Problémy versailleského systému
Po skončení vojny potrebovala Európa aspoň niekoľko rokov na to, aby skonsolidovala nielen politickú, ale aj hospodársku situáciu. Pri snahe o
konsolidáciu sa však prejavili problémy, ktoré pretrvávali už od mierovej konferencie.
· Prvá bola skupina problémov týkajúcich
sa rôznych predstáv o politickej spolupráci v Európe. Tvrdým úderom pre západoeurópske štáty bolo to, že USA sa
bezprostredne po skončení mierovej konferencie stiahli z Európy a nemali záujem na udržiavaní európskeho systému politiky. Z týchto dôvodov
hlavne Francúzsko vyvíjalo tlak na VB, od ktorej chceli dosiahnuť uzatvorenie aliancie namierenej proti Nemecku. Francúzi mali záujem na tom, aby
v prípade nemeckej snahy o odvetu za prehratú vojnu nezostali vo vojne s Nemeckom úplne sami. Okrem Británie sa mali na spomínanej aliancii
podieľať aj Francúzsku naklonené krajiny na východných nemeckých hraniciach – Poľsko a Československo.
· Druhú skupinu
problémov tvorili hospodárske problémy európskych krajín. VB, ktorá spolu s Francúzskom bola najväčším dlžníkom USA,
potrebovala nájsť spôsob, akým by získala dostatok prostriedkov nielen na splácanie dlhov, ale aj na hospodársky rozvoj, pretože v Británii
bola v tom čase obrovská nezamestnanosť. Problém bol v tom, že výrobky, ktoré Briti vyrábali, nemali kde predávať. V podobnej situácii bolo
aj Francúzsko a Nemecko. Z tohto pohľadu bolo pre Britov výhodnejšie nepodporovať francúzske požiadavky na totálnu politickú aj hospodársku
izoláciu Nemecka. Briti potrebovali silné a prosperujúce Nemecko, ktoré by bolo nielen odberateľom ich výrobkov, ale aj určitou konkurenciou
pre francúzsku hegemóniu na európskom kontinente.
· Ďalšou spornou otázkou bola otázka hospodárskej
obnovy Ruska, ktoré bolo po vyčerpávajúcej občianskej vojne úplne zničené a potrebovalo zahraničné investície. Obrovský ruský
trh na jednej strane lákal západných investorov, na strane druhej niekoľko rokov po vzniku sovietskeho Ruska žiaden európsky štát nebol
ochotný de iure uznať legitimitu sovietskej vlády. Problém bol v tom, že komunisti znárodnili všetok majetok na svojom území, čím výrazne
poškodili dovtedajšie, hlavne francúzske, investície. Preto Francúzsko požadovalo vrátenie týchto prostriedkov a podnikov a až potom bolo
ochotné rokovať o uznaní vlády sovietov. Keďže však Rusi odmietali vrátiť „kapitalistom“ akýkoľvek majetok, rokovania uviazli na
mŕtvom bode. Rovnako iniciatíva britského premiéra Llyoda Georgea, ktorý bol ochotný rokovať s komunistami, kvôli odporu Francúzov
uviazla.
· Špecifickú úlohu zohrávala aj nemecká otázka, ktoré sa dostalo do úplnej izolácie, podobne ako
Rusko. Francúzi ich chceli reparáciami čo najviac vyčerpať a preto s nimi rokovali ako s podmaneným štátom a sovietske Rusko predstavovalo pre
Nemcov komunistickú hrozbu, s ktorou nechceli nič mať.
· Ďalším problémom bola otázka odzbrojenia, ktorá sa
naliehavo objavovala v medzinárodných vzťahoch po skúsenostiach svetovej vojny. Vehementne túto požiadavku presadzovala VB, ktorá hneď po
skončení vojny drasticky znížila stav svojej armády. Naopak veľkým nepriateľom odzbrojovania bolo Francúzsko, ktoré pri vtedajšom oslabení
Nemecka a Ruska a pri neexistencii Rakúsko – Uhorska bolo dominantnou mocnosťou na kontinente. Francúzska zahraničná politika bola navyše
determinovaná nenávisťou a strachom z Nemecka.
Janovská konferencia – apríl, máj 1922
Vďaka tlaku VB
sa nakoniec zorganizovala medzinárodná konferencia v talianskom Janove v roku 1922, na ktorej sa mali prerokovávať
otázky európskeho hospodárstva. V prvom rade sa mali prerokovať otázky súvisiace s platením nemeckých reparácií, ktoré
Nemci neboli schopní plniť. Témou konferencie bola aj otázka Ruska, resp. jeho zapojenia do európskej ekonomiky. Treba podotknúť, že
väčšina európskych štátov dovtedy de iure neuznala sovietsku vládu. Jednou z podmienok jej uznania bolo totiž uznanie sovietskej vlády, že
je ochotná vziať na seba všetky dlhy a záväzky cárskej vlády, čo boľševici odmietali.
Absenciu ruského trhu
okrem Anglicka a Francúzska pomerne výrazne pociťovalo aj Nemecko, ktoré vznikom sovietskeho Ruska stratilo možnosť investovať a podnikať v
týchto priestoroch. Aj Nemci (ale hlavne Angličania) uvažovali nad tým, aby sa vytvorilo určité
konzorcium, ktoré by pomohlo rozprúdiť obchod s Ruskom. Jednou z podmienok pre Nemcov však bola spočiatku
účasť západných mocností – hlavne Anglicka. Nemci sa zmluvou z Versailles stali závislými na spojencoch a práve v nadviazaní kontaktov s
Ruskom videli možnosť hospodárskeho osamostatnenia sa.
Rusi mali zase eminentný záujem na tom, aby sa Nemecko nestalo
členom západného konzorcia. Išlo im totiž o oslabenie západného protikomunistického spojenectva a preto sa usilovali o
podpísanie dvojstrannej hospodárskej zmluvy s Nemeckom v čo najkratšom čase.
Keď sa janovská konferencia nakoniec začala, jej
oficiálnym programom bola hospodárska obnova Európy, otázka nemeckých reparácií a vojnových dlhov však do jednania nebola zaradená, pretože
príliš komplikovala vzťahy jednotlivých krajín. Na konferenciu boli pozvaní aj sovieti, ktorí to prijali s zadosťučinením, ale naďalej
pevne rozhodnutí neuznať žiaden zo záväzkov voči „imperialistom“. Na druhej strane Nemci vnímali konferenciu ako príležitosť vymaniť sa
zo závislého vzťahu voči spojencom a jednať s nimi ako rovný s rovným. Konferencie sa zúčastnilo spolu 29 štátov. Vyhliadky na úspech
celej konferencie neboli veľké. Francúzska neochota ustúpiť, odmietnutie USA aktívne sa zúčastniť, ako aj panická obava sovietov zo
spiknutia Západu obmedzovali manévrovací priestor britskej politiky. Po tom ako sovieti odmietli spojenecké požiadavky (otvorenie
ruského trhu, vrátenie znárodnených podnikov a platenie predvojnových dlhov), sa rokovania dostali do slepej uličky.
Ako
náhle si Nemecko overilo neústupčivý postoj Francúzska v otázke reparácií (odmietli znížiť reparácie) a Rusko obdobný postoj v otázke
platenia cárskych dlhov, učinili obidve delegácie prekvapivý krok. 16. apríla 1922 v sídle sovietskej delegácie v
Rapalle podpísal ľudový komisár Georgij Čičerin s nemeckým ministrom
zahraničia Waltherom Rathenauom zmluvu, v ktorej sa obidve strany vzdali všetkých vojnových
náhrad voči sebe navzájom a nadviazali diplomatické styky. Rapallskou zmluvou sa Nemecko zrieklo náhrady za znárodnený majetok a stalo
sa tak prvým štátom, ktorý uznal sovietske Rusko de iure. Obidva štáty tak položili základy pre obojstranne výhodnú spoluprácu. Rusi
dostávali z Nemecka nové technológie, ktoré by si ináč nemohli dovoliť. Nemcom zmluva umožnila obchádzať ustanovenia versaillskej zmluvy.
Napríklad, keďže Nemci nemohli na svojom území vyrábať a skúšať ťažké zbrane, tak ich vyrábali a skúšali v ZSSR.
Locarnská konferencia (5. – 16. október 1925)
Po neúspechu v Janove a po doslovnom fiasku, ktoré utrpela
francúzska politika v Porúrí, prišla nemecko – ruská zmluva ako blesk z jasného neba. Francúzsko si uvedomovalo, že jeho vedúca pozícia v
Európe veľmi rýchlo slabne. Z týchto dôvodov veľmi promptne zareagovali francúzski predstavitelia na ponuku nemeckého ministra zahraničia
Gustava Stresemanna. Stresemann im ponúkol garanciu hraníc na Rýne v tzv. Rýnskom
garančnom pakte. Za účelom dojednania tejto zmluvy sa zišla konferencia vo švajčiarskom Locarne, ktorej sa
zúčastnili: Nemecko, Francúzsko, VB, Taliansko, Belgicko,
prizvané bolo aj Poľsko a ČSR. Rýnsky garančný pakt bol podpísaný 16. októbra 1925 a
garantoval nedotknuteľnosť hraníc Nemecka s Francúzskom a Belgickom. Týmto aktom malo Francúzsko a Belgicko zaistenú
neporušiteľnosť západných nemeckých hraníc.
Za prehru francúzskej zahraničnej politiky sa však považuje fakt, že Francúzi
nedokázali podobnú garanciu dať svojim stredoeurópskym spojencom – Poľsku a ČSR. S Poľskom a ČSR Nemecko podpísalo iba arbitrážne
zmluvy, ktoré nedávali jasnú záruku ochrany ich hraníc s Nemeckom. V praxi to znamenalo, že hranice sa môžu zmeniť, ak sa na tom
dohodne arbitrážna komisia pozostávajúca z európskych veľmocí, čo nakoniec využil Hitler v roku 1938. Takýmto spôsobom si Nemecko zaistilo
pokoj na západných hraniciach, ale ponechalo si otvorenú otázku východných hraníc.
V ten istý deň doplnilo Francúzsko svoje
predchádzajúce spojenecké zmluvy s východnými spojencami o garančné zmluvy, ktoré mali obidva štáty upokojiť. Francúzsky
ministerský predseda Briand a nemecký minister zahraničia Stresemann sa vďaka Locarnu v roku 1926 stali laureátmi Nobelovej ceny za
mier.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta