11. Vývoj v Uhorsku do roku 1526

Keď sa v roku 1458 rozpadla personálna únia (spojenie českého a uhorského kráľovstva), v Čechách sa stal kráľom Juraj Poděbradský a uhorské stavy zvolili za kráľa syna Jána Huňadyho – Mateja.

Matej sa narodil v roku 1443. Na trón nastúpil po 20-ročných bojoch o uhorský trón. Matej bol nazývaný Korvín a od začiatku sa javil ako schopný panovník. V odboji proti nemu zostali len bratríci a Jiskra podporovaný cisárom Fridrichom III. Nakoniec sa Jiskra roku 1462 podriadil Matejovi a vstúpil aj s časťou svojho vojska do jeho služieb. Matej sa dohodol s cisárom Fridrichom a ten mu za odstupné vrátil uhorskú korunu a obsadené pohraničné územie. Matej bol potom 29.3.1467 korunovaný za kráľa. V bitke pri Kostoľanoch roku 1467 zlikvidoval zvyšky armády bratríkov. Ich vodcu Švehlu a viacerých veliteľov dal povešať na výstrahu. Ostatným ponúkol možnosť vstúpiť do jeho prvej elitnej žoldnierskej armády, nazývanej Čierny pluk.

Podnikol 3 vojenské výpravy proti Turkom v Bosne, Srbsku a Moldavsku. Neskôr výboje orientoval na západ. Roku 1469vtrhol na Moravu, a chcel vtedy využiť príležitosť, že pápež uvalil cirkevnú kliatbu na Juraja Poděbradského. Ale pri Vilémove ho obkľúčilo české vojsko Juraja Poděbradského a aby sa vyhol úplnému zničeniu, musel mu sľúbiť sprostredkovanie mieru Čiech s pápežskou kúriou. Matej však nedodržal slovo a dal sa 13.5.1469 v Brne korunovať za českého kráľa. Český snem však túto korunováciu neuznal. Počas ustavičných bojov zomrel Juraj Poděbradský, ktorý za dediča českej koruny ustanovil Vladislava Jagelovského. A tak k nepriateľom Uhorska pribudlo aj Poľsko.

Boje sa preniesli aj na uhorské územie. Roku 1471 vpadli poľské vojská na východné Slovensko. Matejova politika vyvolala nespokojnosť domácej uhorskej šľachty, ktorá proti nemu pripravila sprisahanie. Na čele povstalcov, ktorí za uhorského kráľa pozvali Kazimíra, syna Vladislava Jagelovského, stál jeho vlastný kancelár, ostrihomský arcibiskup, humanista Ján Vitéz. Poľské vojská v sile 12 000 mužov vpadli cez Spiš do krajiny, pokračovali na západ a opevnili sa v Nitre. Napokon plieniac Oravu a Považie odtiahli. Matej Jána Vitéza uvrhol do väzenia. Konflikt o nástupe Vladislava Jagelovského na trón sa urovnal dohodou vOlomouci. Podľa nej mali titul českého kráľa obaja. Matej dobyl východné Rakúsko aj s Viedňou v roku 1475, kde preniesol svoje sídlo.

Kráľ Matej Korvín sa opieral predovšetkým o vernosť strednej šľachty a zemianstva. Mnohých z tejto vrstvy vyzdvihol medzi najvyšších hodnostárov krajiny. Za jeho vlády sa dovŕšila aj správna a súdna samospráva tzv. zemianskych stolíc. Vládol absolutisticky. Najmä v druhej polovici svojej vlády snemy nezvolával. Moc sa sústreďovala v jeho rukách na dvore v Budíne, kde sa návrhy predkladali kráľovskej rade, ale najčastejšie panovníkovi.
Uskutočnil celý rad závažných, administratívnych, súdnych, hospodárskych a daňových reforiem. Predovšetkým zaviedol novú daň – tzv. daň od komína, čo znamenalo 20 strieborných denárov od každej rodiny žijúcej na poddanskej usadlosti. Práve vďaka týmto reformám a premyslenej politike dosiahol svoj najväčší vladársky úspech, a to bola konsolidácia štátu a upevnenie kráľovskej moci. Za jeho vlády podstatne vzrástli panovnícke príjmy a to na 800 – tisíc až milión zlatých ročne. Najviac peňazí strovil nákladný kráľovský dvor a ešte viac povestný Čierny pluk – niekedy mal až vyše 20 000 jazdcov a 8 000 pešiakov. Boli v ňom prevažne českí a moravskí žoldnieri, preto sa často nazýva aj ,,českým“.

Kráľ Matej za svojho panovania zrušil právo poddaných na slobodné sťahovanie sa. Pre slovenské mestá bolo toto storočie obdobím rozkvetu. V mestách rozkvitali remeslá. Hlavnou organizačnou formou remeselníckej výroby v mestách sa stali cechy. Niektoré mestá bohatli aj zo zahraničného obchodu. Za Mateja sa do Uhorska doviezlo tovaru za vyše milióna zlatých, vyviezlo sa o polovicu menej. Mestá sa stávali hospodárskymi aj politickými oporami, preto obnovoval a rozširoval ich privilégiá. Zástupcovia kráľovských miest sa objavujú aj na sneme. V tých časoch vzniká Zväz piatich východoslovenských miest a spoločný štatút vydávajú aj stredoslovenské banské mestá. Počet obyvateľov miest, aj keď v porovnaní so západoeuropskými nebol veľkí, vzrástol. Najväčšie boli Košice so 7 000, Bratislava mala okolo 5 000, Trnava, Prešov, Bardejov približne 3 000 obyvateľov. Ostatné mestá boli menšie.

Matej bol rodený vojak, no napriek tomu mal humanistické vzdelanie. Ovládal latinčinu, nemčinu a slovanské jazyky. Za manželku si vzal dcéru Juraja Poděbradského – Katarínu z Poděbrad, s ktorou nemal deti a zomrela roku 1464. Neskôr sa oženil s Beatriciou Aragónskou, dcérou neapolského kráľa Ferdinanda Aragónskeho, s ktorou nemal tiež potomstvo. Matej sa usiloval zabezpečiť si potomstvo a tak s rakúskou meštiankou Barbarou Edelpack mal nemanželského syna Jána Korvína. Vďaka Beatricii Aragónskej prišlo na uhorský kráľovský dvor množstvo umelcov hlavne z Talianska, ktorí prispeli k šíreniu renesancie a humanizmu v Uhorsku. Roku 1465 požiadal pápeža o povolenie založiť univerzitu. Súhlas dostal. O 2 roky sa na nej začalo vyučovať. Bola to stredoveká univerzita som sídlom v Bratislave s názvom Academia Istroplolitana. Zanikla pred rokom 1490.

Matej zomrel 6.4.1490 vo Viedni. Príčinou smrti bolo rozčúlenie, keď mu služobníctvo donieslo neumyté figy. Dostal mozgovú mŕtvicu a o dva dni jej podľahol.
Po jeho smrti bol za kráľa zvolený Ladislav Jagelovský, ktorý bol od roku 1471 českým kráľom. Ladislav bol zvolený uhorskými stavmi, ktoré nerešpektovali Matejovu vôľu, aby sa kráľom stal jeho nemanželský syn Ján Korvín. Ako jeden z mála uhorských panovníkov sa uchoval v pamätiach a povestiach ako dobrý kráľ.

VLÁDA LADISLAVA II. (1491 - 1516)

Kandidátmi na uhorský trón boli Jagelovci,Beatrice a Ján Korvín. Uhorsko chcelo slabého panovníka, preto si vybraliLadislava II. Bol dobrý vojak, ale šľachta si myslela, že je neschopný, čo ale nebola pravda. Ešte pred nástupom na trón, v roku 1490, ho šlachta donútila podpísať listinu Capitulatio, v ktorej sa zaviazal:

1. zrušiť po nástupe na trón všetky reformy Mateja Korvína
2. o ničom nerozhodnúť bez súhlasu šľachty
3. poviesť obranu Uhorska proti Turkom z vlastných peňazí (najhoršia podmienka, žiadne peniaze totiž neboli)
4. vziať si za manželku bohatú vdovu po Matejovi Korvínovi - Beatrice (aby nemohla presadiť svoju moc; v r. 1490 s ňou tajne uzavrel manželstvo a r. 1496 uzavrel ďalšie manželstvo a až r. 1500 mu pápež vyhovel a obe manželstvá anuloval)

Výsledkom bolo absolútne oslabenie kráľovskej moci. Šľachta sebecky presadzovala svoje záujmy. Kráľovská pokladnica zívala prázdnotou, čoho následkom bolo zrušenie žoldnierskeho vojska. Dostal prezývku kráľ Dobrze.
V roku 1491 v Bratislave uzavrel nástupnícku dohodu s Habsburgovcami, ktorú v roku 1515 potvrdil. V Uhorsku nastali rozpory, keďže vyššia šľachta podporovala nástupnícku dohodu a nižšia, na ktorej čele bol Ján Zápoľský, nie. Dôsledkom bojov nastal hospodársky úpadok mesta a zhoršilo sa aj postavenie poddaných.

DÓŽOVO POVSTANIE V ROKU 1515

Celková zlá hospodárska situácia a sociálne napätie viedli v roku 1514 k vypuknutiu sedliackeho povstania, ktoré viedol sedmohradský zeman Juraj Dóža. Ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc vyhlásil krížovú výpravu proti Turkom. Uhorská šľachta nemala záujem na výprave, pretože podceňovala turecké nebezpečenstvo. Do križiackeho vojska sa hlásili poddaní, chudobní remeselníci i študenti, pretože očakávali, že účasťou na výprave si zlepšia svoje sociálne postavenie.

V máji 1514 sa v okolí Budína zhromaždilo okolo 40 000 dobrovoľníkov. Šľachta a kráľovský dvor prikázali hlavnému veliteľovi Jurajovi Dóžovi presunúť vojsko na južné hranice. Križiaci to odmietli, lebo neboli dostatočne vyzbrojení a zásobení. Vypukla otvorená vzbura a poddaní sa obrátili proti pánom. Ich spirituálnym lídrom bol kňaz Vavrinec Mésároš.

Šľachtické vojská pod vedením Jána Zápoľského porazili povstalcov v lete 1514 pri Temešvári. Šľachta s poddanými krvavo zúčtovala, Juraja Dóžu ako „sedliackeho kráľa“ upálili na rozžeravenom železnom tróne.
Výsledkom povstania boli drastické zákony, ktoré prijal uhorský snem na jeseň 1514. Podľa nich poddaní boli naveky pripútaní k pôde, nesmeli sa sťahovať, resp. sťahovanie záviselo od vôle zemepána, nesmeli nosiť zbraň, museli robotovať jeden deň v týždni, zemepánom a cirkvi platili peňažné dávky, desiatky a iné poplatky, nesmeli dávať deti na štúdia. Nevoľníctvo trvalo až do roku 1785. Krátko po potlačení sedliackeho povstania Vladislav II. zomrel a kráľom sa stal jeho syn Ľudovít II.

Cieľom Dóžovho povstania bolo vrátiť poddaným stratené práva – slobodu sťahovania a návrat obecnej pôdy, pasienkov a lesov. Slovensko toto povstanie nezasiahlo a pri Temesvári bolo úspešne potlačené.
Uhorský snem schválil nové zákony a zhrnul ich do Tripartity (november 1514 - Opus tripartitum (Štefan Verboci)). Obsahovala celkovo 62 zákonov, ktoré detailne popisovali poddanské povinnosti. Popisovali aj práva šľachty - tá mala nad poddanými absolútnu moc. Niektoré zákony platili až do roku 1848.

VLÁDA ĽUDOVÍTA II.(1516 – 1526)

Ľudovít II. Jagelovský bol slabým panovníkom. Za jeho vlády vrcholí anarchia a politické rozbroje medzi šľachtou. Kráľovská pokladnica bola prázdna, kráľ začal raziť neplnohodnotné mince – libertáše, čo vyprovokovalo povstanie baníkov. Toto, nakoniec potlačené povstanie, malo centrum v Banskej Bystrici, a baníci ním dosiahli zvýšenie miezd.

Za uhorského kráľa korunovali Ľudovíta ešte ako dvojročné dieťa. Keď zomrel Vladislav II., jeho otec, mal Ľudovít sotva 10 rokov. A tak sa jeho poručníctva ujali Tomáš Bakóc, Ján Bornemisza a Juraj Brandenburský. Správu krajiny prevzala do rúk kráľovská rada, ktorú tvorili zástupcovia kléru, vyššej i nižšej šľachty. Už jej zloženie dávalo tušiť veľké problémy, ktoré čakajú krajinu. V Uhorsku totiž práve v tomto období vrcholil zápas medzi vyššou a nižšou šľachtou. Bolo naivné myslieť si, že títo ľudia nájdu pre dobro krajiny spoločnú reč. Naviac, ani jedna zo súperiacich skupín nejavila záujem plniť si povinnosti a záväzky voči štátu, navzájom sa pretekali v tom, kto ukoristí najviac. Zatiaľ korunovaný kráľ Uhorska trpel núdzou, musel svoje výdavky drasticky obmedzovať. Výsledkom finančných problémov bolo vydávanie nehodnotných mincí, čo celú situáciu ešte zhoršovalo. Katastrofálna vnútropolitická situácia Uhorska nahrávala expanzívnym chúťkam Osmanov. V čase, keď chýbali peniaze na udržiavanie hradov a posádok v južnom pohraničí krajiny, mali výbornú možnosť definitívne sa porátať s Uhorskom.

V roku 1521 dobyli Turci mimoriadne dôležité pevnosti Belehrad a Šabac. I napriek tomu, že obliehanie, najmä Šabacu, trvalo veľmi dlho, takže kráľ mal dosť času poslať obliehaným pomoc. No Ľudovít bol úplne bezmocný. Vrcholom anarchie bol rozpad vojska po páde Belehradu. Kráľ bol príliš mladý a neskúsený, aby si dokázal v tejto situácii poradiť. Isté nádeje mu dodal sobáš s Annou Habsburskou i svadba jeho sestry s Ferdinandom Habsburským. Mladý vládca mohol dúfať v pomoc švagra, i mocného cisára Karola V., ktorým ako členom habsburského rodu nemohlo byť ľahostajné prípadné ohrozenie rakúskych krajín v prípade pádu Uhorska. Keďže však Habsburgovci uprednostnili riešenie problémov v západnej Európe a ani strýko Žigmund, poľský kráľ sa s pomocou neponáhľal, ostal Ľudovít, i napriek plamenným výzvam pápeža Klementa VII. na pomoc, opäť osamotený.
Taká bola situácia v čase, keď sa sultán Sulejman II. otvorene vyslovil o tom, že dobyje Uhorsko, ba dokonca o svojom úmysle informoval i mladého kráľa. Ani toto zjavné nebezpečenstvo nedokázalo zjednotiť uhorskú šľachtu, ktorá sa naďalej vybíjala v osobných sporoch a nebola ochotná akceptovať kráľovu vôľu. A tak keď sa na pochod do Uhorska vydala vyše stotisícová Sulejmanova armáda, na výzvu Ľudovíta sa zhromaždilo sotva 30 000 bojovníkov, ktorí nemohli byť Turkom rovnocenným partnerom.
Či sú udalosti okolo zrady Jána Zápoľského, ktorý údajne nečinne čakal s dvadsaťtisícovým vojskom na správu o výsledku bitky pri Moháči, pravdivé, alebo nie, nie je až také dôležité. V každom prípade, ide o presnú ilustráciu pomerov vo vtedajšom Uhorsku.

Výsledkom bitky pri Moháči 29. augusta 1526 bol okrem uhorskej porážky i fakt, že po nešťastnej smrti kráľa Ľudovíta, ktorý sa mal utopiť na úteku v riečke Csele, ostala krajina opäť bez panovníka. A to pre Uhorsko neveštilo nič dobré.

MOHÁČSKA PORÁŽKA

V tomto období zúrilo nebezpečenstvo zo strany Turkov. Sultán dobyvateľ Sülejman obsadil Belehrad, Sabač a Zemuň. Šľachta sa chovala sebecky voči tureckému nebezpečenstvu, ktoré vyvrcholilo bitkou pri Moháči v roku 1526, kde kráľ Ľudovít II. utrpel zdrvujúcu porážku.

Dôsledky moháčskej porážky:

- otvorila sa cesta Turkom do Uhorska
- končí obdobie vrcholného feudalizmu a začína neskorý feudalizmus
- z Česka, Uhorska a Rakúska bola vytvorená Habsburská monarchia

Zones.sk – Zóny pre každého študenta

11. Vývoj v Uhorsku do roku 1526