Šírenie komunizmu v Európe
Koniec svetovej vojny znamenal v Európe navrstvenie množstva problémov, ktoré boli dovtedy skryté pod pláštikom
vlastenectva alebo „spravodlivého“ boja za národné záujmy. Po skončení vojny a po začatí mierovej konferencie, počas a po ktorej sa
s porazenými štátmi tvrdo zaobchádzalo, sa k ekonomickému rozvratu pridal ešte aj pocit
krivdy, ktorý bol rozšírený hlavne v Nemecku, Rakúsku a v Maďarsku.
Totálny kolaps európskeho hospodárstva spôsobil
jednak nárast počtu nezamestnaných, ale takisto aj ohromnú infláciu, ktorá znamenala znehodnotenie aj toho
mála zarobených peňazí. Jednoducho povedané, aj keď si človek niečo zarobil, nemal si to za čo kúpiť, pretože zarobené peniaze boli iba
bezcenné papiere.
Je iba samozrejmé, že táto situácia, ako aj skúsenosť štyroch vojnových rokov, tak na fronte (muži) ako
v zázemí (ženy) mala za následok spochybnenie a relativizovanie doterajších kresťanských hodnôt. Jednou z hlavných výčitiek
kresťanstvu bola otázka: „Ako mohol Boh dopustiť takéto vraždenie?“ V takejto situácii sa obyvatelia v strednej Európe stávali lacným
terčom všelijakých samozvaných spasiteľov, ktorí na vzniknutú situáciu mali zaručene „pravé“ riešenie.
Obzvlášť veľkú
úlohu a tvrdú skúšku vo vojne podstúpili ženy, ktoré sa v podstate stali hlavnými pracovnými silami v zázemí. Na vojnu
postupne narukovali všetci práceschopní muži, takže doma zostávali ženy, starci a deti. V tejto situácii sa žena často stala jedinou
živiteľkou mnohopočetnej rodiny. Utrpenie na jednej strane ženy ničilo a deprimovalo, ale na druhej strane si začali uvedomovať svoje
postavenie a svoju úlohu v spoločnosti. Uvedomili si, že nie sú iba príveskom muža, ale sú minimálne rovnoprávnymi členmi spoločnosti.
S tým súviselo ich rastúce politické sebavedomie a vo vyspelejších krajinách ženy začali bojovať aj za svoje
volebné práva. V Anglicku sa pre toto hnutie ujalo pomenovanie – Hnutie sufražetiek
(zavedenie volebného práva pre ženy: Nový Zéland – 1893, ČSR – 1918, USA 1920, VB – 1928, Švajčiarsko – 1971).
Boľševická agitácia
Jedným z najnebezpečnejších hnutí medzivojnového obdobia sa stal
komunizmus, resp. jeho ruský variant – boľševizmus. Ruskí boľševici sa
chopili moci v Rusku a už počas ruskej občianskej vojny začali agitovať aj v ostatných štátoch Európy.
Zameriavali sa hlavne na porazené stredoeurópske štáty, zvlášť na Nemecko, kde bola najpočetnejšia a najlepšie
organizovaná robotnícka vrstva. Leninovým cieľom nebolo zavedenie komunizmu iba v Rusku ale snažil sa o jeho „vývoz“ do celého sveta.
Za týmto účelom začali už v Rusku presviedčať a spracovávať zajatcov z iných krajín, ktorí potom prichádzali svojich domovov
s cieľom pripraviť dostatočne radikálnu situáciu na prevzatie moci v danej krajine. Ich hlavnými heslami sa stali veľmi
populárne, ale v danej situácii ťažko realizovateľné požiadavky: mier, pôda pre roľníkov, práca a pláca pre robotníkov, právo
národov na sebaurčenie, odstránenie imperializmu (t.j. fázy kapitalizmu, do ktorej dospeli západné mocnosti pred prvou svetovou vojnou
a vyznačovala sa horúčkovitou snahou o konečné rozdelenie sveta).
Takto „vyzbrojeným“ agitátorom sa podarilo pomerne rýchlo
presvedčiť časť zúfalého obyvateľstva a získať ho na svoju stranu. Za účelom koordinácie agitačnej činnosti bola v Moskve
v dňoch 2. – 6. marca 1919 založená III. komunistická internacionála (Kominterna), kde väčšinu „delegátov“
tvorili už spomínaní zajatci. Internacionála mala oficiálne nadväzovať už na spomínané dve
internacionály z 19. storočia. (Prvá internacionála vznikla v roku 1848 v Londýne a druhá v roku 1889 v Paríži).
Tieto však založili sociálnodemokratické strany a na rozdiel od Kominterny boli postavené na demokratickejších základoch.
Kominterna mala síce ráz medzinárodnej organizácie, v skutočnosti však bola úplne pod vplyvom ruských boľševikov. Na jej čele
stál ruský boľševik a Leninov spolupracovník Grigorij Jevsejevič Zinoviev.
Bavorská
republika rád
Najviac energie vynaložili boľševici pri agitovaní v Nemecku, kde bola
najlepšie zorganizovaná a najpočetnejšia robotnícka vrstva. Prípadná boľševická revolúcia v Nemecku mal byť jednou zo
základných podmienok k ďalšej revolučnej vlne v Európe. Najradikálnejšiu ľavicovú nemeckú politickú silu tvorili tzv.
Spartakovci (podľa časopisu Spartakusbriefe), ktorých cieľom bolo dať moc robotníckym radám – t.j.
vznik republiky rád. Spartakovci sa pokúsili o prevrat v januári 1919 v Berlíne, no
neúspešne. Ich najvážnejším pokusom o nastolenie sovietskej moci bolo vyhlásenie Bavorskej republiky rád
v Mníchove v apríli 1919, ktorá však padla po 2 týždňoch. Celé hnutie nemeckých
komunistov sa nakoniec onedlho skončilo zavraždením Rózy Luxemburgovej a Karola Liebknechta. Po nich
sa už medzi komunistami v Nemecku nenašli vodcovské osobnosti.
Maďarská republika rád
Podobná
situácia ako v Nemecku bola aj v Maďarsku. Krajina sa ocitla v obrovskom politickom a hospodárskom chaose. Vláda
grófa Károlyiho po tom, ako sa dozvedela znenie Trianonskej zmluva, abdikovala a tak v podstate uvoľnila priestor pre
maďarských boľševikov. Maďarská socialistická strana na čele s Bélom Kunom využila nespokojnosť obyvateľstva
a 21. marca 1919 založila v Budapešti Maďarskú republiku rád. Béla Kun sa mylne domnieval, že aj na
Slovensku pretrvávajú prouhorské nálady. V snahe udržať Slovensko v Uhorsku vtrhol na územie novovzniknutej Česko – slovenskej republiky
a v júni sa v Prešove pokúsil vyhlásiť Slovenskú republiku rád. Tento útvar s však nestretol s väčším ohlasom,
a preto aj padol po tom, ako česko – slovenská armáda vytlačila maďarských boľševikov. Samotná Maďarská republika rád padla po
tom, keď rumunské vojská dobyli Budapešť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta