaní určujúcou mierou to, že nehľadí na mieru."

Pomery v Uhorsku v prvom desaťročí panovania Ondreja II. vyvolali nespokojnosť mnohých domácich veľmožov a prelátov. Popudzovalo ich aj to, že kráľ na podnet svojej manželky Gertrúdy hojne udeľoval majetky i vysoké hodnosti cudzincom. Hnev veľmožov postupne prerástol do sprisahania, ktoré 1213 vyvrcholilo zavraždením kráľovnej. Kráľ Ondrej II. sa urýchlene vrátil z vojenskej výpravy a narazením na kôl dal ihneď popraviť špána Petra. Väčšine sprisahancov sa však podarilo vyhnúť okamžitému trestu. Poukazuje to na neveľmi pevné postavenie Ondreja II., ktorý nedokázal zabrániť ani tomu, že nasledujúci rok skupina opozičných veľmožov presadila korunováciu jeho najstaršieho syna Bela za uhorského kráľa.

Roku 1216 sa nečakane uprázdnil trón Latinského cisárstva, ktoré vzniklo roku 1204, keď účastníci 4. križiackej výpravy namiesto Jeruzalema dobyli Konštantínopol a ovládli väčšinu územia Byzantskej ríše. Ondrej II. vytušil veľkú príležitosť, keďže jeho druhá manželka Jolana bola neterou zosnulého cisára Henricha, ktorý nezanechal priameho dediča. Snaha o získanie lákavého dedičstva bola hlavným motívom jeho náhleho rozhodnutia uskutočniť križiacku výpravu. Splnenie mnohoročne odkladaného a pápežom pripomínaného záväzku bolo pre Ondreja II. zrazu mimoriadne súrne. Naplánoval si trasu cesty, ktorá určite nie náhodou mala viesť práve cez Konštantínopol, hlavné mesto Latinského cisárstva. Pápež Honor III. privítal i pochválil rozhodnutie uhorského kráľa zúčastniť sa na križiackej výprave, no nenaplnil jeho túžbu získať cisársky trón. Na jar 1217 udelil korunu Latinského cisárstva Ondrejovmu svokrovi, Petrovi z Courtenay. Ondrejovo nadšenie za výpravu pod zástavou kríža ochablo, cúvnuť však už nemohol. Namiesto pôvodne plánovaného postupu do Svätej zeme cez Balkán a Konštantínopol sa rozhodol pre cestu po mori.

Koncom augusta 1217 Ondrej II. s vojskom vyplával zo Splitu. Na základe údaja očitého svedka a dejepisca Tomáša zo Splitu sa až donedávna tradovalo, že uhorské križiacke vojsko pozostávalo z 10 000 jazdcov. Podľa najnovších zistení sa však usudzuje, že nedosahovalo ani tretinu z uvedeného počtu. Po medzipristátí a oddychu na Cypre sa uhorské vojsko v polovici októbra 1217 vylodilo v Akkone, vtedajšej metropole okypteného Jeruzalemského kráľovstva. Pri Akkone sa stretli viaceré križiacke vojská sprevádzané davom početných pútnikov. Samotný Jeruzalem bol od roku 1187, keď ho dobyl egyptský sultán Saladin, v rukách seldžuckej dynastie Ajjúbovcov. A pod moslimskou nadvládou zostal aj naďalej, lebo vodcovia 5. križiackej výpravy napriek veľkolepému cieľu nepodnikli nič preto, aby Sväté mesto oslobodili. Celé križiacke ťaženie – bez jednotného velenia – malo skôr charakter rabovacieho a prehliadkového pochodu rytierov údolím rieky Jordánu a Genezaretského jazera. Z troch bezvýznamných šarvátok s menšími moslimskými oddielmi sa Ondrej II. zúčastnil iba na prvej. Začiatkom decembra 1217 totiž odovzdal velenie nad uhorským vojskom taverníkovi Dionýzovi a loďou odplával do Tripolského grófstva na návštevu svojho bratranca Bohemunda IV. O čo uhorský kráľ menej bojoval, o to viac sa venoval návšteve križiackych hradov, pútnických miest a získavaniu posvätných suvenírov.

V januári 1218 sa Ondrej II. vrátil do Akkonu a na všeobecné počudovanie sa rozhodol križiacku výpravu ukončiť. Od tohto úmyslu ho neodradil ani prítomný pápežský legát Pelagius, ktorý sa mu vyhrážal dokonca exkomunikáciou. Aby ho uhorský kráľ uchlácholil, ponechal v Svätej zemi menší oddiel na čele s rábskym biskupom Petrom, ktorý o rok neskôr padol pri obliehaní egyptského Dimjátu, a s väčšinou vojska sa pobral do vlasti.

K hospodárskym problémom v krajine sa pridružili závažné rozpory vnútri vládnucej triedy a v ďalších vrstvách uhorskej spoločnosti. Okrem súperenia príslušníkov dvoch mocenských táborov – kráľa Ondreja II. a kráľovičaBela – išlo najmä o to, že nárast moci veľmožov ohrozoval existenciu tých vrstiev slobodného obyvateľstva, ktoré dovtedy priamo podliehali kráľovi. Najmä početní kráľovskí servienti, čiže služobníci usadení na kráľovskej pôde, ktorí vlastnili drobný pozemkový majetok a vykonávali zväčša vojenskú službu, sa vzhľadom na kráľovu donačnú politiku dostávali do čoraz väčšej závislosti veľmožov. Do hnutia či vlastne spoločenského zápasu za posilnenie alebo udržanie si výsadného postavenia v Uhorsku sa zapojila aj cirkev.
Odrazom nahromadených spoločenských problémov bola Zlatá bula kráľa Ondreja II. z roku 1222. Nevydal ju dobrovoľne, ale pod tlakom palácovej revolúcie, ktorej základňou a hybnou silou bola početná vrstva kráľovských servientov. Podľa klasického členenia obsahuje tento dekrét 31 zákonných článkov. Najviac, spolu 11 ustanovení, je venovaných kráľovských servientom a ich výsadám. Menší počet článkov odzrkadľuje dominantné postavenie veľmožov i výsady cirkvi, ktorej záujmy však podrobnejšie potvrdzovala osobitná listina, taktiež vydaná roku 1222 a opatrená zlatou pečaťou. Spoločným menovateľom všetkých článkov Zlatej buly je predovšetkým to, že je ústupkom zo strany Ondreja II., ktorý ako prvý uhorský panovník pristúpil na zákonné obmedzenie svojej moci. Posledný článok dokonca zaručoval výsadným vrstvám právo na branný odpor voči kráľovi, ak by nedodržiaval prijaté záväzky. Zlatá bula bola vydaná v 7 exemplároch, ani jeden z originálov sa nezachoval, presné znenie však obsahuje hodnoverný odpis z roku 1318.

Vydaním Zlatej buly roku 1222 sa zápas o moc neskončil, lebo mnohé ustanovenia zostali iba nenaplnenou literou. Ondrej II. naďalej pokračoval v predošlom trende domácej i zahraničnej politiky. Jeho syn, mladší kráľ Belo, sa usiloval zastaviť rozdávanie kráľovských majetkov a revidovať otcove donácie, no bez väčšieho úspechu. Pod tlakom celospoločenského vrenia musel kráľ roku 1231 obnoviť Zlatú bulu. Oproti pôvodnému zneniu boli niektoré články vypustené či inak formulované, iné zasa pridané. Deklarované práva a výsady potvrdil nielen Ondrej II., ale aj jeho synovia Belo a Koloman. Na plnenie ustanovení mal dozerať ostrihomský arcibiskup, ktorý mal podľa obnovenej Zlatej buly dokonca právo exkomunikovať kráľa pri nedodržaní záväzkov.
Keďže Ondrej II. opäť nedodržiaval najmä ustanovenia, ktoré sa dotýkali cirkevných ustanovizní a kléru, ostrihomský arcibiskup Róbert 25. februára 1232 uvalil na celé Uhorsko interdikt a viacerých kráľových prívržencov exkomunikoval z cirkvi. V záujme urovnania napätého vzťahu medzi svetskou a cirkevnou mocou vyslal pápež Gregor IX. do Uhorska legáta. Výsledkom nátlaku legáta Jakuba na uhorského kráľa bolo uzavretie slávnostnej písomnej dohody 20. augusta 1233 v Berehove. Berehovská zmluva zakotvovala viaceré záväzky Ondreja II. o rešpektovaní cirkevných výsad v súdnej, daňovej a hospodárskej oblasti. Kráľ sa opätovne zaviazal, že nebude prenajímať soľné a mincové komory izmaelitom ani židom a nedovolí im vyberať dane.

Tri desaťročia Ondrejovej vlády priniesli krajine len málo úžitku. Neuvážaná donačná politika a neefektívne zahraničné vojenské avantúry čoraz väčšmi vťahovali kráľa i Uhorsko do víru hospodárskeho prepadliska. Vydanie Zlatej buly, jej renovácie, ako aj obnovy iných verejnoprávnych aktov boli vonkajším výrazom snahy o utlmenie vnútorných rozbrojov a antagonistických záujmov rôznorodých vrstiev uhorskej spoločnosti, ale proces úpadku kráľovskej moci nezastavili. Zlatá bula a jej neskoršie modifikácie boli však východiskom práv uhorskej šľachty, ktorá si výsadné postavenie v Uhorsku udržala až do konca feudalizmu, teda do revolúcie v rokoch 1848/49.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.042