Zóny pre každého študenta

Rozpad komunistického bloku

Počiatky rozpadu
Po Karibskej kríze, ktorá bola v ZSSR považovaná za osobné Chruščovovo zlyhanie, bolo iba otázkou času, kedy bude Chruščov odstránený a nahradený niekým iným. Stalo sa to v roku 1964 a novým generálnym tajomníkom sa stal predstaviteľ neostalinistického krídla Leonid Iľjič Brežnev. Brežnev opätovne zaviedol vládu tvrdej ruky nielen v ZSSR, ale aj v ostatných krajinách. Najtvrdšie jeho ruku pocítili v Československu v roku 1968, kde sovietske vojská potlačili pokus o reformu komunistického systému. Okupáciou Československa v roku 1968 stratili aj poslední sympatizanti komunistického režimu nádej na jeho reformovateľnosť. V strednej a východnej Európe nastalo obdobie stagnácie, ktoré sa prejavovalo nielen po stránke ekonomickej. Zaostávanie komunistických krajín za západným svetom bolo viditeľné aj v spoločenskej oblasti. Obyvatelia strednej a východnej Európy buď absolútne nejavili záujem o veci verejné (napr. v ČSSR), alebo začínali organizovať hnutia odporu (hlavne v Poľsku). K slovu sa čoraz častejšie dostávali disidenti, teda ľudia otvorene alebo tajne kritizujúci komunistické zriadenie. V prevažnej miere sa sústreďovali na kritiku  nedodržiavania ľudských práv, ku ktorým sa ich vlády oficiálne prihlásili v Helsinkách. Medzi najznámejších disidentov tohto obdobia patrili: Alexander Isajevič Solženicyn, Andrej Dmitrijevič Sacharov v ZSSR, Adam Michnik v Poľsku a Václav Havel v ČSSR.

Pád komunizmu v Poľsku
Najnepokojnejšou časťou komunistického bloku bolo už tradične Poľsko, kde sa komunistom nikdy nepodarilo spacifikovať opozičné sily do takej miery ako v susedných krajinách. Veľmi významnú úlohu tu zohrávala katolícka cirkev, ktorej prestíž zvýšila aj voľba Jána Pavla II. za pápeža v roku 1978. Ján Pavol II., vlastným menom Karol Wojtyla, pochádzal totiž z Poľska. Prvé príznaky nepokojov sa začali prejavovať už v rokoch 1970 a 1976, keď došlo k masovým demonštráciám. Tieto boli potlačené iba za cenu niekoľkých ľudských životov. Štrajky boli hlavne ekonomického charakteru. Vzhľadom na to, že socialistická ekonomika bola nevýhodná, musela vláda nakupovať tovar v zahraničí, na čo si požičiavala na Západe. Keďže nemala ani na splátky, zvýšila ceny tovarov. To vyvolalo nespokojnosť obyvateľstva a tak vláda zvýšila mzdy. Zvýšenie miezd pri takej nevýkonnej ekonomike vyvolalo infláciu (znehodnotenie peňazí), ktorá vyhnala robotníkov do ulíc. V auguste 1980 zachvátila Poľsko vlna štrajkov, v Gdaňsku došlo dokonca k okupácii lodeníc. V septembri 1980 vznikol nezávislý odborový zväz Solidarita, na čele ktorej stál Lech Walesa. Vzhľadom na veľký vplyv Solidarity na Poliakov, komunistická vláda spočiatku vyjednávala. V roku 1981 sa na čelo komunistickej strany v Poľsku dostal Wojciech Jaruzelski, ktorý Solidaritu zakázal a vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po niekoľkoročnej stabilizácii však v roku 1988 došlo opäť k masovým nepokojom, ktoré skončili pádom komunizmu v Poľsku a vypísaním slobodných volieb na rok 1989. Voľby vyhrala Solidarita a na čelo vlády sa po 40 rokoch postavil nekomunista – Tadeusz Mazoviecki.

Rozpad ZSSR a jeho impéria
V roku 1982 Leonid Brežnev zomrel a do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany ZSSR nastúpil v značne pokročilom veku bývalý šéf sovietskej tajnej polície KGB (komitet gossudarstvennoj bezopasnosti – Výbor štátnej bezpečnosti) Jurij Vladimirovič Andropov. Andropov však zomrel už v roku 1984. Nahradil ho Konstantin Ustinovič Černenko, vtedy 73 ročný. V roku 1985 zomrel aj on. Po Černenkovej smrti sa v Ústrednom výbore strany rozpútal boj o následníctvo medzi starými gerontokratmi a „mladými päťdesiatnikmi“, ktorí si uvedomovali potrebu reforiem v ZSSR. Z boja vyšiel víťazne, na sovietske pomery mladý (vtedy 50-ročný) Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý sa od roku 1985 stal najvyšším predstaviteľom ZSSR.

Cieľom jeho politiky sa stala reforma politického systému. Do slovníka obyvateľov vtedajšieho ZSSR sa dostali nové slová: glasnosť (informovanosť) a perestrojka (prestavba) zvýšením informovanosti obyvateľov ZSSR a prestavbou socialistického systému chcel Gorbačov zreformovať sovietsky systém. Onedlho si však uvedomil, že komunizmus je už nereformovateľný a že svojim konaním dal do pohybu proces rozpadu sovietskeho bloku.

V priebehu roku 1989 skrachovali všetky európske komunistické režimy. 9. novembra 1989 padol berlínsky múr, otvorili sa hranice medzi obidvoma nemeckými štátmi a 3. októbra 1990 bolo Nemecko zjednotené. V ostatných krajinách strednej Európy boli vypísané slobodné voľby, v ktorých zvíťazili nekomunistické strany. V priebehu roku 1991 boli rozpustené, už aj tak nefunkčné RVHP a Varšavská zmluva.

V Sovietskom zväze sa ukázalo, že národy, ktoré tam žili nemali záujem zotrvávať v spoločnom štáte a preto 12. decembra 1991 ZSSR zanikol. Na jeho mieste vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), do ktorého však nevstúpili všetky bývalé sovietske republiky.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/1336-rozpad-komunistickeho-bloku/