Demokracia na ceste k veľkej kríze
Obdobie po skončení prvej svetovej vojny sa vyznačovalo veľmi dramatickým vývojom. Už vyššie spomínané príčiny
(ekonomická kríza, nezamestnanosť a pod.) spôsobovali radikalizáciu širokých ľudových más. Bezprostredne po skončení vojny sa mnohé
európske krajiny snažili, podľa vzoru západoeurópskych mocností – Anglicka a Francúzska, vybudovať moderné demokracie založené na
parlamentarizme. Ekonomické a politické problémy však v mnohých krajinách vyhrocovali situáciu v politike do takej miery, že namiesto
politických rokovaní sa európske parlamenty mnohých krajín stávali miestami šarvátok, bitiek, vrážd. (Napríklad v roku 1928 bol
v juhoslovanskom parlamente zastrelený vodca opozície, zastupujúcej Chorvátov Štefan Radič.) Tieto udalosti vyvolávali u bežného občana
odpor k parlamentarizmu a preto sa občania začali orientovať na populistických vodcov sľubujúcich rýchle, jednoduché a efektívne riešenia
situácie. Vzhľadom na to, že v mnohých krajinách boli títo vodcovia úspešní, je potrebné si bližšie priblížiť osudy krajín, ktoré si
demokraciu uchovali.
Nová mocnosť – USA
USA napriek tomu, že do vojny vstupovali s ušľachtilými
úmyslami brániť demokratické zriadenie pred imperialistickou nenásytnosťou, na vojne v prvom rade zbohatli. Polovica svetových zásob
zlata bola na území USA a New York (Wall Street) sa stal centrom svetového finančníctva, čím predbehol dovtedy neohrozený Londýn.
Takisto povojnová kríza, ktorá veľmi kruto zasiahla európske štáty, nemala v USA ani minimálne dôsledky. Práve naopak.
V USA sa začínajú tzv. „zlaté dvadsiate roky“.
USA po skončení vojny odmietli vstúpiť do
Spoločnosti národov a rovnako odmietli ratifikovať mierové zmluvy s porazenými krajinami a podpísali vlastné. Jednoducho povedané,
USA sa vrátili k svojej tradičnej izolacionistickej politike, takže všetko spomenuté bohatstvo mohli použiť
na zvyšovanie životnej úrovne svojich občanov a na budovanie dominantnej pozície medzi svetovými hospodárskymi veľmocami.
V hospodárskej politike USA prevládala moderná mechanizácia výroby (automobilka Ford ako prvá prešla na pásovú výrobu),
centralizácia hospodárstva a maximálne využitie pracovnej sily. Oblasť financií ovládala skupina troch silných finančných
centier – Cleveland, Boston a Chicago.
V politickej oblasti ostáva americký politický život
záležitosťou dvoch štandardných politických strán – Republikánskej a Demokratickej strany. Po
odchode demokratického prezidenta Wilsona, vyhral voľby republikán Warren Harding, ktorý presadil
povojnovú politiku izolacionizmu. V hospodárskej oblasti začali Američania zavádzať ochranné clá.
V podobnej politike pokračovali aj jeho nasledovníci – Calvin Coolidge a Herbert C. Hoover. Počas ich vlády
mali moc v USA veľké priemyselné monopoly. Súčasne však vek „zlatých dvadsiatych rokov“ smeroval
k veľkej kríze.
Americkou špecialitou pre toto obdobie bol zákaz predaja a používania alkoholu –
prohibícia (1919). Keďže sa zákon minul účinku, bol o niekoľko rokov zrušený. Prohibičný zákon mal
totiž presne opačný účinok. Vo veľkých amerických mestách začali vznikať spolky banditov, ktorí sa
v prevažnej miere živili pašovaním alkoholu, prípadne sa organizovali „alkoholové výlety“ na lodiach. Prohibícia totiž
platila len na území USA. Stačilo teda nasadnúť na loď, preplaviť sa niekoľko kilometrov od pobrežia mimo dosahu amerických výsostných
vôd a s pokojným svedomím sa mohol piť zakázaný alkohol. Jednou z najznámejších bánd bola banda z Chicaga, na čele
ktorej stál legendárny Al Capone a ktorá mala asi 40 000 mužov.
Vnútorná politika
Veľkej Británie
Po skončení vojny sa museli Briti hneď vyrovnať s niekoľkými faktormi, ktoré zmenili ich prístup
k štátu. Po tom, ako bola prevažná väčšina vojakov z armády prepustená, enormne narástla britská nezamestnanosť, čo
spôsobilo nemalé problémy každej vláde, ktorá sa v Británii dostala k moci. Briti sa navyše museli zmieriť s tým, že časy 19.
storočia, keď bolo Anglicko považované za dielňu sveta, sú už nenávratne preč. Ich náskok pred súpermi získaný v priebehu 19. storočia
sa vytratil. Britské priemyselné odvetvia neboli v dostatočnej miere modernizované, ako tomu bolo v USA a v Nemecku. Nemcom
paradoxne pomohlo práve to, že v mnohých prípadoch začínali od začiatku, takže do výroby išli najmodernejšie stroje. Takisto v oblasti
bankovníctva stratil Londýn svoje prvenstvo a svoj niekdajší význam, vzhľadom na presun svetových zásob zlata na newyorskú Wall Street.
V súvislosti s hospodárskou krízou sa Británia dočkala aj zmeny v politike. Po tristoročnom pôsobení strany whigov –
Liberálnej strany, strana zanikla a namiesto nej sa politickým súperom Konzervatívnej strany (toryovci)
stala Labour party (Strana práce). Labouristi, podobne ako ich európski kolegovia na kontinente, prišli so
socialistickým programom. Vzhľadom na špecifické postavenie robotníkov v Anglicku (vláda vyriešila ich problémy k všeobecnej
spokojnosti) anglickí socialisti nikdy nedošli do štádia boľševizmu, resp. komunizmu, takže aj bývalí liberáli našli svoje
uplatnenie v novej strane.
Ďalšiu vážnu otázku pre VB predstavovalo riešenie problému kolónií, ktoré počas
vojny veľmi výdatne podporovali materskú krajinu a teraz za to čakali odmenu. Aj tu sa ukázal pragmatizmus a politická
vyspelosť britskej politiky. Westminsterským štatútom z roku 1931 britský parlament vyhlásil, že už nemá zákonodarné právo pre
domíniá, ktoré sa tak stali suverénnymi štátmi. Odvtedy sú domíniá Kanada, Austrália,
Nový Zéland a Južná Afrika spojené s materskou krajinou iba osobou panovníka. Anglický kráľ alebo kráľovná je
formálnou hlavou britského spoločenstva Common-wealth.
Slabnúce Francúzsko
Ako už bolo
spomenuté, pre Francúzov zostávala hlavnou prioritou ich bezpečnosť. Počas existencie tretej francúzskej
republiky (od roku 1871) boli Francúzi dvakrát napadnutí Nemeckom a preto žiadali čo najprísnejšie potrestanie a oslabenie Nemecka. Problém
bol v tom, že im v tom nikto nemohol vyjsť v ústrety.
Druhým problémom Francúzska boli vojnové následky. Zúfalo prázdna
francúzska pokladnica musela nanovo vybudovať zničený sever a severovýchod krajiny a občanom vyplatiť vojnové odškodné. To všetko
malo byť zaplatené z vojnových reparácií, ktoré však Nemci šikovnou inflačnou politikou obchádzali, čo vo Francúzsku vzbudzovalo
oprávnený hnev. Napriek tomu aj vo Francúzsku môžeme v druhej polovici 20 – tych rokov hovoriť o zotavujúcej sa ekonomike.
V politickej oblasti vyzeralo všetko navonok v poriadku, parlament aj naďalej pracoval, ale pomaly začínalo byť evidentné, že
francúzska spoločnosť sa nachádza v kríze. Na jednej strane tu silnel vplyv komunistov podporovaných
Kominternou a na strane druhej odpor proti komunizmu vyvolával radikálne názory pravice, ktorá začínala sa správať podľa hesla: „Čím
horšie, tým lepšie!“ – pre nich. Hospodárske problémy (Francúzsko bolo na tom v mnohých smeroch horšie ako porazené
Nemecko) mali vplyv na vnútornú politiku Francúzska, ktorá sa vyznačovala množstvom nevyriešených problémov.
Veľká hospodárska kríza 1929 – 1933
Niekoľkoročné obdobie pomernej hospodárskej stability
a rastu sa dňa 24. októbra 1929 náhle skončilo. Na najväčšej svetovej burze v New Yorku spadli ceny
akcií až o 90%. Z takéhoto rozsahu poklesu sa burza nemohla spamätať hlavne preto, že bola financovaná prevažne špekulatívnymi
pôžičkami. Už niekoľko rokov sa totiž neinvestovalo do výrobných odvetví, ale základ obchodu na burze tvoril nákup cenných papierov,
v prevažnej miere na úvery. V USA sa tak objavila naliehavá potreba získania nových peňazí, čo viedlo
k vypovedaniu väčšiny úverov, ktoré Američania mali v Európe. Keďže Európania neboli schopní
úvery splácať, dochádza ku kríze aj tu. Nedostatok kapitálu viedol ku krachu priemyselných podnikov,
znižovaniu priemyselnej výroby a vysokej nezamestnanosti. Nezamestnanosť znižovala kúpyschopnosť obyvateľstva a viedla
k ďalším krachom, takže kríza sa postupne rozšírila na takmer všetky európske štáty. Vlna bankrotov zasiahla nielen
priemysel, ale aj poľnohospodárstvo a prehĺbila tak chronickú agrárnu krízu.
Najhorší priebeh mala kríza v USA, Nemecku, Poľsku, Kanade,
ČSR a Holandsku. Pomerne menej boli zasiahnuté krajiny ako Grécko,
Španielsko, Dánsko, Japonsko. Do konca roka 1929 poklesla výroba automobilov v USA o polovicu
a v roku 1930 obdobný zostup postihol celé americké hospodárstvo. Na vrchole krízy v roku 1932 dosiahla nezamestnanosť 25%. Svetová výroba
poklesla v období 1929 – 1933 o 38% a medzinárodný obchod o 34%. Na celom svete bolo asi 32 miliónov nezamestnaných.
V niektorých krajinách klesla výroba takmer na vyše jednu tretinu predkrízového stavu.
Vlna bankrotov však postihla nielen
priemysel a poľnohospodárstvo, nasledovalo aj bankovníctvo. Nasledujúca banková kríza, ktorá začala
krachom rakúskej banky Credit – Anstalt v máji 1931, celú situáciu európskeho hospodárstva
ešte zhoršila.
Priebeh krízy sa pomaly začal prejavovať aj v spôsobe politiky jednotlivých štátov. Aj staré zabehané
demokracie zavádzali do vládnutia namiesto predchádzajúcej snahy o kompromisy a dorozumenia prvky autoritatívnych systémov. Rovnako
hospodárska politika štátov mala jednoznačný charakter. Štáty hromadne prechádzali od liberálneho slobodného obchodu k uzatváraniu hraníc
pred cudzím tovarom. Začína teda prevažovať hospodársky izolacionizmus, ktorý dostáva pomenovanie hospodársky
nacionalizmus. Ekonomický nacionalizmus známy už pred prvou svetovou vojnou sa teraz opätovne vrátil, avšak v oveľa radikálnejšej
podobe. V júni 1930 USA zvýšili už aj tak vysoké ochranné clá, čím takmer úplne vyhostili ostatné štáty zo svojho trhu.
Podobne sa však správali aj ostatné štáty. V roku 1931 opustila princípy voľného obchodu VB, ktorá najprv zrušila zlatý štandard libry
(hodnota libry klesla o 35%) a v roku 1932 v podstate zaviedla obchodný preferenčný systém so štátmi Common-wealthu. Jej príklad
nasledovali aj ostatné európske štáty.
Znižovanie výroby, drastický rast nezamestnanosti
a rastúca chudoba uvrhli milióny obyvateľov starej Európy na pokraj biedy. Kým klasické demokratické štáty v tomto období
zavádzali autokratické prvky vlády iba v nevyhnutnej a obmedzenej miere, tak vo väčšine štátov sa dočasné obmedzenie občianskych práv
stalo trvalým riešením. Najvyhrotenejšia situácia nastala práve v porazených štátoch, kde sa nacionalisti a fašisti chopili príležitosti
a krízu jednoznačne pripísali na vrub nespravodlivým mierovým zmluvám z Versailles. Takmer v každom štáte sa na popredné miesta vo vláde
dostávajú nacionalistické a fašistické strany. Onedlho už vo väčšine európskych štátov vládnu autokratickí, prípadne fašistickí
vodcovia.
Napriek čiastočnému ústupu prejavov krízy v roku 1933, nemožno ešte v tomto roku hovoriť o hospodárskej
konjunktúre. Táto nastáva až v súvislosti s udalosťami tesne pred ďalšou vojnou. Koniec najväčšej hospodárskej krízy tak priniesla
zbrojná konjunktúra, ktorá však závratným tempom spela k novej vojne. Kým sa USA (pod vedením nového
prezidenta Franklina Delano Roosevelta), VB a Francúzsko spamätávali z krízy bez zmeny politického režimu, krajiny zbytku
Európy sa vydali na cestu diktátorských a agresívnych režimov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta