9. Problematika národnostných menšín v ČSR a na Slovensku 1918 – 1948

9. Problematika národnostných menšín v ČSR a na Slovensku  1918 – 1948

Národnosti v ČSR (1918-1938) - Nové hranice medzi novými štátmi vyvolali problémy medzi obyvateľmi  iných národností, ktorí sa zrazu ocitli  v cudzej krajine. Problémom národnostných menšín sa zaoberali  medzinárodné inštitúcie, ktoré vznikli pod patronátom Spoločnosti národov. Ich konkrétne životné otázky však museli riešiť vlády nových štátov.

V roku 1921 podľa sčítania obyvateľstva žilo v ČSR asi 13 631 172 obyvateľov, z toho na Slovensku asi 3 000 870.
Počtom (ale nie významom) boli Slováci tretím národom za Čechmi a Nemcami. Iba spolu so Slovákmi tvoril český národ v republike väčšinu (preto idea jednotného československého národa). Československo sa mierovými zmluvami zaviazalo poskytnúť široké práva (občianske a kultúrne) národnostným menšinám, čo aj urobilo. Menšinové zákonodarstvo v ČSR  bolo nesporne v strednej Európe  najdokonalejšie a skutočne sa aj dodržiavalo. Na Slovensku bola zabezpečená školská výučba v maďarčine, nemčine a východoslovanských jazykoch. Bola zabezpečená komunikácia v jazykoch menšín  na úradoch, súdoch a poslanci hovorili vlastným jazykom v parlamente. Demokratický systém umožňoval účinne sa sťažovať  a žiadať nápravu pri porušovaní zákonom zaručených práv. Liberálna národnostná politika a výhodnejšie politické a hospodárske pomery v ČSR (oproti horthyovskému Maďarsku) uľahčovali menšinám postupné akceptovanie nového štátu.  Napriek tomu veľmi aktívna revizionistická propaganda z Budapešti sa neustále snažila živiť  v Maďarsku iskru nádeje, že republika je dočasná a jedného dňa bude Uhorsko obnovené. Najmä na sklonku 30. rokov nadobudli prevahu skupiny nepriateľské voči ČSR. Maďari boli najpočetnejšou menšinou na Slovensku (592 337 – 17,8%). Ďalšou menšinou na Slovensku boli Nemci, ktorí žili v troch oblastiach : Bratislava a okolie, Horné Pohronie; Handlová, Prievidza, Kremnica; Horný, Dolný Spiš. Pred vojnou podliehali Nemci silnej maďarizácii, najmä na Spiši a v Bratislave platil slogan „jazykom Nemci, srdcom Maďari“. Po roku 1918 sa nemecká menšina na Slovensku kultúrne rozvíja. Rozvíja sa nemecké školstvo, hospodárstvo aj kultúrne spolky a vydávajú časopisy.  Menšiny na východnom Slovensku, Rusíni a Ukrajinci, žili najmä v oblastiach: Bardejov, Stará Ľubovňa,  Medzilaborce, Snina, Stropkov. Pred vznikom ČSR boli viac národnostne utláčaní ako Slováci. Po vzniku ČSR mali vlastné spolky, školy a časopisy. Menej početnou, ale dôležitou národnostnou skupinou na Slovensku boli Česi. Po roku 1918 prichádzajú Česi na Slovensko v desaťtisícoch. Boli vysielaní na miesta vyprázdnené odchodom maďarských úradníkov, žandárov, poštárov, učiteľov a profesorov. 

Národnosti v Slovenskej republike (1939 - 1945)  - 85% obyvateľstva Slovenskej republiky tvorili Slováci. Už pred vznikom SR musel odísť veľký počet českých štátnych a verejných zamestnancov.  Vyprázdnené miesta zapĺňala domáca inteligencia a pracovné sily. Názov národnostná menšina sa nepoužíval, nahradil ho termín národnostná skupina prevzatý z Nemecka. Princíp reciprocity zakotvený v ústave vychádzal zo zásady: „koľko práv dáte našej menšine vo vašej krajine, toľko dostane vaša menšina v našej krajine“.. V praxi s avšak používal iba voči maďarskej menšine. Najpočetnejšia nemecká menšina sa opierala o materiálnu a politickú pomoc Nemecka. Mladý a výbojný nacionalizmus tejto menšiny viedol k prehĺbeniu jej odcudzenia väčšinovému slovenskému obyvateľstvu.

Z vypočítavosti sa k nemeckej menšine pridali niektorí Česi a Slováci, ktorým hrozil odchod do protektoriátu.
Nemecká menšina, ku ktorej sa hlásilo  vyše 136 000 osôb, bola takmer celá na jeseň 1944 evakuovaná. Stalo sa tak na príkaz z Berlína z obavy, aby sa nestala   terčom útokov partizánov a povstalcov. Zvyšok bol vysídlený po roku 1945.  Rusínom a Ukrajincom nebola povolená žiadne politická organizácia. Zastúpení mohli byť iba ako poslanci v sneme. Maďarská menšina, ku ktorej sa hlásilo 53 000 osôb, stratila svoje dominantné postavenie. Bola však dobre organizovaná a mala hospodársky vplyv. Nemecká a maďarská menšina zasahovala aj do politického života. Mali svoje strany na národnom princípe s výlučným postavením v rámci menšiny – Deutsche Partei vedenú Franzom Karmasinom a Szlovenszkói Magyarpárt vedenú Jánosom Esterházym.
Židia sa stávali predmetom diskriminácie už počas autonómie Slovenska.  Po Viedenskej arbitráži  sa Židia ako celok stávali terčom útokov pre ich údajné promaďarské presvedčenie. Autonómna vláda vysťahovala nemajetných Židov s cudzou štátnou príslušnosťou na územie južného Slovenska, ktoré malo patriť Maďarsku. V období SR boli Židia označovaní za politicky nespoľahlivých, za prekážku pri budovaní nového Slovenska. V prvej etape sa presadili predstavy umiernenej skupiny politikov. Pojem Žid sa vymedzil podľa konfesijného a nie rasového hľadiska. Obmedzil s počet Židov v rôznych zamestnaniach (najmä slobodné povolania) a boli vylúčení zo štátnej a verejnej služby. Arizačný zákon z júna 1940 umožnil odňať židom živnosti a obmedziť ich vlastnícke práva na podniky. 

V druhej etape (1940-42) po salzburských rokovaniach sa naplno uskutočnili predstavy nemeckých nacistov a radikálov okolo Tuku.
Na jeho podnet snem splnomocnil vládu, aby urobila opatrenia na ďalšiu arizáciu. 9. septembra 1941 prijala vláda Židovský kódex, ktorý umožňoval židov zbaviť majetku i základných slobôd. Vychádzal z norimberských rasových zákonov.  Pod hrozbou väzenia sa zakázalo uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi. Židia, ktorí dosiahli vek šesť rokov, museli byť označení žltou hviezdou. Nesmeli navštevovať verejné parky, kúpaliská, mali obmedzený alebo úplne zakázaný pobyt v niektorých častiach miest a obcí, nesmeli navštevovať koná, divadlá, výstavy, vlastniť rádiá a zbrane. Udeliť výnimku zo Židovského kódexu mohol iba prezident, ktorý uprednostňoval pokrstených Židov. Proti Židovskému kódexu bezvýslene protestovali zástupcovia kresťanských cirkví.

Nemecká strana ponúkla vysťahovanie Židov.
  Na rokovaniach s Nemeckom slovenská strana odmietla na rok 1942 zvýšiť počet robotníkov Nemecku a ako náhradu ponúkla 20 000 slovenských židov. Tuka a  Mach oznámili 3. marca 1942 na zasadnutí vlády, že podľa dohody s Nemeckom budú Židia so Slovenska deportovaní. Deportácie začali nezákonne 25. marca 1942. Proti deportáciám protestoval Vatikán, no bezvýsledne. Skupina umiernených politikov vedená J. Tisom považovala deportácie za vec radikálov a ostávala pasívna. Cieľom deportácií nebolo kolonizovanie prázdneho územia v Poľsku, ale vyhladzovacie tábory. Zákon o vysťahovaní Židov prijal snem 15. mája 1942 (40 000 ich bolo už vyvezených).  Židia, ktorí ostali na Slovensku, mali ochranné výnimky alebo  ich umiestnili v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a  Vyhniach.   Celkovo od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo deportovaných 57 628 Židov. Prísne sa postupovalo aj voči Rómom. 1941 vláda zrušila možnosť kočovania a sídla Rómov museli stáť mimo verejných ciest a oddelene od ostatného obyvateľstva.

Národnostné menšiny 1945 - 1948 - 3. augusta 1945  vyšiel Zákon o strate občianstva Maďarov a Nemcov. Otázka maďarskej menšiny na Slovensku a neriešila tak ako v Čechách s Nemcami. Na Slovensku prebiehala reslovakizácia maďarskej menšiny. Maďari mali občianske aj majetkové práva. Bola uzatvorená Dohoda o výmene obyvateľstva – 74 000 Maďarov bolo vymenených za 73 000 Slovákov (vracajú sa roľníci, učitelia, štátny zamestnanci, kolaboranti).   Do vysídlených miest v Čechách, do pohraničia sa sťahovalo obyvateľstvo z vnútrozemia a aj zo Slovenska (najväčšia migračná vlna). Podľa nariadenia vlády a SNR pod zámienkou osídlenia českého pohraničia do týchto oblastí deportovali 400 tis. Maďarov, čo bolo nedemokratické a násilné. Po februári 1948 boli mimoriadne opatrenia odvolané a Maďarom boli vrátené občianske práva, školy a právo používať svoj jazyk.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13653-9-problematika-narodnostnych-mensin-v-csr-a-na-slovensku-1918-1948/