Európska integrácia
Potreba spolupráce
Druhá svetová vojna do značnej miery prispela k diskreditácií
myšlienky národných štátov vo forme, v akej fungovali pred vojnou. S blížiacim sa koncom vojny bolo čoraz častejšie počuť hlasy,
volajúce po spolupráci a jednotnom postupe európskych štátov. Už v marci 1943 britský premiér Winston Churchill vyslovil
názor na možnosť vytvorenia Rady Európy, ktorá by bola organizáciou chrániacou európsku kultúru a európske hodnoty.
Veľkým zástancom európskej spolupráce boli Spojené štáty. Potreba spolupráce európskych štátov sa prejavila už pri potrebe
prerozdeľovania potravinovej pomoci pomocou UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Agency) a následne na to pri
koordinácii prerozdeľovania prostriedkov z Marshallovho plánu v rokoch 1947 – 1952.
Myšlienka jednoty európskych štátov však
mala aj neekonomické pozadie. Zlá hospodárska situácia v európskych štátoch mohla totiž veľmi rýchlo viesť k destabilizácii pomerov
v jednotlivých štátoch a k následnému nástupu komunistických strán tak, ako to bolo možné pozorovať na príklade štátov východnej
Európy. Táto hrozba bola reálna najmä vo Francúzsku, kde bola komunistická strana tak silná, že bola aj súčasťou vládnej koalície.
Rada Európy
Impulz k spolupráci prišiel opäť od Winstona Churchilla, ktorý pri jednom zo svojich prejavov
v Zürichu v roku 1946 vyzval na vytvorenie Spojených štátov európskych. Prejav, ako aj sám Churchill podnietil organizovanie konferencií,
ktorých cieľom bolo zisťovanie možností vytvorenia určitého modelu spolužitia európskych štátov. Je príznačné, že do svojho modelu
nezahrnul VB, ktorá mala plniť úlohu akéhosi mosta medzi Amerikou a Európou. Tieto iniciatívy vrcholili v snahe o zvolanie Európskeho
kongresu. Napriek tomu, že myšlienka nebola veľmi populárna u mnohých politikov vtedajšej Európy, podarilo sa v roku 1948 zorganizovať
konferenciu v Haagu, na ktorej by sa prerokovávali možnosti vzniku organizácie, ktorá by koordinovala európsku spoluprácu v oblasti politiky,
kultúry a hospodárstva. Výsledkom týchto iniciatív bolo založenie Rady Európy 5. mája 1949. Rada Európy pozostávala
z dvoch orgánov: Poradné zhromaždenie a Výbor ministrov. Pre neochotu väčšiny štátov vzdať sa svojej suverenity
v prospech spoločného orgánu, majú uznesenia spomínaných inštitúcií len odporúčací charakter. Činnosť Rady Európy sa preto obmedzovala
na ochranu a dodržiavanie ľudských práv.
Európske hospodárske spoločenstvá
Inou, schodnejšou cestou
presadzovania myšlienky európskej integrácie, sa vydal poradca francúzskeho ministra zahraničia, Roberta Schumana, Jean Monnet.
Monnetovi bolo jasné, že základom kvalitnej európskej spolupráce musí byť francúzsko – nemecká spolupráca. Vychádzal
z najproblematickejšej oblasti francúzsko – nemeckých vzťahov, ktorou bola otázka nemeckého Porúria. Porúrie bolo na
jednej strane hnacím motorom nemeckého priemyslu, a na strane druhej aj francúzsky železiarsky priemysel bol do značnej miery závislý na
dodávkach koksovateľného uhlia z tejto oblasti. Monnet si uvedomoval, že pokiaľ sa nebudú môcť Francúzi podieľať na kontrole tejto
oblasti, spolupráca nebude možná. Vychádzajúc z týchto predpokladov navrhol plán francúzsko – nemeckej spolupráce na báze spoločnej
kontroly výroby uhlia a ocele v tejto oblasti. Prijatím tohto plánu by sa fakticky znemožnila vojna medzi týmito dvoma štátmi. Plán
predložil francúzskemu ministrovi zahraničia Robertovi Schumanovi. Roobert Schuman projekt zverejnil 9. mája 1950 na tlačovej konferencii
a predložil ho nemeckému kancelárovi Adenauerovi. Po Adenauerovom súhlase sa začali rokovania, pričom pozvané boli aj ostatné európske
štáty. 18. apríla 1951 bola v Paríži podpísaná zmluva, na základe ktorej vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele
(ESUO). Zmluvu podpísalo Francúzsko, SRN, Taliansko a štáty Beneluxu. Zaviazali sa v nej k spoločnej kontrole spomínaných odvetví.
Kontrola bola zverená do rúk Vysokého úradu.
Po vzniku ESUO a po jeho prvých ekonomických a politických úspechoch sa začala
spolupráca šestice štátov rozširovať aj na ďalšie oblasti hospodárstva. Spolupráca vyvrcholili 25. marca 1957 podpísaním tzv. Rímskych
zmlúv, ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 1958. v Ríme vzniklo najprv Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) a Európske
hospodárske spoločenstvo (EHS), na pôde ktorého sa začala formovať dnešná Európska únia. Všetky tieto zmluvy podpísala spomínaná
„Šestka“. Hlavným cieľom Rímskych zmlúv bolo zosúladenie hospodárskej politiky členských štátov a vytvorenie spoločného trhu. Na
dohľad nad zbližovaním členských ekonomík boli Rímskymi zmluvami vytvorené inštitúcie. Vzhľadom na to, že hnacími motormi integrácie
boli Francúzi a Nemci, pretavovali sa mnohé črty ich ekonomík do spoločnej ekonomiky, vrátane štátneho zasahovania do trhovej ekonomiky.
Vzhľadom na to, že spomínané zmluvy nebola ochotná podpísať VB, ktorá sa odmietla vzdať časti svojej suverenity, začala pod jej
vedením vznikať konkurenčná skupina európskych štátov, tzv. „Sedmička“. Sedmičku tvorili: VB, Švajčiarsko, Nórsko, Dánsko, Švédsko,
Rakúsko, Portugalsko. Tieto štáty založili v roku 1960 organizáciu Európske združenie voľného obchodu (EZVO). Bola to klasická
organizácia, ktorá však nenadobudla väčší význam. Postupne takmer všetky štáty EZVO (okrem Švajčiarska) vstúpili do EHS, resp. do
Európskej únie.
S pribúdajúcimi členmi sa prehlbovala aj integrácia členských krajín. Zlúčením orgánov Európskeho
spoločenstva uhlia a ocele, Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Euratomu vzniklo v roku 1967 Európske spoločenstvo (ES). Primárnym cieľom
ES bolo koordinovať postupnú hospodársku aj politickú integráciu. Hlavnými orgánmi ES sa stali: Rada ministrov, Európska komisia,
Európsky parlament a Európsky súdny dvor. Integračný proces pokračoval v roku 1992 podpísaním Maastrichtskej dohody o vytvorení
Európskej únie, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta