5. Zahraničná politika prvej ČSR v rokoch 1918 – 1938 a jej osobnosti

5. Zahraničná politika prvej ČSR v rokoch 1918 – 1938 a jej osobnosti

Čoskoro po ukončení vojny sa v Paríži začali rokovania o podmienkach vzájomného spolužitia európskych štátov. Rokovania napokon uzavreli mierovými zmluvami. Čs. delegáciu viedol KAREL KRAMÁŘ a EDVARD BENEŠ, no pôsobili v nej aj odborníci z radov slovenskej inteligencie, napr. katolícky kňaz a neskorší biskup MARIÁN BLÁHA, HELENA DEVEČKOVÁ-TURCEROVÁ, ŠTEFAN JANŠÁK, ŠTEFAN OSUSKÝ. Hlavným cieľom delegácie bolo obhájiť záujmy mladého štátu pri uzatváraní mierových zmlúv a pri jeho začlenení do celej povojnovej siete európskych krajín.

ČSR malo zložité medzinárodné postavenie z dôvodu územných nárokov susedných štátov (okrem Rumunska). Prvoradým cieľom zahraničnej politiky bolo usporiadať vzťahy k susedom a konsolidácia postavenia ČSR. Medzinárodné postavenie ČSR  sa opieralo o spojenectvo a spoluprácu s  Francúzskom a jednotný postup víťazných veľmocí. Edvard Beneš sa spoliehal najmä na Francúzsko, ktoré sa na mierovej konferencii v Paríži  najvýraznejšie zasadzovalo za československé záujmy. Prezentoval Francúzsko ako najvplyvnejšiu mocnosť, pripravenú pomôcť ČSR (potvrdili to aktivity počas vpádu maďarskej červenej armády na Slovensko v máji až júni 1919, kedy požiadal Beneš o vyslanie fr. vojsk do ČSR). V 1924 Česko-slovensko a Francúzsko v zastúpení ministrov zahraničných vecí Beneša a Poincarého podpísali v Paríži  spojeneckú a priateľskú zmluvu. Strany sa zaviazali, že prijmú opatrenia na zabezpečenie spoločných záujmov, ak by boli ohrozené. Zmluva neobsahovala záväzok vzájomnej vojenskej pomoci (ako napr. podobná zmluva medzi Francúzskom a Poľskom).

Vzťahy s Nemeckom – Nemecko malo v povojnovom období veľa problémov s vnútornou politikou a s dôsledkami versaillskej zmluvy a s reparáciami a jeho veľmocenské pozície boli oslabené, preto nevznášalo požiadavky voči ČSR. Vzťahy s Poľskom – v roku 1920 sa vyriešil spor o Tešínsko jeho rozdelením. V 1921 sa výrazne zlepšili vzťahy ČSR a Poľska. Po  uzavretí  československo-poľskej obchodnej  zmluvy vo Varšave ministri zahraničných vecí Beneš a Konstanty Skirmt podpísali v Prahe aj politickú zmluvu. Garantovala územie oboch štátov na základe versaillských mierových zmlúv a vyslovovala desinteres ČSR vo Východnej Haliči a záväzok rozpustiť ukrajinské formácie v ČSR a ukončenie propagandy namierenej proti príslušnosti Východnej Haliče k Poľsku .Poľsko sa zaviazalo, že nepodporí nijaké akcie proti jednote ČSR (podpora promaďarskej iredenty).

Vzťahy s Rakúskom – sa podarilo zlepšiť. V 1921 podpísala ČSR a Rakúskom v Lánoch politickú zmluvu, ktorá potvrdila štátne hranice stanovené Saint-germainskou zmluvou. ČSR malo záujem o samostatné Rakúsko, preto spolu s veľmocami poskytla ČSR Rakúsku úver na ozdravenie hospodárstva. Rakúsko sa zaviazalo zachovať politickú nezávislosť a územnú integritu ČSR.

Vzťahy s Maďarskom – boli pre ČSR najväčším problémom. Maďarsko sústavne vznášalo svoje územné požiadavka na ČSR. V 1921 začali rozhovory, situácia sa však nezlepšila. Maďarsko vznášalo revizionistické požiadavky aj proti Rumunsku a Juhoslávii, preto sa ČSR, Rumunsko a Juhoslávia spojili a vznikla Malá dohoda (otázka č. 6), ktorej cieľom bola ochrana pred maďarským revizionizmom.
Zlepšujú sa vzťahy so ZSSR, keď sa ukázalo že hospodárska spolupráca bez ZSSR a Nemecka je nemožná. Z iniciatívy VB sa v 1922 v Janove konala konferencia európskych krajín o hospodárskej spolupráci, na ktorú bolo pozvané aj Nemecko a ZSSR. Konferencia sa skončila neúspešne, iba Nemecko a ZSSR podpísali v Rapalle zmluvu.  Toto zblíženie ZSSR a Nemecka znamenalo nebezpečenstvo pre ČSR. Čs. vláda sa obávala o svoje miesto na ruských trhoch, kde by ČSR mohlo vytlačiť Nemecko.  V júni 1922 čs. vláda podpísala prvú medzištátnu zmluvu so sovietskym Ruskom, ktorá upravovala hospodárske vzťahy medzi oboma štátmi.. V októbri 1925 sa konala Medzinárodná konferencia v Locarne , kde sa potvrdil nepriaznivý vplyv zahraničnej politiky. Výsledkom tejto konferencie bol garančný pakt, ktorý zabezpečoval hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom.  Východná hranica Nemecka s Poľskom a ČSR však nebola garantovaná → politický neúspech. V Locarne sa prejavila politika VB – nezáujem o strednú Európu (anglická šľachta bola naklonená maďarským revizionistickým snahám).

Zásadný obrat  znamenal nástup Hitlera za ríšskeho kancelára v 1933. Vo februári  1933 bol prijatý organizačný pakt Malej dohody, neubránil však ČSR pred agresiou, ani jedno stanná spolupráca s Francúzskom. ČSR si hľadalo nového spojenca ZSSR, ktorý sa tiež cítil byť ohrozený.  V rokoch 1933/34 vypracoval ZSSR Plán kolektívnej bezpečnosti na ochranu pred agresiou. Aj keď čs. vláda nedôverovala Stalinovej totalitnej diktatúre, videla v spolupráci so ZSSR vyváženie čs. orientácie (nielen na Francúzsko). 1934 ČSR uznalo ZSSR de jure a nadviazala s ním diplomatické styky. 1935 bola podpísaná Zmluva o vzájomnej pomoci (podpísaná ministrom zahraničných vecí  Benešom a ministrom ZSSR Sergejom Sergejevičom Alexandrovskim), viazaná na zmluvy Francúzska a ČSR, Francúzska a ZSSR. Toto na čas posilnilo postavenie ČSR.  ČSR zintenzívnila prípravu branných síl na možný útok. Nemecká a talianska agresivita však narastá. Po anexii Rakúska pripravoval Hitler rozbitie ČSR. Tento proces sa zavŕšil na Mníchovskej konferencii.