Útok na Sovietsky zväz

Plán Barbarrosa
Po neúspešnom pokuse o ovládnutie VB dal Hitler príkaz začať prípravy na operáciu s krycím názvom Barbarrosa, teda k útoku na Sovietsky zväz. Bez ohľadu na Pakt o neútočení, ktorý nedávno uzavrel, rozhodol sa Hitler zrealizovať jeden zo svojich najväčších vojnových cieľov. Ovládnutím Sovietskeho zväzu sa chcel zbaviť svojho úhlavného ideologického nepriateľa, ktorého už teraz nepotreboval, ovládnuť veľké zdroje nerastných surovín v ZSSR a nepriamo tak prinútiť ku kapitulácii aj doteraz nepokorenú VB.

22. júna 1941 o 3. hodine a 14 minúte začalo Nemecko bez vyhlásenia vojny útok na Sovietsky zväz. Nacisti zaútočili po celej dĺžke sovietskych hraníc v Európe. Frontová línia sa tiahla od Baltského mora na severe až po Čierne more na juhu. Nemci tu sústredili doteraz nevídané množstvo techniky a mužstva. Na ZSSR zaútočilo 190 nemeckých divízií, vyše 3 500 tankov a 3 900 lietadiel. Po boku nemeckého wehrmachtu bojovalo aj niekoľko divízií spojencov. Boli to Taliani (3 divízie), Slováci (2 divízie), Maďari a Chorváti.

Nemecký útok sa sústredil na dobytie troch strategických bodov a tomu sa prispôsobilo aj rozdelenie nemeckých armád. Vojská vstupovali smerom na Leningrad (dnes Sankt Peterburg), Moskvu a Kyjev. Z útoku na Kyjev sa po jeho dobytí stal tzv. južný front, ktorého cieľom bolo dobytie Kaukazu, kde Hitlera lákali ložiská ropy, s ktorými počítal pri ďalšom postupe.

Nacistický útok zastihol sovietske vedenie, na čele so Stalinom, ako aj čistkami zdecimovanú Červenú armádu absolútne nepripravenú. Preto Nemci v prvých týždňoch vojny postupovali neuveriteľnou rýchlosťou. Príznačné bolo, že Stalin, ktorý dlhé roky vyvražďoval svojich domnelých odporcov a ignoroval signály hovoriace o prípravách Nemcov na útok, sa v okamihu ním zavinenej nepripravenosti na vojnu vyhlásil za najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Na svojich „poddaných“ sa obrátil s výzvou k Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá sa stretla s veľkou odozvou, hlavne u Rusov.

Útokom na Sovietsky zväz sa začína nová etapa druhej svetovej vojny. Napriek totalitnej vláde sa Stalin stal súčasťou rodiacej sa protihitlerovskej koalície. Útokom na ZSSR totiž Hitler najviac pomohol VB. Ministerský predseda Churchill napriek svojmu nepriateľstvu voči všetkému, čo súviselo s komunizmom, vyhlásil Sovietsky zväz za spojenca VB. Z jeho strany išlo o strategický krok, pretože do útoku na Sovietsky zväz bola Británia v boji proti Nemecku osamotená.

Východný front
Útok nemeckých armád zastihol sovietske vojenské i politické vedenie absolútne nepripravené na vojnu. Nemci preto postupovali bez veľkých prekážok. Rýchlym postupom obsadili Ukrajinu, Bielorusko, Pobaltie, obkľúčili Leningrad a onedlho začali pripravovať záverečný útok na Moskvu. Až začiatkom decembra 1941 sa Červenej armáde podarilo zastaviť nemecký postup pred Moskvou. Generál Grigorij Žukov dokonca začal na strednom úseku frontu protiofenzívu, ktorou zatlačil Nemcov o 100 km späť. Silné mrazy takmer znehybnili motorové vozidlá a letectvo na obidvoch stranách, s čím Nemci nepočítali, takže sovietske lyžiarske a jazdecké oddiely mohli začať začiatkom januára všeobecný protiútok na niekoľkých úsekoch frontu. Zastavenie nemeckého útoku pri Moskve ukončilo nemecké ilúzie o bleskovej vojne a Hitlera, podobne ako v roku 1812 Napoleona, vyradil najsilnejší ruský generál – ruská zima.

Do jari 1942 podnikla Červená armáda ešte niekoľko protiútokov, ktoré však nemali väčší úspech. Naopak, v júni 1942 prešli nemecké vojská na juhu do rozsiahleho útoku s cieľom dostať sa k Volge a na Kaukaz. Získaním Volgy chceli preťať jednu z najdôležitejších tepien, ktorou bola do Moskvy dovážaná kaukazská ropa. Dezorganizácia sovietskej armády na juhu bol taká rozsiahla, že nemecký protiútok sa podarilo zastaviť iba s pomocou drakonických opatrení. Každý sovietsky vojak, ktorý by ustúpil, bol okamžite zastrelený.

Nemci sa však koncom roka 1942 nechali vtiahnuť do boja o strategicky dôležité mesto Stalingrad (dnes Volgograd). Tu sa od augusta 1942 do začiatku februára 1943 rozhorela jedna z najväčších bitiek druhej svetovej vojny. Sovieti boli odhodlaní brániť mesto nesúce Stalinovo meno za každú cenu a Nemci z toho istého dôvodu boli odhodlaní ho dobyť. V meste sa bojovalo doslova o každú ulicu, o každý dom. Napokon sa koncom novembra 1942 podarilo Červenej armáde pod velením generálov Vatutina, Rokossovského a Jeremenka obkľúčiť slávnu 6. nemeckú armádu pod vedením maršala Fridricha Paulusa. Nemecká armáda sa dostala do povestného stalingradského kotla. Keďže Hitler odmietol potvrdiť kapituláciu, rozhodol sa Paulus urobiť tak na vlastnú zodpovednosť. 2. februára 1943 kapitulovali zbytky nemeckej armády, čím sa dovŕšila jej úplná porážka. Z 300 tisícovej 6. armády zostalo iba 90 000 vojakov.

Po stalingradskej bitke museli Nemci ustúpiť pred sovietskym útokom a stiahnuť sa z Kaukazu a Kubáne. Pokračujúci sovietsky útok dosiahol v marci 1943 líniu Kursk, Charkov a Krasnograd. Na severe sa podarilo Sovietom prelomiť blokádu Leningradu, ďalšie útoky sa však nemohli realizovať kvôli prílišnému vyčerpaniu vojsk.

Jedným z posledných nemeckých pokusov o zvrátenie situácie na východnom fronte bol pokus o prelomenie sovietskeho obranného postavenia pri Kursku. Tam sa v júli 1943 rozpútala najväčšia tanková bitka druhej svetovej vojny. Nemci v nej chceli využiť technickú prevahu svojich tankov. Bitka sa však skončila sovietskym úspechom, takže iba potvrdila stalingradskú porážku. Napriek nemeckej propagande, ktorá nemecké porážky bagatelizovala, sa rok 1943 stal jedným z prelomových rokov vojny. Nemecká armáda čoraz menej útočila a čoraz častejšie bola nútená budovať obranné opevnenia.