Emil Hácha (1872 - 1945)
Emil Hácha (1872 - 1945)
- narodil sa 12. júla 1872 v juhočeských Trhových Svinech. Vyštudoval právo na univerzite v Prahe a v roku
1898 nastúpil do prestížnych služieb zemského výboru. Čoskoro získal povesť brilantného právnika a schopného štátneho úradníka,
zasväteného znalca rakúskeho verejného práva a anglickej verejnoprávnej sústavy. Po vzniku Československa sa stal najprv druhým, od roku 1925
prvým prezidentom Najvyššieho správneho súdu v Prahe. Patril k právnickým autoritám prvej republiky, prednášal porovnávacie správne právo
na Karlovej univerzite a redigoval Slovník československého práva verejného, kam prispel aj radom hesiel.
Ako nezávislý
najvyšší sudca si udržiaval určitý odstup od vnútropolitických zápasov medzivojnového Československa, ktoré však inak veľmi pozorne
sledoval. Bol známy ako konzervatívny český vlastenec a tradicionista, hlboko veriaci katolík aj presvedčený demokrat s výrazným sociálnym
cítením.
Po dlhé roky sa Háchov život odvíjal pokojne, vo svojom závere sa však nečakane zmenil v tragickú drámu. V ťažkej
pomnichovské dobe, 30. novembra 1938, bol dr. Emil Hácha zvolený prevažnou väčšinou parlamentu tretím československým prezidentom. Stal sa
hlavou okliešteného štátu, ktorý zúfalo bojoval o svoje prežitie. Čoskoro bol postavený pred jedno z nejosudovejších rozhodnutí moderných
slovenských dejín. V noci 15. marca 1939 ho Adolf Hitler v Berlíne nátlakom donútil k podpisu právne bezcenného dokumentu, navonok
"zdôvodňujúceho" už začatú okupácii českých krajín. Nasledujúceho dňa ho v Prahe postavil pred "hotovú vec" -
zriadenie Protektorátu Čechy a Morava, v ktorého čele mal ako "štátny prezident" Hácha stáť.
Dr. Hácha mohol na svoj
úrad rezignovať a odísť do ústrania. Zvolil inú cestu, to menšie z dvoch ziel - cestu svojho osobného zápasu s okupantmi. Snažil sa nájsť
modus vivendi (spôsob života) s okupačnou mocou, ktorý by českému národu umožnil prežiť s minimálnymi stratami ťažkú dobu a
dočkať sa novej slobody.
Udržiaval aj kontakty s hlavou zahraničného odboja, dr. Edvardom Benešom, ktorý až do leta 1941 jeho
postup v zásade schvaľoval. Za cenu lojálnych "proříšských" vyhlásení, ktoré nikto súdny doma ani v cudzine nebral vážne, sa
pokúšal mierniť aroganciu nacistickej moci a zachraňovať životy obetí hitlerovskej perzekúcie. Svojimi úspornými intervenciami dosiahol
okrem iného postupného prepustenie slovenských vysokoškolákov zatknutých 17. novembra 1939 z koncentračného tábora Sachsenhausen. Za svoj
návrat z nacistických žalára či za záchranu pred popravou mu vďačilo veľa českých vlastencov.
Po príchode Reinharda Heydricha
do Prahy a zatknutí generála Eliáša v septembri 1941 bol však úplne izolovaný. Za heydrichiády sa zdravotne zrútil, uchýlil sa do Lán a v
dôsledku podstupujúci arteriosklerózy prestal roku 1943 fakticky vykonávať svoju funkciu. Po vojne bol dr. Emil Hácha, bez ohľadu na svoj
zdravotný stav zaistený a odvezený do vojenskej nemocnice na Pankráci, kde 27. júna 1945 zomrel. O tri dni neskôr bol s vylúčením verejnosti
pochovaný do rodinnej hrobky na Vinohradskom cintoríne.
Jeho tragédia mala dve dejstva: prvá - okupačné, druhé - povojnovej,
posmrtné, kedy sa stal terčom nespravodlivých obvinení, urážok a nactiutrhačných nadávok a to často od ľudí, ktorí mu mravne nesiahali
ani po pás.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta