Povojnové Nemecko – Weimarská republikaNemecko sa začiatkom novembra 1918 ocitlo pred vojenským, politickým a hospodárskym krachom. Náčelník generálneho štábu Erich von Ludendorff usúdil, že Nemecko už nemôže vojnu vyhrať, preto požiadal vládu Nemeckej ríše, aby vyhlásila kapituláciu. Medzitým v Nemecku vypukla revolúcia. Najprv medzi námorníkmi a vojakmi, neskôr medzi obyčajnými ľuďmi. 9. novembra 1918 kancelár princ Max Bádenský vyhlásil cisárovu abdikáciu (samotný cisár o tom ešte nevedel) a na druhý deň bola utvorená dočasná vláda – Rada ľudových poverencov.
Zo strachu, aby sa k moci v Nemecku nedostali radikálni komunisti – Róza Luxemburgová a Karol Liebknecht – rozhodla Sociálnodemokratická strana (Sozialdemokratische Partei Deutschland – SPD), že prevezme vládu do svojich rúk. Napriek tomu, že predseda SPD Friedrich Ebert nemal v úmysle zánik monarchie, jeho kolegovia ešte v ten istý deň vyhlásili Nemeckú republiku. Zorganizoval to Filip Scheidemann preto, aby vyrazil komunistom, ktorí boli známi aj pod menom Spartakovci, z rúk ich najsilnejšiu zbraň – nenávisť ku zdiskretizovanej monarchii. Za prezidenta Nemeckej republiky bol 11. februára 1919 zvolený Friedrich Ebert. Do funkcie ho zvolilo Národné zhromaždenie.
Postleitzahlensuche (PLZ)
Voľby do Národného zhromaždenia vypísala Rada ľudových poverencov na 19. januára 1919 a po prvýkrát v nemeckých
dejinách hlasovali aj ženy. Najsilnejšou stranou sa stala sociálna demokracia (SPD). Nebolo to však
jednoznačné víťazstvo a preto boli nútení uzavrieť koalíciu so stranou Centrum a s ľavicovo – liberálnou Nemeckou demokratickou
stranou. Mimo vládnych strán zostali tzv. pravicovomonarchistické strany.
11.
augusta 1919 bola prijatá tzv. Weimarská ústava, postavená na demokratických
princípoch, s dôrazom na parlament – Ríšsky snem. Ďalšou významnou funkciou bol úrad
ríšskeho prezidenta, ktorý menoval ríšskeho kancelára. Podľa miesta prijatia ústavy je pre Nemecko v rokoch 1919 –
1933 zaužívané pomenovanie Weimarská republika.
Vo Weimarskej republike sa politické strany rozdelili na dva veľké
tábory. Jedna skupina mala k republikánskemu zriadeniu kladný postoj a podporovala ho, druhá však republiku jednoznačne odmietala. Po oznámení
znenia Versaillskej mierovej zmluvy sa v pravicovej a monarchistickej časti politického spektra ujala legenda o „rane do chrbta“, ktorú vraj
Nemecku zasadili vládnuce politické strany, ktoré zmluvu podpísali. Takto si začali monarchistické strany pripravovať pôdu na viaceré pokusy
o prevrat a takýmto spôsobom chceli zdiskretizovať vládnuce demokratické strany.
Najväčší odpor v Nemecku vyvolal už spomínaný
článok č. 231, v ktorom sa hovorilo: „Spojenecké a pridružené vlády vyhlasujú a Nemecko uznáva, že Nemecko a jeho
spojenci zodpovedajú ako pôvodcovia za všetky straty a škody, ktoré utrpeli spojenecké a pridružené vlády a ich štátni príslušníci v
dôsledku vojnového konfliktu vyvolaného útokom Nemecka a jeho spojencov.“ Týmto článkom bolo Nemecko de facto vyhlásené za
najväčšieho vinníka vojny, s čím sa nemohol zmieriť žiaden vlastenecky zmýšľajúci nemecký občan.
Obsadenie Porúria
Ďalšie vyostrenie situácie znamenala aj reakcia francúzskej vlády na nemeckú neschopnosť splácať
vojnové reparácie. Keď koncom roku 1922 reparačná komisia hlásila nedoplatky v dodávkach uhlia a dreva, rozhodla sa
francúzska vláda k obsadeniu oblasti Porúria. Svoj zámer uskutočnila 9. februára 1923. V
celej záležitosti utrpela fiasko, pretože nový nemecký kancelár Gustav Stresemann vyzval nemeckých
robotníkov, aby neuposlúchli okupačnú správu. Proti tejto forme vymáhania reparácií vystúpili aj USA a VB,
preto museli Francúzi a Belgičania nakoniec ustúpiť. Pre Francúzsko táto udalosť znamenala čiastočný úspech v plnení dodávok, ale z
dlhodobého pohľadu si bolo vedomé straty svojich pozícií, pretože hlavne VB dala najavo, že nebude podporovať podobné francúzske akcie.
Naopak pre Nemecko táto kríza znamenala z dlhodobého hľadiska určitý úspech vo forme možnosti návratu medzi svetové veľmoci, ale z
hľadiska krátkodobého bol práve rok 1923 jedným z najkritickejších. Bol to rok hyperinflácie. V priebehu
jedného roka klesla hodnota nemeckej marky až na úplné dno. Kým v januári 1923 sa kupoval dolár za 17 972 mariek, v auguste už stál 4 620 455
mariek a 15. novembra spadla marka k pomeru 1 dolár za 4,2 biliónov mariek. Krízu sa podarilo vyriešiť v nasledujúcich
rokoch zavedením tzv. rentovej marky.
Kappov puč
Militantné pravicové
kruhy sa v roku 1919 spojili v „Národnom zjednotení“ s cieľom zvrhnúť vládu a obnoviť monarchiu. Rovnako začali v tom čase
vytvárať vlastné dobrovoľnícke ozbrojené oddiely. Keď chcela vláda splniť požiadavku Versaillskej mierovej zmluvy a znížiť stav vojsk,
spomínané vojenské oddiely spolu s niektorými veliteľmi legitímnej armády odmietli odovzdať zbrane a 13. marca 1920 obsadili
berlínsku vládnu štvrť. Po tom, ako legitímna nemecká vláda ušla do Drážďan a Štutgartu, prevzal vedenie
spiklencov Wolfgang Kapp. Doterajšiu vládu vyhlásil za zosadenú a Národné zhromaždenie za
rozpustené. Legitímna vláda medzitým vyzvala nemecký národ k odporu a neposlušnosti voči spiklencom. Bol vyhlásený
generálny štrajk a väčšina obyvateľstva odmietla poslúchnuť príkazy z Berlína. Po 4 dňoch Kapp ušiel do
zahraničia, vojenské jednotky sa stiahli do kasární a pokus o puč bol zmarený.
Hitlerov pokus o
puč
Napriek tomu, že v prevažnej väčšine Nemecka mali prevahu demokratické sily, zostávalo Bavorsko centrom rôznych
protištátnych živlov. V oveľa väčšej miere ako v ostatnom Nemecku tu vznikli tzv. branné jednotky obyvateľstva,
ktoré si kládli za cieľ zabrániť komunistom uchopiť moc. Odpor voči ľavičiarom, Berlínu a snaha o presadenie zvláštneho
usporiadania v Bavorsku viedli k tomu, že začali vznikať pravicovo orientované sily, ktorých jadro tvorili
predovšetkým nemeckí nacionalisti a katolícka Bavorská ľudová strana. Z početných skupín, ktoré v Bavorsku pôsobili, sa časom
vyvinula Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiter – Partei ) – NSDAP,
na čele ktorej stál Rakúšan Adolf Hitler. Hitler sa pokúsil využiť stále vyhrotenejšiu situáciu a
prinútiť bavorskú vládu, aby verejne vystúpila proti ríšskej vláde a bavorské jednotky, aby pochodovali na Berlín. Nepodarilo sa mu to,
takže 9. novembra 1923 ostal Hitler spolu s Ludendorffom osamotený a jeho jednotky boli rozohnané policajnými
jednotkami. Hitler bol zatknutý a počas niekoľkých rokov vo väzení napísal svoj politický
program nazvaný Mein Kampf (Môj boj).