15. Vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938. Žilinská dohoda a Žilinský manifest

15. Vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938.  Žilinská dohoda a Žilinský manifest

Mníchovská dohoda viedla okrem územných strát aj k vnútroštátnym politickým zmenám. Zosilneli pozície pravicových strán, HSĽS na Slovensku. HSĽS zvolala na 5. a 6. október do Žiliny schôdzu svojho Výkonného výboru, čiže svojich poslancov, senátorov a ďalších významných politikov. Účastníci, povzbudení najmä mladšou a strednou generáciou, sa v diskusii sústredili na budúce postavenie Slovenska v ČSR.  V strane sa do popredia dostala skupina radikálnych politikov (FERDINAND ĎURČÁNSKÝ? ALEXANDER MACH a k nim sa pripojil z väzenia prepustený VOJTECH TUKA), ktorí už začiatkom 30. rokov  propagovali premenu ČSR na federatívny štát. Výkonný výbor HSĽS na základe výsledkov žilinského rokovania bol rozhodnutý vyhlásiť autonómiu Slovenska aj bez ohľadu na stanovisko ostatných politických strán a centrálnej vlády.

Žilinský manifest – dokument o sebaurčení Slovenského národa. 5. októbra 1938 v Žiline predsedníctvo HSĽS pripravilo návrh Manifestu slovenského národa, ktorý 6. októbra  1938 jej výkonný výbor jednoznačne schválil.  Podľa manifestu Slováci ako svojbytný národ si uplatňujú samourčovacie právo a dovolávajú sa medzinárodného garantovania a nedeliteľnosti svojej národnej jednoty a nimi obývaného územia. Vyjadrujú vôľu v plnom rozsahu slobodne určiť svoj budúci život v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a v kresťanskom duchu prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe. Manifest žiadal, aby na Slovensku okamžite prevzali výkonnú a vládnu moc Slováci, prihlásil sa k boju proti „marxisticko-židovskej“ ideológii rozvratu a násilia, žiadal rýchlu demobilizáciu, mierové vyriešenie problémov v strednej Európe, medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v zahraničí a protestoval proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez splnomocnených zástupcov slovenského národa. S memorandom vyslovili súhlas aj zástupcovia ďalších politických strán: agrárnej strany, SNS, živnostenskej, fašistickej a národnosociálnej strany. Keďže Žilinský manifest sa postavil proti marxistickej ideológii. KSČ a sociálni demokrati neboli prizvaní na rokovanie.

6. októbra 1938 po prijatí Žilinského manifestu  podpísali  v Žiline s ľudovou stranou dohodu delegát agrárnej strany, národných socialistov, živnostenskej, fašistickej a Slovenskej  národnej strany. Dokument, ktorý prijali na zasadaní v atmosfére oslabenia centralistického štátu a hrozby straty južných území Slovenska v prospech Maďarska, vošiel do dejín pod názvom Žilinská dohoda. Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – agrárnej strany. Mali k jej návrhu prípomienky. Žiadali, aby predseda a poslanec HSĽS J. Tiso bol poverený  zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako  definitívne riešenie. J. Tiso s návrhom súhlasil. Tým si agrárnici v prvej vláde autonómneho Slovenska dve ministerské kreslá. Zúčastnené strany v dohode vyhlásili, že sa stotožňujú s návrhom na autonómiu Slovenska, ktorý  HSĽS predložila Národnému zhromaždeniu ešte v lete a  5. júna 1938 bol publikovaný v denníku Slovák.

Vládna a výkonná moc na Slovensku sa mala okamžite odovzdať do rúk autonómnej slovenskej vlády. Za agrárnu stranu Žilinskú  dohodu podpísali P. Teplanský, J. Ursíny, J.S. Vančo, J. Petrovič, J. Lichner, K. Rynárik, O. Devečka, K. Stodola, A. Šelmec, J. Styk, M. Polák, za živnostenskú stranu J. Liška, za Čs. stranu národnosocialistickú E. B. Lukáč, za fašistickú stranu J. Ivák, za SNS M. Vančo a J. Paulíny-Tóth, za HSĽS J. Tiso, K. Sidoe, J. Buday, J. Sivák, M. Sokol, K. Mederly.
HSĽS nebola ochotná rokovať v Žiline so zástupcami sociálno-demokratickej strany  a komunistov (strany s marxistickou ideológiou).

Čs. vláda prijala 5. 10. 1938 návrhy, ktoré predniesol v mene HSĽS jej úradujúci predseda JOZEF TISO. Vláda uznala svojbytnosť slovenského a českého národa, súhlasila s rozšírením právomoci krajinských (zemských) snemov, s obnovením ministerstva pre správu Slovenska a s požiadavkou, aby  boli českí a slovenský jazyk štátnymi jazykmi. Konečným výsledkom rokovania bolo vymenovanie J. Tisa za predsedu 5-člennej slovenskej autonómnej vlády, ktorá sa stala súčasťou celoštátnej vlády v Prahe. Na pôde parlamentu v Prahe sa 8. októbra 1938 zišli predstavitelia väčšiny českých politických prúdov so zástupcami HSĽS a s novými členmi slovenskej autonómnej vlády. Účastníci tohto rokovania súhlasili s prijatím autonomistického návrhu HSĽS z júna 1938, a tak v územne oklieštenom štáte vzniklo nové štátne usporiadanie bez toho, aby malo právne ukotvenie.
Republika sa zmenila na federatívny štát s názvom Česko-slovenská republika a Slovensko dostalo názov Slovenská krajina.

Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny vstúpil do platnosti 22. novembra 1938. E. Beneš v tejto zložitej situácii odišiel do emigrácie a Národné zhromaždenie zvolilo 30. 11. 1938 za prezidenta okyptenej republiky Emila Háchu.