15. Vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938. Žilinská dohoda a Žilinský manifest
15. Vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938. Žilinská dohoda a Žilinský manifest
Mníchovská dohoda viedla okrem
územných strát aj k vnútroštátnym politickým zmenám. Zosilneli pozície pravicových strán, HSĽS na Slovensku. HSĽS zvolala na
5. a 6. október do Žiliny schôdzu svojho Výkonného výboru, čiže svojich poslancov, senátorov a ďalších významných politikov.
Účastníci, povzbudení najmä mladšou a strednou generáciou, sa v diskusii sústredili na budúce postavenie Slovenska v ČSR. V strane sa
do popredia dostala skupina radikálnych politikov (FERDINAND ĎURČÁNSKÝ? ALEXANDER MACH a k nim sa pripojil z väzenia prepustený VOJTECH
TUKA), ktorí už začiatkom 30. rokov propagovali premenu ČSR na federatívny štát. Výkonný výbor HSĽS na základe výsledkov žilinského
rokovania bol rozhodnutý vyhlásiť autonómiu Slovenska aj bez ohľadu na stanovisko ostatných politických strán a centrálnej vlády.
Žilinský manifest – dokument o sebaurčení Slovenského národa. 5. októbra 1938 v Žiline predsedníctvo HSĽS
pripravilo návrh Manifestu slovenského národa, ktorý 6. októbra 1938 jej výkonný výbor jednoznačne schválil. Podľa manifestu Slováci
ako svojbytný národ si uplatňujú samourčovacie právo a dovolávajú sa medzinárodného garantovania a nedeliteľnosti svojej národnej
jednoty a nimi obývaného územia. Vyjadrujú vôľu v plnom rozsahu slobodne určiť svoj budúci život v priateľskom spolužití so
všetkými okolitými národmi a v kresťanskom duchu prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe. Manifest žiadal, aby na Slovensku
okamžite prevzali výkonnú a vládnu moc Slováci, prihlásil sa k boju proti „marxisticko-židovskej“ ideológii rozvratu a násilia,
žiadal rýchlu demobilizáciu, mierové vyriešenie problémov v strednej Európe, medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v zahraničí
a protestoval proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez splnomocnených zástupcov slovenského národa. S memorandom vyslovili
súhlas aj zástupcovia ďalších politických strán: agrárnej strany, SNS, živnostenskej, fašistickej a národnosociálnej strany. Keďže
Žilinský manifest sa postavil proti marxistickej ideológii. KSČ a sociálni demokrati neboli prizvaní na rokovanie.
6.
októbra 1938 po prijatí Žilinského manifestu podpísali v Žiline s ľudovou stranou dohodu delegát agrárnej strany, národných
socialistov, živnostenskej, fašistickej a Slovenskej národnej strany. Dokument, ktorý prijali na zasadaní v atmosfére oslabenia
centralistického štátu a hrozby straty južných území Slovenska v prospech Maďarska, vošiel do dejín pod názvom Žilinská dohoda.
Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – agrárnej strany. Mali k jej návrhu prípomienky. Žiadali, aby predseda a poslanec
HSĽS J. Tiso bol poverený zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako
definitívne riešenie. J. Tiso s návrhom súhlasil. Tým si agrárnici v prvej vláde autonómneho Slovenska dve ministerské kreslá.
Zúčastnené strany v dohode vyhlásili, že sa stotožňujú s návrhom na autonómiu Slovenska, ktorý HSĽS predložila Národnému
zhromaždeniu ešte v lete a 5. júna 1938 bol publikovaný v denníku Slovák.
Vládna a výkonná moc na Slovensku sa
mala okamžite odovzdať do rúk autonómnej slovenskej vlády. Za agrárnu stranu Žilinskú dohodu podpísali P. Teplanský, J.
Ursíny, J.S. Vančo, J. Petrovič, J. Lichner, K. Rynárik, O. Devečka, K. Stodola, A. Šelmec, J. Styk, M. Polák, za živnostenskú stranu J.
Liška, za Čs. stranu národnosocialistickú E. B. Lukáč, za fašistickú stranu J. Ivák, za SNS M. Vančo a J. Paulíny-Tóth, za HSĽS J.
Tiso, K. Sidoe, J. Buday, J. Sivák, M. Sokol, K. Mederly.
HSĽS nebola ochotná rokovať v Žiline so zástupcami sociálno-demokratickej
strany a komunistov (strany s marxistickou ideológiou).
Čs. vláda prijala 5. 10. 1938 návrhy, ktoré predniesol v mene
HSĽS jej úradujúci predseda JOZEF TISO. Vláda uznala svojbytnosť slovenského a českého národa, súhlasila s rozšírením
právomoci krajinských (zemských) snemov, s obnovením ministerstva pre správu Slovenska a s požiadavkou, aby boli českí a slovenský
jazyk štátnymi jazykmi. Konečným výsledkom rokovania bolo vymenovanie J. Tisa za predsedu 5-člennej slovenskej autonómnej vlády, ktorá sa
stala súčasťou celoštátnej vlády v Prahe. Na pôde parlamentu v Prahe sa 8. októbra 1938 zišli predstavitelia väčšiny českých
politických prúdov so zástupcami HSĽS a s novými členmi slovenskej autonómnej vlády. Účastníci tohto rokovania súhlasili s prijatím
autonomistického návrhu HSĽS z júna 1938, a tak v územne oklieštenom štáte vzniklo nové štátne usporiadanie bez toho, aby malo právne
ukotvenie.
Republika sa zmenila na federatívny štát s názvom Česko-slovenská republika a Slovensko dostalo názov Slovenská krajina.
Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny vstúpil do platnosti 22. novembra 1938. E. Beneš v tejto zložitej
situácii odišiel do emigrácie a Národné zhromaždenie zvolilo 30. 11. 1938 za prezidenta okyptenej republiky Emila Háchu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta