2. Postoj veľmocí k problému vytvorenia česko-slovenského štátu 1918

2.  Postoj veľmocí k problému vytvorenia česko-slovenského štátu 1918

Po prvej svetovej vojne mali hlavné slovo pri tvorbe novej mapy Európy víťazné štáty Dohody. Medzi množstvo otázok, ktoré museli v tejto súvislosti na mierovej konferencii riešiť, patrili aj záležitosti týkajúce sa územného vymedzenia Slovenska a Česka, pričom situáciu komplikovali rôzniace sa záujmy veľmocí aj novovznikajúcich štátov. Konečným verdiktom predchádzala činnosť rozličných medzinárodných komisií, ktoré pri svojej práci zohľadňovali strategické, historické, etnické, ekonomické i politické argumenty. Počas prvej svetovej vojny sa čoraz aktuálnejšie dostávalo do popredia riešenie otázky porobených národov, medzi nimi i riešenie českého a slovenského problému. Strácali charakter výhradne vnútropolitických záležitostí a stávali sa čoraz aktuálnejšími v súvislosti s novým štátoprávnym usporiadaním strednej a východnej Európy. Malé národy, ktoré nemali národnú zvrchovanosť, si uvedomovali kritické oslabenie utlačovateľských mocností a dospeli k poznaniu, že nadišla chvíľa, aby sa zbavili jarma a vybojovali si národnú nezávislosť a štátnu samostatnosť.

Do nového svetla sa začala posúvať slovenská otázka v spojitosti s českou, k čomu významne prispeli pozitívne predvojnové česko-slovenské vzťahy. Do prvej svetovej vojny existovali česká a slovenská otázka ako dve samostatné, pričom v podmienkach dualizmu sa nevytvorili predpoklady, aby sa jedna či druhá riešili. Pred vypuknutím vojny ani jeden slovenský politický prúd reálne nerátal s možnosťou rozbitia Rakúsko-Uhorska a so spojením s Čechmi. “Veľká vojna”, ktorá bola nesporne vo všetkých smeroch rozhodujúcim činiteľom, radikálne zmenila všetky dovtedajšie predstavy, narušila pomer síl ovládajúcich predvojnovú Európu a priniesla nové štátoprávne koncepcie. Na začiatku vojny vznikla myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Politické, diplomatické a vojenské úsilie sa postupne podarilo zjednotiť a podriadiť vedeniu česko-slovenského (čs.) zahraničného odboja na čele s profesorom Tomášom Garriguom Masarykom, gen. Milanom Rastislavom Štefánikom a Dr. Edvardom Benešom. Táto idea sa však mohla realizovať iba za predpokladu porážky centrálnych mocností (Nemecka, Rakúsko-Uhorska) a víťazstva štátov Dohody (Francúzska, Veľkej Británie a USA). V týchto intenciách pôsobila bohatá spleť rôznych domácich i zahraničných faktorov, protirakúske a protiuhorské hnutie českých a slovenských kruhov v zahraničí, najmä v USA, Rusku a Francúzsku. Česi a Slováci vyvinuli značné úsilie, aby štátnikov dohodových mocností a západoeurópsku i americkú verejnosť presvedčili o nevyhnutnosti riešiť slovenskú a českú otázku. Diplomacia vedenia čs. zahraničnej akcie a bojové vystúpenie čs. légií mali rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra 1918 vlády víťaziacich veľmocí po rozhodnutí rozbiť Rakúsko-Uhorsko postupne uznali Česko-slovenskú národnú radu v Paríži de facto ako predstaviteľku spojeneckého bojujúceho národa.

Mierová konferencia - aj keď štátoprávnymi aktmi pražského Národného výboru 28. októbra a Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 vznikol de iure samostatný čs. štát, jeho faktické utváranie bolo dlhodobejším a zložitejším procesom. V tomto čase existoval len v provizórnych hraniciach a až mierová konferencia mala cestou mierových zmlúv vysloviť definitívny súhlas veľmocí s touto novou jednotkou v strednej Európe a určiť jej konečné hranice. Príprava kongresu bola po skončení vojny nesporne najdôležitejšou starosťou politikov všetkých zainteresovaných štátov. Ich delegácie, vrátane čs., sa sústreďovali predovšetkým na vypracovanie podkladových materiálov a na zdôvodnenie svojich stanovísk a požiadaviek. Mierová konferencia začala svoju činnosť 18. januára 1919 v Paríži. Veľmoci si vyhradili právo určiť hranice nových krajín. Malé štáty z tábora víťazov, medzi nimi aj Česko-slovenská republika (ČSR), tvorili krajinu so “zvláštnymi” , t. j. obmedzenými záujmami a ich slovo si reprezentanti veľmocí vypočuli len v otázkach, ktoré sa ich bezprostredne týkali. Priradili im úlohu vypracovávať návrhy.

Vedúcim oficiálnej dvojčlennej čs. delegácie sa stal vtedajší predseda vlády Dr. Karel Kramář, politik známy aj v zahraničí. Dušou delegácie bol však vtedajší minister zahraničných vecí ČSR Dr. E. Beneš. Stal sa hlavou i mozgom príprav, od neho vychádzali všetky dôležité rozhodnutia, ktoré potom schvaľoval T. G. Masaryk. Všetky zdôvodnenia čs. delegácie smerovali k ústrednému cieľu – zabezpečiť štátu pevnú pozíciu, a to z ekonomického aj zo strategického hľadiska. Svoju aktivitu sústredila na získanie hlavných krajín “starej koruny českej” (Čiech, Moravy a Sliezska) v historických hraniciach vrátane nemeckého pohraničia, Slovenska s hranicou na Dunaji na základe práva národov na sebaurčenie a Podkarpatskej Rusi, ktorej politickí predstavitelia sami žiadali o autonómne pričlenenie svojej krajiny do ČSR. Teritoriálne i ostatné požiadavky Česko-Slovenska podala delegácia na konferencii vo forme 11 písomne vypracovaných memoránd. Tieto sa však nestali priamym podkladom na rokovanie mierovej konferencie. Memorandá totiž neboli a ani nemohli byť kategorické. Veľmociam sa v nich predkladali iba určité možnosti riešení, na ktoré mohli, ale aj nemuseli prihliadať. Pritom o integrálnej príslušnosti Slovenska k ČSR víťazné veľmoci nevyslovili na konferencii žiadnu pochybnosť, rokovalo sa už iba o jeho hraniciach.

Zámery a požiadavky ČSR v podstate neprotirečili záujmom Dohody, ktorá sa snažila v strednej Európe namiesto bývalého Rakúsko-Uhorska vytvoriť životaschopné národné štáty. Ich vytváranie bolo nevyhnutne podmienené súladom záujmov a predstáv víťazných veľmocí o povojnovom usporiadaní strednej Európy. Česko-Slovensko v týchto plánoch vystupovalo ako silný štát už vzhľadom na vonkajšie súvislosti, keďže zaujímalo strategické postavenie v strednej Európe, kde sa stretávali najrôznejšie veľmocenské záujmy. Po zániku Rakúsko-Uhorska mala ČSR na tomto exponovanom priestore vyplniť mocenské vákuum medzi Nemeckom a Ruskom, presadzovať záujmy západných veľmocí v tejto oblasti a zaručiť ich prevahu nad jej porazenými protivníkmi, predovšetkým nad Nemeckom, ako aj zabrániť šíreniu boľševickej revolúcie z Ruska. V súvislosti s geopolitickou polohou Slovenska vznikla nielen otázka pričlenenia Podkarpatskej Rusi k ČSR, ale v niektorých úvahách sa hovorilo aj o potrebe vytvorenia hrádze medzi Nemcami a Maďarmi (napríklad koridor s Juhoslovanmi začínajúci sa pri Bratislave) a proti ďalším spojencom Nemecka – Bulharom a Turkom.

Predstavy mocných:  Reprezentanti každej z dohodových veľmocí však mali vlastnú predstavu o riešení otázok, pričom pri zdôvodňovaní delenia a nového usporiadania sveta uplatňovali aj odlišné princípy. Presadzovanie nárokov ČSR na konferencii oprel E. Beneš o úzke spojenie republiky s Francúzskom, vtedy najsilnejším kontinentálnym štátom, ktorý pre ČSR prejavoval najviac porozumenia. Beneš vychádzal z reálnej úvahy, že Francúzsko – rovnako ako ČSR – má čo najväčší záujem oslabiť nemecký vplyv v strednej Európe a že spriatelená veľmoc presadí pre malého spojenca oveľa viac, ako by prebojoval sám. Francúzsky ministerský predseda George Clemenceau, prezývaný Tiger, mal užší mierový program, ktorého súčasťou bolo aj využitie stredoeurópskeho priestoru. Prežil dva útoky Nemecka na Francúzsko (roku 1870 a 1914) a v prvom rade hľadel na zabezpečenie svojej krajiny proti takýmto katastrofám v budúcnosti. Nazdával sa, že svoj zámer najskôr dosiahne, ak sa všemožne zasadí za oslabenie Nemecka. Podpora Francúzska Česko-Slovensku sa nakoniec ukázala ako rozhodujúca a francúzska diplomacia nesporne zohrala veľmi dôležitú úlohu pri určení definitívnej hranice.
Spočiatku sa Beneš najviac obával stanoviska USA, ktoré podľa neho teritoriálne otázky chápali ako druhoradé a uprednostňovali zriadenie Spoločnosti národov. Najviac sa pridržiavali uplatnenia národnostného princípu alebo vykonania plebiscitu na sporných územiach. Hoci vedúci predstavitelia USA ťažko chápali národnostné problémy v strede Európy, počas konferencie sa ukázalo, že sú naklonení zvažovať zrozumiteľné geopolitické návrhy týkajúce sa nových prirodzených hraníc čs. štátu, ktoré využívali prírodné podmienky najmä na problémovom južnom Slovensku. V otázke Čiech, Moravy a Sliezska u Američanov nedosiahol žiaduci ohlas argument stáročnej historickej jednoty českých krajín, uplatnenie ktorého by podľa nich v konečnom dôsledku znamenalo začleniť do ČSR vyše 3 miliónov Nemcov dovolávajúcich sa Wilsonových zásad. Americká reprezentácia však v zásade stála na strane nového, česko-slovenského štátu.

Beneš kalkuloval s tým, že Veľká Británia nebude ČSR a jej územným požiadavkám veľmi priaznivo naklonená, pretože sa obávala hrozby tzv. balkanizácie strednej Európy, ktorú sa navyše usilovala živiť aj maďarská diplomacia. Británia navrhovala zachovať, hoci v zmenenej forme, aspoň základy starých štruktúr. Ministerský predseda Veľkej Británie David Lloyd George, odchovanec anglického liberalizmu, na konferencii bránil záujmy svojej krajiny, ktorá až do prvej svetovej vojny zásobovala polovicu sveta svojimi produktmi. Obchodovala s celým svetom, preto jej záležalo na tom, aby sa čím skôr obnovil normálny hospodársky život vo všetkých štátoch. Lloyd George poukazoval na to, že čím viac je tá-ktorá krajina zbedačenejšia, “tým bližšie je k boľševizmu a tým viac potrebuje pomoc”. Veľká Británia, chránené morom a silným loďstvom, nevidela v Nemecku zbavenom veľkého vojenského loďstva takého nebezpečného súpera ako Francúzsko. U praktických Britov však na podporu čs. riešenia nakoniec zavážili strategické dôvody, t. j. prírodné hranice vytvorené vencom pohorí, ale najmä ekonomické dôvody – hospodárska jednota a previazanosť vnútrozemia s pohraničím. Presadzovať hlavné česko-slovenské teritoriálne požiadavky na mierovej konferencii nebolo jednoduché aj preto, lebo medzi vedúcimi predstaviteľmi mocností často vznikali spory v  jednotlivých otázkach, dochádzalo k nezhodám i prechodným krízam. Ku krízovým situáciám medzi veľmocami prispeli aj záležitosti týkajúce sa ČSR. V prvom prípade išlo o územné vymedzenie hraníc so severným susedom – Poľskom – a najväčším problémom sa stalo určenie slovensko-maďarskej hranice.
Poľská otázka - Veľmoci sa s nevôľou dívali na spor ČSR a Poľska ako dvoch novovznikajúcich spojeneckých štátov, ktoré by najmä Francúzsko rado videlo zomknuté ako hrádzu proti Nemecku i sovietskemu Rusku. Sporným územím bolo Tešínsko, časť Oravy a Spiša. Otázka Tešínska bola skutočne veľmi chúlostivá, pretože tu žilo viac Poliakov ako Čechov, aj keď ani Poliaci nemali na tomto zmiešanom území majoritu. No v prípade Oravy a Spiša to bolo trochu inak – aj keď Slovensko vo svojej histórii nemalo jednotnejšie etnické, geografické alebo administratívne vymedzenie v rámci bývalého Uhorska, jeho severnú hranicu s Poľskom stelesňovala v podstate tisícročie stabilná historická uhorsko-haličská hranica s vencom pohorí Tatier a Karpát a v histórii susediacich celkov patrila k najstálejším. Nároky Poľska na toto územie preto vyvolali na konferencii určité prekvapenie.

Pre dohodové veľmoci bolo osobitne nepríjemné, že medzi oboma štátmi sa situácia vyhrotila až do vojenského konfliktu na Tešínsku, a to práve v čase, keď sa začala mierová konferencia v Paríži. Poľská administratívna komisia pre Halič, tešínske Sliezsko, Oravu a Spiš totiž štatútom z 10. januára 1919 natrvalo pričlenila toto sporné územie Poľsku a 25. januára 1919 sa mali v týchto oblastiach uskutočniť voľby do poľského Sejmu. Jednotky čs. vojska reagovali 23. januára 1919 obsadzovaním Tešínska. Zmocnencov ČSR a Poľska pozvali do Paríža pred Radu desiatich ako najvyšší orgán konferencie a 31. januára sa táto sedemdňová vojna skončila, bolo uzavreté prímerie a dohodnutá demarkačná čiara. Na mierovej konferencii sa každá zo sporných strán usilovala presvedčiť veľmoci vlastnými argumentmi. Poľská strana dôvodila etnickým princípom tak pri požiadavke pripojenia Tešínska, ako aj v prípade severných častí Oravy a Spiša. Argumenty čs. memoránd požadovali ponechať Slovensku všade na severe historickú uhorskú štátnu hranicu, čiže uplatňovali historický princíp, ku ktorému pribudli ekonomické argumenty, keď E. Beneš zdôraznil tesnú závislosť severomoravského kovopriemyslu od tešínskeho uhlia a nevyhnutnosť železničného spojenia cez Jablunkov s Košicami. Po nevydarených rokovaniach v júli 1919 medzi Poľskom a ČSR v Krakove Najvyššia rada spojencov (rozhodujúci orgán konferencie) nariadila 27. septembra 1919, aby sa na spornom území uskutočnil plebiscit, v ktorom sa malo hlasovať o štátnej príslušnosti. Tým však napätie medzi Poľskom a ČSR iba rástlo. Obidve strany vyvíjali aktívnu publicistickú kampaň, v ktorej využívali historické, ekonomické, etnické, náboženské a iné zdôvodnenia, pričom stupňovanie príprav na uskutočnenie plebiscitu vyústilo aj do teroristických akcií. Nakoniec zástupcovia veľmocí v Paríži 10. júna 1920 upustili od plebiscitu, na čo pristúpila aj obe sporné strany. Ministri zahraničných vecí oboch krajín E. Beneš a W. Grabski vyhlásili, že definitívne prijmú úpravu územného sporu v zmysle rozhodnutia veľmocí a zaviazali sa rešpektovať všetky opatrenia, ktoré vynesie Rada veľvyslancov. Podľa rozhodnutia veľmocí z 28. júla 1920 ČSR v oblasti Tešínska pripadla dôležitá priemyselná oblasť so všetkými uhoľnými baňami a neprerušená trať Bohumín – Jablunkov. Zároveň sa k Poľsku pripojilo 12 oravských (územie s rozlohou 60 000 katastrálnych jutár a 16 000 obyvateľov) a 13 spišských obcí (rozloha pričleneného územia 32 000 jutár a 9 000 obyvateľov). Poliaci na Orave a Spiši získali oveľa menej, než požadovali, a v Tešínsku im pripadla len asi polovica nárokovaného územia. Z hľadiska ekonomických záujmov ČSR to bol rozhodne úspech. Slovensko však nezískalo nič, iba stratilo kompenzáciou za Tešínsko, teda prinieslo vynútenú obeť kompromisnému rozhodnutiu, čo sa tu pociťovalo veľmi bolestne. Napriek arbitrážnemu rozhodnutiu spor o konečné vymedzenie slovensko-poľskej hranice pokračoval. Poliaci sa usilovali získať ďalšie územie za delimitačnou čiarou vymedzenou veľvyslancami. Medzinárodný súdny dvor v Haagu sa priklonil k čs. stanovisku a za definitívne potvrdil rozhodnutie veľmocí z júla 1920. Konečné slovensko-poľské hranice boli definitívne určené roku 1924.

Hranice s Maďarskom - Úlohou vypracovať návrh hraníc medzi Maďarskom a ČSR Najvyššia rada spojencov poverila Komisiu pre česko-slovenské záležitosti, ustanovenú 27. februára 1919, ktorá predostrela svoj návrh 26. marca 1919. No Lloyd George predložil Rade štyroch pamätné memorandum, bezprostredne namierené proti francúzskej politike v strednej a východnej Európe v súvislosti so vzmáhajúcim sa boľševizmom v Nemecku a s vyhlásením Maďarskej republiky rád (21. marca 1919). Označil čs. hranice za nekvalifikovane vytýčené a nebezpečné. Na memorandum ihneď reagoval G. Clemenceau a obhajoval záujmy Poľska a ČSR. Rozpor v názoroch na riešenie kritickej politickej situácie zapríčinil odklad a vyžiadal si nové preskúmanie vymedzenia konečnej hranice medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Keďže ČSR sa dostala aj do vojnového konfliktu s boľševickým Maďarskom, otázkou južnej hranice Slovenska sa musela zaoberať i Najvyššia vojenská rada pod predsedníctvom Ferdinanda Focha, ktorá rozhodovala o vojenských veciach a dávala osvedčenia vojensko-strategického charakteru pre Najvyššiu radu spojencov. Návrh konečnej hranice, ktorý teritoriálna komisia vypracovala, bol plodom zložitého a prácne získaného kompromisu, keď sa nevyhnutne musel prekonávať odpor a námietky najmä talianskeho, ale aj amerického zástupcu. Komisia volila hranicu tak, aby v sporných úsekoch, t. j. v podstate na celom úseku na východ od hranice na Dunaji, viedla zhruba stredom územia so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom. Rozhodla sa neuplatniť ani výlučne geografický, ani čisto etnický princíp. Zvolila ich kombináciu s hospodárskymi, komunikačnými, historickými a inými faktormi, teda uprednostnila princíp vzájomnej vyváženosti. Rozhodnutie o definitívnej hranici prijala Najvyššia rada spojencov 12. júna 1919. Veľmi závažným rozhodnutím konferencie bolo, že Dunaj bol vyhlásený za medzinárodnú rieku. Týmto sa skončila prvá, ale rozhodujúca etapa zaoberajúca sa problémom Slovenska na mierovej konferencii, ktorá sa pôvodne chápala ako rokovanie o predbežnom mieri.
Hoci Najvyššia rada spojencov prijala už vo februári 1919 princíp rozčlenenia Uhorska, 12. júna určila definitívnu hranicu Slovenska s Maďarskom a začiatkom decembra bol úplne vyhotovený návrh Mierovej zmluvy, maďarská politika sa nevzdávala integrity Uhorska. Verila, že na konkrétnom rokovaní sa jej podarí zachrániť celistvosť krajiny v nejakej forme. Predložila obrovský spisový materiál, súhrnne nazývaný Memoáre, ktorý pripravoval veľký štáb expertov. Zostavovali štatistiky, výťahy zo zákonov, z parlamentných rečí, o každej historickej, politickej, hospodárskej či kultúrnej otázke, ktoré sa dali nejakým spôsobom spojiť s Maďarskom, napísali obsiahle štúdie. Memoáre však obsahovali aj mnoho protirečení, v nejednom prípade dokumenty a argumenty svedčili o nepodloženosti a nepravdivosti ich dôvodov a tvrdení. Rozmnožený materiál odovzdali predstaviteľom jednotlivých krajín na mierovej konferencii v januári 1920 a usilovali sa nakloniť si ich. Vo všetkých krokoch tejto delegácie badať všemožné úsilie o zvrátenie nepriaznivého kurzu. Maďarsko rátalo najmä s narastajúcimi nezhodami medzi Francúzskom na jednej strane a Veľkou Britániou a Talianskom na strane druhej a so silnejúcou propagandou, ktorá mala medzitým destabilizovať pomery na územiach odlúčených od bývalého Uhorska. Keď sa maďarskej diplomacii podarilo dosiahnuť istý úspech v britskej a talianskej politike, nastal počas stretnutia Najvyššej rady spojencov v Londýne začiatkom marca 1920 rozhodujúci stret názorov na podobu mierových podmienok pre Maďarsko, resp. na možnosť akceptovať aspoň niektoré maďarské oficiálne námietky proti návrhu Mierovej zmluvy. Z podnetu britskej a talianskej delegácie sa nečakane nastolila dokonca otázka revidovania hraníc Maďarska so susedmi. Len vďaka rozhodnému postupu a radikálnemu vystúpeniu troch nástupníckych štátov – ČSR, Juhoslávie a Rumunska – sa zažehnalo toto nebezpečenstvo. Keď sa Maďarom nepodarilo vniesť podstatné korekcie do podmienok Mierovej zmluvy, pokúsili sa aj o dvojstranné rokovanie s Francúzskom, pričom hospodárske ponuky podmieňovali francúzskou súčinnosťou pri revízii zmluvy. Ďalekosiahle sľuby síce Maďari nedostali, ale Francúzsko nevylučovalo menšie hraničné korekcie, čím chcelo pôsobiť na urovnanie vzťahov medzi Maďarskom a jeho susedmi. Napokon sa však predstavitelia veľmocí rozhodli trvať na konečných hraniciach z 12. júna 1919, pojatých aj do návrhu Mierovej zmluvy.

Dňa 4. júna 1920 sa podpisom Mierovej zmluvy s Maďarskom na medzinárodnom fóre v Trianone potvrdilo, že Slovensko, Podkarpatská Rus, rumunské, juhoslovanské kraje i Burgenland navždy odtrhli od Uhorska. Trianonskú zmluvu ratifikoval maďarský parlament 13. novembra 1920. Pri stanovení hranice s Maďarskom sa uplatňovali viaceré kritériá, pričom hlavným faktorom pri rozhodovaní bolo sebaurčovacie právo v tom zmysle, že nový národný štát musí vytvárať životaschopný útvar, ktorý bude zabezpečovať nielen národný život a jeho rozvoj, ale zodpovedať aj hospodárskym, komunikačným a strategicko-bezpečnostným záujmom štátu. Pritom sa kládol dôraz na to, aby nové hranice boli čo možno najprirodzenejšie, zachovávali a dotvárali určitý geografický a geopolitický celok. Trianonská hranica sa okrem Čunova, Jaroviec a Rusoviec, pričlenených k ČSR po druhej svetovej vojne, zhodovala so súčasnou slovensko-maďarskou štátnou hranicou.

ČSR tvorila neoddeliteľnú súčasť versailleského systému a len v jeho stabilite a nenarušiteľnosti mohla hľadať záruky vlastnej bezpečnosti. Odpor voči akýmkoľvek územným zmenám bol aj jej existenčnou otázkou. Hoci nie celkovo, pri povojnovom usporiadaní sveta zvíťazila predstava Francúzska, ktoré sa na čas stalo najsilnejšou veľmocou na európskom kontinente. Versailleský systém usporiadania sveta nebol a ani nemohol byť trvalý, pretože spočíval na rozdelení sfér moci. Porazené štáty na čele s Nemeckom prejavovali nespokojnosť s povojnovým usporiadaním v strednej Európe a využívali slabiny a nedostatky tohto systému. Osvojili si požiadavku revízie verdiktu víťazných veľmocí a systematicky ho naštrbovali, čo nakoniec viedlo k rozpadu systému a k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Maďarský revizionizmus viedol k Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, ktorú anulovala až Parížska mierová zmluva z februára 1947
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13646-2-postoj-velmoci-k-problemu-vytvorenia-cesko-slovenskeho-statu-1918/