Nemecká otázka
Okupácia Nemecka
Podľa pôvodných dohôd politikov Veľkej trojky v Postupime malo byť
Nemecko po stránke hospodárskej spravované ako jednotné územie. Tento zámer bol však hneď na konferencii spochybnený rozhodnutím, že
zostávajúcu správu (najmä politickú) si spojenci rozdelia medzi seba. Bola vytvorená Kontrolná rada pre Nemecko. Jej členom
sa okrem ZSSR, VB a USA stalo aj Francúzsko, ktorému bol na Churchillovo naliehanie pririeknutý nárok na vlastnú okupačnú zónu. Ďalšia
dohoda z Postupimu sa týkala čerpania nemeckých reparácií, ktoré si mala každá z mocností brať zo svojej okupačnej zóny. Bolo evidentné,
že skôr či neskôr sa musia prejaviť rozpory medzi spojencami aj v otázke budúcej existencie Nemecka.
Kým Briti a Američania sa
usilovali o obnovu nemeckého hospodárstva s cieľom prinavrátiť mu úlohu motora európskej ekonomiky (aj na úkor čerpania svojich reparačných
prostriedkov), politika Francúzska a hlavne ZSSR bola odlišná. Obidvom štátom išlo o trvalé ekonomické oslabenie Nemecka.
Sovieti dokonca začali s „úspešnou“ realizáciou tohto plánu. Zo svojej zóny začali veľmi rýchlo po jej obsadení demontovať stroje i
zariadenia nemeckých podnikov a odvážať ich do Sovietskeho zväzu.
V polovici roku 1946 došlo k sporu medzi západnými spojencami a
ZSSR nielen mimo Európy ale aj v Nemecku. Sovieti odmietali splniť svoje povinnosti v otázke zasielania potravín do ostatných častí Nemecka, k
čomu sa Stalin osobne zaviazal. Reakciou na to bolo spojenie britskej a americkej zóny a v roku 1946 vznikla tzv. Bizónia. Mimo
Bizónie zostávalo zatiaľ územie pod francúzskou správou, čo bolo prejavom francúzskej snahy o oslabenie Nemecka. Aj naďalej totiž
požadovali oddelenie Sárska, Porýnia a Porúria od Nemecka.
V priebehu roka 1947 prebiehala celá séria rokovaní medzi spojencami o
budúcom postavení Nemecka, na ktorých bolo jasné iba to, že k dohode nedôjde. Kým Francúzi žiadali oddelenie Sárska, Porýnia a Porúria od
Nemecka, Sovieti sa nechceli vzdať svojich reparačných platieb, ktoré už čerpali aj z bežnej výroby a Briti s Američanmi niekoľkokrát
spochybnili platnosť novej poľsko - nemeckej hranice na Odre a Nise.
Prvá berlínska kríza
Vzhľadom na
neúspešnosť týchto rokovaní začali západní spojenci v marci 1948 jednania o možnosti spojenia všetkých troch zón do jedného
štátu. Naštartoval sa proces konštituovania západonemeckého štátu. Spojenci dali aj podnet na konštituovanie nemeckého
ústavodarného zhromaždenia. Reakciou ZSSR na tento proces bolo trvalejšie si pripútavanie východných území Nemecka a nátlak na Berlín, kde
boli západné sektory obkolesené sovietskou zónou.
Zámienkou na vypuknutie krízy sa stala menová reforma prevedená v západných
štátoch. Sovieti neakceptovali americké rozhodnutie, že západná marka by mala platiť aj v západnom Berlíne. V lete 1948 zablokovali všetky
pozemné aj vodné prístupové cesty do Berlína, boli zastavené dodávky vody, elektrickej energie, uhlia a pod. Cieľom bolo odrezanie vojenských
posádok západných štátov od svojich základní a radikalizácia Berlínčanov, ktorí by povstali a požiadali Sovietov o pomoc. Americká a
britská vláda zareagovali zriadením vzdušného mosta, s pomocou ktorého bolo počas 11 mesiacov zásobovaných 2,5 milióna
obyvateľov Berlína a členov okupačných posádok. Stalin bol nakoniec v máji 1949 nútený priznať porážku a blokádu
ukončiť. Po tejto kríze, ktorá vošla do dejín pod názvom Prvá berlínska kríza, bol už naplno rozbehnutý proces
konštituovania Spolkovej republiky Nemecko, ale bolo jasné, že Nemecko bude rozdeleným štátom a Berlín sa stane symbolom tohto rozdelenia.
Už počas berlínskej krízy v lete 1948 sa pripojili k Bizónii aj Francúzi, čím vznikla Trizónia. Po voľbách do
Spolkového snemu bola 7. septembra 1949 vyhlásená Spolková republika Nemecko. Prvým nemeckým kancelárom sa stal kresťansko -
demokratický politik Konrad Adenauer.
O mesiac neskôr (7. októbra 1949) vznikla Nemecká
demokratická republika ako satelit ZSSR.
Druhá berlínska kríza (1958 – 1961)
Rozdelený
Berlín zostával miestom, kde sa najviac prejavovali spory dvoch blokov studenej vojny. Možnosť slobodného pohybu medzi Západným a Východným
Berlínom viedla od polovice 50 – tych rokov k hromadnej emigrácii prevažne mladých kvalifikovaných ľudí z východného do západného
Nemecka. Východonemecký vodca Walter Ulbricht si veľmi dobre uvedomoval, že takýto vývin situácie by onedlho znamenal stratu najvýznamnejšej
hospodárskej vrstvy obyvateľstva a viedol by k postupnému ekonomickému krachu NDR. Preto naliehal na Chruščova, aby podnikol primerané kroky na
pričlenenie západnej časti Berlína k NDR. V novembri 1958 poslal Chruščov západným mocnostiam ultimátum, v ktorom pohrozil, že
pokiaľ nebudú z Berlína stiahnuté cudzie vojská a pokiaľ nebude otázka Berlína uspokojivo vyriešená, odovzdá správu Berlína do rúk
NDR, čo by znemožnilo jeho existenciu v dovtedajšom stave.
Kríza vyvrcholila v roku 1961 po bezvýslednom júnovom stretnutí
amerického prezidenta Kennedyho s Chruščovom vo Viedni. Keďže Kennedy odmietol ustúpiť Chruščovovmu nátlaku, 13. augusta 1961
východonemecká štátna bezpečnosť uzavrela prechody medzi NDR a Západným Berlínom. Celý Západný Berlín bol obohnaný ostnatým
drôtom a vyše štvormetrovým betónovým múrom. Tzv. berlínsky múr sa tak stal symbolom rozdelenia Európy a Nemecka do dvoch blokov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta