Šľachta na Slovensku v ranom novoveku
Šľachta na Slovensku v ranom novoveku
Pri nástupe Ferdinanda Habsburského na uhorský trón roku 1526 bola mocenská sila uhorskej
šľachty takmer neobmedzená, avšak centralistická politika novej kráľovskej vlády sa stala postupom času vážnou prekážkou jej
expanzívnych snáh. Ani Ferdinand však nepochyboval o právach a privilegovanom postavení uhorskej šľachty a aj plne rešpektoval jej vedúce
spoločenské postavenie. Pri voľbe za uhorského kráľa potvrdil všetky dovtedajšie slobody a privilégia šľachty a taktiež sa snažil
získať si na svoju stranu magnátov. To sa dialo udeľovaním kráľovských majetkov a peňazí bohatým šľachticom aj napriek odporu nižšej
šľachty. Tá na snemoch protestovala, že magnáti sa zmocnili kráľovskej pôdy na celom Hornom Uhorsku a žiadala od nich vrátenie neprávom
získaných majetkov.
Časť šľachty zneužívala dynastické rozpory, prechádzala podľa mocenskej situácie z jednej strany na druhú a
vydierala oboch panovníkov. Niektorí sledovali v neistej a nepokojnej dobe iba svoje koristnícke ciele, neuznávali nijakú suverenitu a sledovali
len svoje záujmy. Boli to tzv. lúpežní rytieri.
Postupom času si však Ferdinand získal oporu v radoch uhorskej šľachty. Stali sa ňou
príslušníci novej uhorskej aristokracie, ktorá ďakovala za svoj vznik a rozvoj majetkovej i politickej moci prvým Habsburgovcom na uhorskom
tróne.
V dobe Ferdinanda I. vymierali poslední predstavitelia starých magnátskych rodov (svätojurskí a pezinskí grófi, Zápoľskovci,
Ujlakiovci, Kanizaiovci, Bátoriovci a i.) a na ich mieste vyrastala z drobných šľachtických alebo meštianskych vrstiev, prostredníctvom
vojenských alebo politických funkcií, nová šľachtická aristokracia. Tá bola v službách dvora a s jeho podporou sa zmocnila starých
šľachtických majetkov. Takýmto spôsobom sa dostali k moci napr. Alex a František Turzovci, Tomáš Nadášdi, Gašpar Šerédi, František
Révai .
S podporou Habsburgovcov získali na Slovensku majetkové a politické pozície aj Dežőfiovci, Dobovci, Krušičovci, Pekriovci,
Petröciovci, Ugnádovci, Zaiovci a na konci 16. storočia aj Pálfiovci a Ilešháziovci. Súčasne vzrástla aj majetková a z nej vyplývajúca
politická moc niektorých starších domácich rodov, akými boli napr. Balašovci, Drugetovci, Forgáčovci, Orságovci a Peréniovci. Vznik tejto
novej uhorskej aristokracie znamenal súčasne aj veľké presuny vo feudálnej držbe pôdy. Stávalo sa, že aj celé desiatky hradných panstiev
zmenili postupne svojich majiteľov.
Presunmi vo feudálnej držbe pôdy sa ešte viac prehĺbil majetkový nepomer medzi vysokou a omnoho
početnejšou nižšou šľachtou. Viaceré šľachtické rodiny, ktoré sa po roku 1526 dostali do politického i hospodárskeho popredia, vyrástli
z obchodu alebo priemyselného podnikania (Turzovci, Fuggerovci, Tőköliovci) alebo si svoje mocenské pozície získali ako vojenskí velitelia
(Salmovci, Šerédiovci, Pálfiovci, Ilešháziovci).
Viaceré nové šľachtické rody sa na Slovensku usadili po strate majetkov v
južných častiach Uhorska alebo v Chorvátsku. A za vojenské či politické zásluhy dostali na území Slovenska nové majetky, obyčajne
skonfiškované Zápoľského prívržencom.
K aristokracii však patrili aj príslušníci vysokej cirkevnej hierarchie (preláti),
držitelia rozsiahlych majetkov cirkevných inštitúcii (arcibiskupstiev, biskupstiev, prepošstiev, kapitúl a kláštorov). Najrozsiahlejšie
majetky mal na juhozápadnom a strednom Slovensku ostrihomský arcibiskup, omnoho menšie v Nitrianskej a Trenčianskej stolici nitriansky biskup.
Početné feudálne panstvá patrili však aj kláštorom benediktínov, cisterciánov, kartuziánov a najmä premonštrátov. V dôsledku reformácie
však väčšina týchto kláštorov zanikla a ich majetky zaujala a sekularizovala šľachta. No už na konci 16. storočia sa prevažná časť z
nich dostala kráľovskými donáciami znovu do rúk katolíckej cirkvi alebo rehole jezuitov.
V 16. storočí sa značne rozmnožil aj
počet strednej a drobnej šľachty (zemianstva), ktorá mala v celkovej štruktúre šľachtickej triedy na Slovensku veľkú prevahu. Jej počet
vzrástol nielen prirodzeným prírastkom a ďalšími nobilitáciami, ale najmä príchodom stredných i drobných šľachtických rodín z južných
oblastí Uhorska. Prevažnú časť tejto nižšej šľachty tvorili aj naďalej domáce šľachtické rodiny; tie si zachovali pôvodné slovenské
mená i povedomie. Z týchto radov vzišlo veľa slovenských vzdelancov.
Od dôb Ferdinanda I. zväčšovali rady drobnej šľachty aj skupiny
tzv. armalistov, t.j. zemanov bez majetku, ktorí boli povyšovaní do šľachtického stavu za vojenské zásluhy alebo za zásluhy v službách
magnátov, prípadne aj v zložkách verejnej správy (komorskí úradníci, mešťania a i.). Nižšia a drobná šľachta nemohla pre obmedzené
vlastníctvo pôdy konkurovať vyššej v oblasti tovarovej poľnohospodárskej produkcie a značná časť si musela hľadať obživu aj mimo
rodinných majetkov. To všetko sa odrazilo aj v postupnom úpadku jej politickej moci.
Hoci vlastne nižšia šľachta mala podľa zákona
z roku 1351 tie isté práva a slobody ako vyššia šľachta, s ktorou tvorila jeden šľachtický stav, v praxi sa stále viac dostávala do
područia mocenskej nadvlády vysokej šľachty a aristokracie. Jej politická opozícia sa na snemoch nemohla prejavovať a to preto, že Ferdinand,
ale aj jeho nástupcovia obmedzovali zvolávanie snemu. Na začiatku 17. storočia došlo aj k faktickému rozdeleniu uhorského snemu na dve tabule.
Vedúcou silou šľachtickej triedy zostávala teda bohatá svetská a cirkevná aristokracia, ktorá sa spolu s panovníkom podieľala na moci a
politickej správe krajiny.
Uhorská šľachta, najmä magnáti si v priebehu 17. storočia upevnili postavenie a moc na úkor ostatných
vrstiev spoločnosti, t. j. miest a poddaného ľudu. Podarilo sa jej to už na začiatku storočia (1608), keď získala do svojich rúk obnovené
stavovské orgány a veliteľské miesta v pohraničných hradoch a pevnostiach. Hoci sa viedenský dvor aj potom usiloval obmedzovať jej moc, v
ozbrojených povstaniach si vždy vedela vydobyť opätovné potvrdenie stavovských výsad a privilégií, s čím bolo spojené rozširovanie
majetkového vlastníctva a zvyšovanie príjmov zapájaním sa do tovarovej výroby poľnohospodárskej produkcie. Kritériom úspešného
príslušníka feudálnej aristokracie tak bolo majetkové bohatstvo a jeho finančný výnos. Takýmto spôsobom si obrovské majetky nahonobili už
v prvej polovici 17. storočia Pálfiovci, Forgáčovci, Ilešháziovci, Turzovci a i.
Pravda, nie všetky šľachtické panstvá a
majetky, ktoré pripadli formou odumretia alebo konfiškácií Uhorskej komore, sa dostali znovu do rúk uhorskej šľachty, vernej Habsburgovcom.
Viaceré zostali v trvalom vlastníctve komory a možno povedať, že komorou spravovaný erárny majetok na Slovensku značne vzrástol.
Získavanie uhorských majetkov cudzou šľachtou bolo po roku 1608 značne obmedzené a udeľovanie indigenátu (prijatia cudzincov do radov
uhorskej šľachty) bolo na snemoch pomerne zriedkavé. Zvýšilo sa až za vlády Ferdinanda II. (1619 - 1637) a Ferdinanda III. (1637 - 1657),
najmä však za Leopolda I. (1657 - 1705).
Aj keď si uhorské magnátske rodiny od začiatku 17. storočia rozšírili svoje pozemkové
vlastníctvo, postupom času sa počet ich členov rozmnožil, čím sa začali deliť ich majetkové komplexy, čo mohlo v ďalšom vývine ohroziť
mocenské postavenie týchto rodín. Preto si už od polovice 17. storočia najvýznamnejšie magnátske rodiny (Pálfiovci, Estérháziovci a i.)
začali zriaďovať tzv. rodové zverenstvá (fideikomisy), ktoré mali zaistiť celistvosť nadobudnutých rodových majetkov a zaručiť tak pre
budúcnosť ich pozemkové bohatstvo a z neho vyplývajúcu politickú moc.
V tomto období však už zosilnel aj politický význam
strednej a nižšej šľachty. Rozpadom starého systému familiarity sa vymanila z područia magnátov a začala hrať samostatnú politickú úlohu
najmä v stoliciach. Aj keď bol počet strednej a nižšej šľachty veľmi veľký a spolu so zemianstvom tvoril väčšinu uhorskej privilegovanej
triedy, v hospodárskej oblasti boli odkázaní zväčša na pôdu svojich zdedených kuriálnych majetkov. V politickej sfére sa pridávali k
protihabsburským stavovským povstaniam, kde hľadali možnosť realizácie svojich ambícií a túžob.
Od druhého desaťročia 18.
storočia prichádzalo vo feudálnom vlastníctve pôdy a tým aj v radoch vládnucej šľachty na Slovensku k značným zmenám. Majetky hlavných
predstaviteľov povstania (Rákoczi, Berčéni, Forgáč) boli skonfiškované a dostali sa do rúk verných prívržencov viedenského dvora
(Pálfiovci, Erdödiovci, Koháriovci). Po roku 1711 majetky získavali aj nové rody, najmä z rakúskych alebo českých krajín. K najbohatším
rodom na území Slovenska patrili v 18. storočí Pálfiovci, Esterháziovci, Erdődiovci a Koháriovci.
V 18. storočí sa však do radov
uhorskej šľachty dostali aj nové rodiny, ktoré vyšli z drobnej úradníckej šľachty a za zásluhy v službách viedenského dvora dosiahli
rýchlu politickú a tým aj majetkovú kariéru. Takou bola napríklad pôvodne nemecká rodina Brunšvikovcov, či Grasalkovičovci chorvátskeho
pôvodu.
Väčšina nižšej i drobnej šľachty si aj napriek svojej účasti v Rákociho povstaní zachovala svoje majetky, a to po
odprisahaní vernosti cisárovi. Tak si zachránili majetky napríklad aj príslušníci strednej slovenskej šľachty, ktorí zastávali v kuruckom
povstaní významné správne alebo vojenské funkcie. Inak bol majetkový vzostup domácich príslušníkov strednej a drobnej šľachty v 18.
storočí na Slovensku zriedkavý. V tomto období začalo rásť aj slovenské národné povedomie. Šľachtická aristokracia tej doby budovala
honosné barokové paláce a pri nich nezriedka aj divadelné a hudobné pavilóny, v ktorých usporadúvali koncerty významných európskych
skladateľov.
Početná šľachta na Slovensku žila predovšetkým z feudálnej renty, ale zastávala aj rozličné platené funkcie v
krajinských, stoličných, komorských a iných inštitúciách i v kráľovských a zemepánskych mestách. Menej sa do 80. rokov 18. storočia
uplatnila v priemysle a obchode, hoci aj tam sa začala postupne presadzovať. Okrem poľnohospodárskeho priemyslu sa postupne začala realizovať v
baníctve drahých kovov, medenorudnom baníctve a hutníctve. No najviac sa šľachta presadila v železiarstve, kde bola železná ruda ešte aj v
18. storočí súčasťou pozemkového vlastníctva a zemepáni s ňou mohli voľne disponovať.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta