Formovanie protihitlerovskej koalície

Prijatie Atlantickej charty a vstup USA do vojny
Jedinou veľmocou, ktorá zostávala mimo vojnového konfliktu, boli Spojené štáty americké. Stúpenci izolacionizmu presadili v Kongrese prijatie zákona o neutralite a zákaze exportu zbraní. Predovšetkým sám prezident USA Franklin Delano Roosevelt sa snažil presvedčiť senátorov, aby zmenili svoj postoj. Veľmi dobre si totiž uvedomoval situáciu, v akej bola vyčerpaná VB a do akej by sa dostali USA, ak by Anglicko padlo. Jedinou pomocou však zostávala zmluva o pôžičke a prenájme.

12. augusta 1941 sa zišiel americký prezident s W. Churchillom na krížniku pri pobreží Newfoundlandu a podpísali osembodový dokument nazvaný Atlantická charta. Princípy, ktoré obsahovala Atlantická charta, sa nápadne približovali formulácii vojnových cieľov. Neskôr sa k Atlantickej charte pripojil aj ZSSR a ďalšie krajiny.

Onedlho na to sa aj USA, nie z vlastnej vôle, dostali do vojny proti fašistickým štátom. Japonsko, ktoré v septembri 1940 podpísalo spojeneckú zmluvu s Talianskom a Nemeckom, sa v jej duchu snažilo presadzovať svoje záujmy v juhovýchodnej Ázii a Pacifiku. Ich postup v Ázii sa dostal do rozporu so záujmami USA, ktoré voči Japonsku zaviedli obchodné sankcie. Japonci sa preto rozhodli pre nekompromisný postoj. 7. decembra 1941, bez vyhlásenia vojny, prepadli japonské lietadlá americkú leteckú základňu Pearl Harbor neďaleko Havajských ostrovov. O deň neskôr vstúpili do vojny aj USA. Japonský útok na Pearl Harbor znamenal začiatok bleskovej vojny v Tichomorí. V priebehu niekoľkých mesiacov dobyli Japonci Filipíny, Malajziu, Indonéziu a Barmu.

Oficiálnym dôvodom japonských útokov bola snaha oslobodiť národy Ázie od západného, najmä anglického a francúzskeho kolonializmu. V skutočnosti im išlo o vytvorenie surovinovej základne pre japonské hospodárstvo, ktoré malo slúžiť dobyvačným cieľom. Japonské vojská v dobytých oblastiach postupovali zvlášť brutálne a voči domorodému obyvateľstvu, ako aj voči belochom uplatňovali rasistické teórie.

Víťazný postup Japoncov zastavila až veľká námorná bitka pri Midway, ktorá sa odohrala v júni 1942. Podobne ako Stalingrad na východnom fronte aj Midway v Tichomorí sa stal medzníkom vo vojne. Američania za pomoci svojich lietadlových lodí obnovili svoju námornú a leteckú silu a Japonci boli nútení od útokov prejsť k strategickej obrane.

Anglo – americké protifašistické spojenectvo

Veľmi dobrým príkladom spolupráce v boji proti fašizmu bola anglo – americká spolupráca, ktorej základy boli položené Atlantickou chartou z 12. augusta 1941. Vzťahy týchto dvoch mocností boli určované britskou závislosťou na americkej podpore. Hlavní predstavitelia obidvoch krajín, prezident Roosevelt a premiér Churchill, pravidelne konzultovali svoje stanoviská a koordinovali postupy svojich vojsk.

na prvej washingtonskej konferencii (december 1941 – január 1942) sa dohodli na tom, že prioritným bojiskom vojny je európske bojisko a že tam sa rozhodne o celom osude vojny. Súčasne sa dohodli aj na množstve materiálnej pomoci pre ZSSR. V podobnom duchu sa niesla druhá washingtonská konferencia v júni 1942.

Po vylodení spojencov v severnej Afrike sa konalo stretnutie Roosevelta a Churchilla v januári 1943 v marockej Casablance. Dohodli sa tam na ďalšom spoločnom postupe vo vojne a na prípravách vylodenia v severnom Francúzsku. Vyriešila sa aj otázka francúzskeho odboja. Po dlhom odpore prezidenta Roosevelta uznali aj Američania za vodcu francúzskeho odboja generála Charlesa de Gaulla. Briti tak urobili dávno predtým. Jedným z najdôležitejších záverov stretnutia v Casablance bola dohoda o tom, že žiadna z bojujúcich strán neuzavrie separátnu mierovú zmluvu s Nemeckom, alebo s niektorým jeho spojencom. Dohodli sa na bezpodmienečnej kapitulácii protivníkov.

O niekoľko mesiacov neskôr, 10. júla 1943, sa spojenci vylodili na Sicílii. To donútilo Nemcov presunúť časť svojich vojsk aj na južný front. Spojenecké vojská však postupovali rýchlo. Už 8. septembra 1943 Mussoliniho Taliansko kapitulovalo a Mussolini bol uväznený. Nemeckí výsadkári ho však oslobodili a v časti severného Talianska, okupovaného Nemcami vyhlásili Taliansku socialistickú republiku na čele s bábkovou vládou, ktorú úplne ovládal Hitler. Vzhľadom na to, že západní spojenci začali prípravu vylodenia vo Francúzsku, stratil taliansky front svoju prioritu a stabilizoval sa severne od Ríma až do roku 1944.

Vstup ZSSR do protihitlerovskej koalície
Napadnutím ZSSR sám Hitler posadil Stalina do spojeneckého tábora. Bez ohľadu na to, že sovietsky podiel na rozpútaní vojny bol evidentný, boli západné krajiny nútené uznať ho za spojeneckú krajinu. Napriek tomu, že Moskva ešte v jeseni 1941 sondovala možnosti uzavretia separátneho mieru s Nemeckom, po podpise Deklarácie spojených národov 1. januára 1942 prehlásila sa Moskva za krajinu, na pleciach ktorej spočívala hlavná ťarcha vojny s Hitlerom. V Deklarácii sa predstavitelia 26 štátov dohodli na spoločnom vedení vojny s Nemeckom.

Prvé príznaky budúcej anglo – sovietskej spolupráce začali v jeseni 1941. Už vtedy dochádzalo medzi spojencami aj k nezhodám. Sovieti v prvom rade žiadali prispôsobenie všetkých bojových akcií spojencov svojim potrebám. Ďalej žiadali uznanie svojich západných hraníc z roku 1941. S tým samozrejme nemohol súhlasiť W. Churchill, lebo by sa jednalo o uznanie rozdelenia Poľska, kvôli ktorému vstúpili Briti do vojny.

Významným bodom rokovaní predstaviteľov Británie, USA a ZSSR (väčšinou ministrov zahraničných vecí), ktorým sa zaoberali na rokovaniach v Moskve v auguste 1942 a v októbri 1943, bola otázka otvorenia druhého frontu. Druhý front, bez ohľadu na pripravenie a obete, bola trvalá Stalinova požiadavka. Stalin žiadal otvoriť druhý front v západnom Francúzsku, kým Churchill plánoval otvorenie na Balkáne, čím chcel Sovietom zabrániť v ovládnutí strednej Európy.

To, čo nemohli na svojich stretnutiach vyriešiť ministri, rozhodli sa vyriešiť najvyšší predstavitelia VB, USA a ZSSR. Od 28. novembra do 1. decembra 1943 došlo k prvému stretnutiu tzv. veľkej trojky Churchill – Stalin – Roosevelt v iránskom hlavnom meste v Teheráne.

Rokovalo sa o troch témach:

· otvorenie druhého frontu – táto Stalinova požiadavka narážala na Churchillov odpor, kým Roosevelt váhal. Keď však Stalin prisľúbil, že hneď po skončení vojny v Európe zaútočí na Japonsko, dovtedy váhajúci Roosevelt súhlasil s vylodením vo Francúzsku. Churchill musel ustúpiť. Termín vylodenia (krycí názov Overlord) bol určený na leto 1944.

· otázka povojnových hraníc v Európe, kde Stalin žiadal uznanie hraníc z roku 1941 (opäť odpor Churchilla), pričom chcel aj pripojenie východného Pruska k ZSSR. Chcel to kompenzovať rozšírením územia Poľska na úkor Nemecka až po rieku Odru.

· otázka povojnového usporiadania Nemecka, v ktorej sa uvažovalo o rozdelení Nemecka na niekoľko štátov, aby sa tak oslabil jeho ekonomický potenciál.

Kým v prvej otázke došlo viac-menej k zhode, riešenie ďalších dvoch bodov bolo odložené na neskoršie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/1325-formovanie-protihitlerovskej-koalicie/