Zóny pre každého študenta

Dekolonizácia

Príčiny rozpadu koloniálnych ríš
Druhá svetová vojna spôsobila niektoré mocensko – politické zmeny nielen v Európe, ale aj na ostatných kontinentoch sveta, hlavne v Ázií a v Afrike. Kým do vojny vstupovali rozsiahle územia týchto svetadielov ako podrobené koloniálne krajiny niektorých z európskych mocností, po skončení vojny sa v nich začína prejavovať zosilnený nacionalizmus, požadujúci nezávislosť od materských krajín. Aj v tomto smere však môžeme pozorovať niekoľko rozdielnych prístupov  a rozdielne tempo procesu dekolonizácie, resp. oslobodzovania sa týchto krajín. Kým vo východnej Ázii Japonci počas vojny napomáhali vzostupu nacionalistickej vlny, v Afrike sa takýto proces odohral takmer o 20 rokov neskôr. Neskorší prejav národných hnutí v Afrike bol spôsobený nižšou politickou vyspelosťou tamojšieho obyvateľstva, ale aj kmeňovou rozdrobenosťou, ktorá neumožňovala jednotný postup.

V zásade možno povedať, že druhá svetová vojna urýchlila proces dekolonizácie. Európske koloniálne mocnosti boli vojnou do takej miery oslabené, že buď nemali dostatok síl na udržanie koloniálneho panstva (napr. Francúzsko), alebo jednoducho považovali vydržiavanie kolónií za veľkú záťaž (VB).

V prístupe k procesu dekolonizácie rozoznávame dva rozdielne prístupy. Na jednej strane je to prístup Francúzska, na druhej strane riešenie VB, ktorá sa rozhodla pre dobrovoľný odchod z kolónií a jediným problémom pre ňu nebolo, či majú kolónie opustiť ale ako ich majú opustiť.

Veľmi negatívnym javom procesu dekolonizácie sa stával fakt, že mocenské vákuum, ktoré vzniklo po odchode európskych mocností z Afriky a Ázie, sa snažili vyplniť nové svetové veľmoci: USA a ZSSR. Tie využívali územia zaostalých štátov na mocenské súperenie. Došlo preto k niekoľkým konfliktom, ktoré do značnej miery majú na svedomí dodávky zbraní zo strany niektorých veľmocí. Išlo napr. o konflikt v Angole, Somálsku, Kongu...

Dekolonizácia britskej Indie
Indický subkontinent bol považovaný za perlu v britskej korune, pretože to bola najväčšia a najbohatšia kolónia v moci VB. Odpor proti britskej nadvláde a vlna nacionalizmu sa tu dvíhala už počas 19. storočia. V roku 1885 vznikol Indický národný konges (INK) ako politická strana presadzujúca národnú autonómiu. V medzivojnovom období sa na jej čelo dostal Mahatmá Gándhí, ktorý spolu s Džaváharlálom Nehrúom začiatkom 40-tych rokov dokonca žiadal nezávislosť Indie. Ich hnutie však bolo zo strany Britov tvrdo potlačené a obidvaja sa dostali do väzenia. Konzervatívna vláda v Británii nebola ochotná počas vojny uvažovať o indickej nezávislosti. Winston Churchill v tomto smere povedal: „Nestal som sa prvým kráľovniným ministrom preto, aby som predsedal likvidácii britského impéria“. Bolo teda zrejmé, že nezávislosť Indie môže prísť teda iba s novou vládou. Situácia sa zmenila v roku 1945, keď sa k moci v Británii dostali labouristi na čele s Clementom Attlemem. Začali sa rokovania o indickej nezávislosti. Až vtedy sa však ukázali všetky problémy, ktoré pod britskou vládou neboli tak badateľné. V Indii bolo totiž vyše 500 autonómnych kniežatstiev, ktorých obyvateľstvo bolo hinduistické, moslimské a budhistické. Moslimovia si založili ešte pred vojnou Moslimskú ligu a žiadali pre seba autonómiu, ktorú im INK odmietol prisľúbiť. Napätie medzi moslimami a hinduistami sa stupňovalo a vyústilo do kalkatského masakru v roku 1946. Pod vplyvom týchto udalostí sa Briti začali obávať o osud Indie po ich odchode. Rozhodli sa preto, že ustanovia nie jeden ale dva indické štáty a každé kniežatstvo sa rozhodne, do ktorého štátu chce patriť. 14. augusta 1947 sa skončila britská nadvláda v Indii a vznikli dva nezávislé štáty: hinduistická India a moslimský Pakistan, ktorý bol rozdelený na západnú časť (dnešný Pakistan) a východnú časť (tzv. východné Bengálsko – dnes Bangladéš). Obidve časti Pakistanu nemali navyše ani len spoločnú hranicu. Medzi nimi sa rozprestieralo územie Indie v dĺžke cca 1 500 km. Toto rozdelenie viedlo k občianskej vojne v roku 1971, ktorá sa skončila oddelením východnej časti a vznikom samostatného Bangladéša.

Obavy Britov sa po roku 1947 potvrdili napriek rozdeleniu krajiny. Po rozdelení došlo k masovým presunom obyvateľstva, chaosu, násilnostiam, ktorých obeťou sa v roku 1948 stal aj M. Gándhí, ktorý bol zavraždený.

Dekolonizácia Afriky
Afrika sa v druhej polovici 20. storočia stala posledným útočiskom kolonistov. V tomto období tu mali svoje kolónie najmä Francúzsko, VB, Belgicko a niektoré menšie územné celky aj Portugalsko a Španielsko. Málo rozvinutý africký nacionalizmus neumožňoval okamžité vymanenie sa zo závislosti ako v prípade ázijských štátov. O to väčší zlom nastal v rokoch 1960 – 1965, keď vzniklo množstvo nezávislých štátov. Podobne ako v Ázií, tak aj v Afrike sa stretávame s dvoma odlišnými prístupmi koloniálnych mocností. Kým Briti predpokladali oslobodenie týchto krajín spod svojej nadvlády, sústredili sa na čo najpokojnejší prechod k nezávislosti. Francúzi (vlastnili celú západnú Afriku) a Belgičania (ovládali povodie rieky Kongo – neskôr štát Zair, dnes opäť štát Kongo) neboli ochotní na svojej koloniálnej politike nič meniť. Tvrdá a neústupčivá politika francúzskych povojnových vlád viedla k dlhotrvajúcej vojne v Alžírsku a následnej vnútropolitickej kríze vo Francúzsku. Niekoľko povstaní alžírskych Arabov proti francúzskej politike od roku 1945, doviedlo Francúzsko do vlečúcej sa krízy v roku 1957. Až opätovný nástup Charlesa de Gaulla k moci v roku 1958, konečne vyriešil situáciu. Po neúspešných rokovaniach bola  v roku 1960 poskytnutá nezávislosť štátom západnej Afriky a v roku 1962 získalo nezávislosť aj Alžírsko.

Napriek formálnej nezávislosti však zostala väčšina afrických štátov hospodársky závislá na svojej materskej krajine.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/1338-dekolonizacia/