Zóny pre každého študenta

13. Autonomistické hnutie na Slovensku v rokoch 1918 až 1938

13. Autonomistické hnutie na Slovensku v rokoch 1918 až 1938

Podľa 14 bodov prezidenta Wilsona z 8. januára 1918 - Národom Rakúsko - Uhorska, ktoré si želáme zachovať a zaručiť mu miesto medzi štátmi, nech bude poskytnutá najvoľnejšia možnosť autonómneho vývoja.

Autonómia bola trvalou požiadavkou väčšiny slovenských politikov.
Počas prvej svetovej vojny nastala dôležitá zmena  v slovenskom politickom programe. Zástupcovia amerických Slovákov a Čechov podpísali v októbri 1915 Clevelandskú dohodu, ktorá hovorila o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku dvoch štátov  s ú plnou autonómiou Slovenska. 31. mája 1918 potvrdila autonómiu Slovenska Pittsburská dohoda. Slovenské autonomistické hnutie vzniklo po vzniku ČSR a vyrástlo zo slovenského nacionalizmu reprezentovaného Slovenskou ľudovou stranou (SĽS, od 1925 HSĽS) a SNS. Prvé známky autonomizmu badať na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom svätom Martine 31. augusta 1918, kde Emil Stodola podal jeden z návrhov, kde by autonómia mohla byť jednou z ciest ako riešiť administratívny problém, ale diskusia sa skončila bez definitívneho rozhodnutia.  19. októbra 1918 vystúpil Ferdiš Juriga na sneme v mene SNR (1918) a predniesol prejav o sebaurčení Slovákov a všetkých národoch Uhorska – vzťah Slovenska a Uhorska na základe federácie.

V novembri 1918 vytvoril ANDREJ HLINKA Radu duchovných v Ružomberku
– vydávala periodikum Slovák a navrhla 27 slovenských katolíckych kandidátov do prvého čs. parlamentu (revolučný parlament). Neskôr došlo ku konfliktu medzi A. Hlinkom a V. Šrobárom ako reprezentantom jednotného česko-slovenského národa. A. Hlinka znovu založil Slovenskú ľudovú stranu, s ktorou sa zlúčila aj Rada duchovných. V roku 1919 spolupracoval A. Hlinka s českou katolíckou stranou vedenou msgr. Dr. Šrámkom. V septembri 1919 podnikol A. Hlinka a Jehlička tajnú cestu do Paríža, kde orodovali za autonómiu. Cesta sa skončila neúspešne a Hlinka bol uväznený.

Postupne sa dostáva do popredia Vojtech Tuka, ktorý viedol nepriateľskú kampaň proti ČSR.
V jeho predstavách existovalo Kristovo Slovensko. V auguste 1922 sa na jeho podnet slovenská ľudová strana uzniesla na memorande, kde sa domáha doplnenia Saint-germainskej mierovej zmluvy o samourčovacie právo Slovákov. V. Tuka sa stáva redaktorom periodika „Slovák“ a vzniká polovojenská stranícka organizácia „Slovenská rodobrana“. Objavujú sa mladí radikáli – bratia Ďurčanskí, ktorí vydávajú revue „Nástup“ (podľa toho „nástupisti“). V roku 1927  HSĽS vstúpila do vlády (Tiso, Gažík, Labaj) – pokus o riešenie slovenských otázok. 1927 pražský snem schválil zákon o politickej správe ČSR, ktorým bola zriadená osobitná správna jednotka Slovenská krajina. F. Juriga v parlamente vyhlásil, že verí že Slovensko bude mať svoj zákonodarný snem s svojho prezidenta.

V ČSR sa slovenská otázka chápala ako vnútroštátny problém. Namiesto autonómie sa presadil centralistický model štátu a ideológia čechoslovakizmu. Pittsburská dohoda, ktorej záväznosť T.G. Masaryk poprel, sa stala základným východiskom snáh slovenských autonomistov, združených v HSĽS a SNS. Obidve strany presadzovali autonómiu  ústavnými prostriedkami. Trikrát podali v parlamente návrh na vnútorné prebudovanie štátu. (25. januára 1922, 8. mája 1930, 19. augusta 1938). Prvý oficiálny návrh autonómie Slovenska podľa Pittsburskej dohody, vypracovaný právnikom Ľ. LABAJOM,  podala SĽS s pomocou poslancov nemeckej kresťansko-sociálnej strany. Ústavnoprávny výbor parlamentu návrh odmietol bez toho, že by ho pripustil do diskusie, alebo udal príčinu zamietnutia.  Autorom druhého návrhu autonómie Slovenska, ktorý predložila HSĽS  bol právnik KAROL MEDERLY. V ňom sa predvídala pre Slovensko umiernená autonómia podľa príkladu tej, akú ústava zaručovala Podkarpatskej Rusi. Aj tento návrh parlamentná komisia odmietla bez toho, aby ho zaradila na rokovanie. Autonomistické hnutie žiadalo uznať Slovákov za osobitný národ so zákonodarnou a výkonnou mocou. Netrvalo na okamžitom pretvorení štátu, ale na základe prijatia nového zákona v parlamente by sa postupne budovali autonómne orgány, a to podľa toho, ako by dorastala slovenská inteligencia. Autonomisti dokazovali, že vyriešenie vzťahov medzi dvoma časťami štátu neoslabí, ale naopak, posilní Československú republiku zvnútra i navonok. Ustavičným odsúvaním úpravy národnostných vzťahov pražská politika premeškala vhodný čas na jej riešenie. V roku 1928 vyšiel v Slovákovi článok V. Tuku „V desiatom roku martinskej deklarácie“, kde požadoval začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy (vacuum iuris).

Do začiatku tridsiatych rokov ešte boli možnosti a podmienky na dosiahnutie prijateľného východiska pre obidve strany. Pokusy min. predsedu M. Hodžu o dohodu so slovenským autonomistickým hnutím narazili na odpor českej vládnej politiky a na zástancov myšlienky jednotného československého národa. V dňoch 25. a 26. júna 1932 sa v Trenčianskych Tepliciach  zišli reprezentanti mladej slovenskej inteligencie. Boli tu príslušníci rôznych politických smerov, ktorí sa vyjadrovali k politickým, hospodárskym , sociálnym i kultúrnym pomerom na Slovensku a zhodne odsúdili centralistický spôsob riadenia ČSR. Nedokázali sa však zjednotiť na jednotnom pláne či ďalšom postupe pri riešení slovenských problémov. Niektorí a hlásili k regionalistickému hnutiu, iní k autonomizmu, ďalší propagovali federatívne usporiadanie.

Mladá politická inteligencia  mala svoj osobitný návrh  na riešenie problému „slovenskej otázky“. Politické prúdy , ktoré boli zastúpené vo vláde (slovenskí agrárnici a soc. demokrati) chceli zlepšiť situáciu obyvateľov decentralizáciou administratívno-správnych inštitúcií a zvýšením právomoci slovenských orgánov, najmä   Krajinského úradu. Ľudová strana  a národniari v prvom rade nástojili na oficiálnom uznaní samobytného slovenského a českého  národa (popierali ideu  o jednotnom československom národe). Presadzovali heslo: „Slovensko Slovákom!“. Tvrdili, že im (HSĽS) ako najmasovejšej politickej strane na Slovensku prináleží rozhodujúca moc. Túto politickú ideu mal podporiť  aj práve vytvorený autonomistický blok, do ktorého sa spojili v októbri 1932 na spoločnej manifestácii vo Zvolene HSĽS a SNS. Mal byť pred domácim obyvateľstvom i pred zahraničím dôkazom, že  všetci obyvatelia Slovenska bez ohľadu na náboženské vierovyznanie si želajú autonómiu.

Jednou z najmasovejších politických akcií autonomistického bloku sa stali Pribinove slávnosti 13. a 15. augusta 1933 v Nitre. Pôvodne cirkevné  oslavy na počesť tisíceho výročia vysvätenia prvého kresťanského kostola na území Slovenska sa zmenili na protivládnu a protičeskú demonštráciu za prítomnosti vládnej delegácie. Demonštrácia mala dohru na súdoch, pričom súdne konania proti obvineným najväčším búrlivákom sa vliekli aj niekoľko rokov. Aj vedenia oboch maďarských menšinových strán sa prihlásili k riešeniu aktuálnej situácie. Na dôvernej porade v júli 1932 aktualizovali plán spolupráce opozičných, nacionálne orientovaných menšinových strán a HSĽS, ktorý a mal uskutočniť pod názvom Blok praobyvateľov Slovenska. Jeho ústredným programovým heslom mala byť autonómia Slovenska, ktorú si maďarské strany zaradili do svojich programov už v 20. rokoch.  Väčšina prívržencov menšinových strán si nepriala autonómne postavenie Slovenska v rámci ČSR, ale v rámci Maďarska.  Ich plán na vytvorenie bloku s HSĽS sa neuskutočnil.

V júni 1938 predložila HSĽS parlamentu pri príležitosti svojho zjazdu a jubilejných osláv podpísanie Pittsburskej dohody nový návrh na autonómiu Slovenska.
V ňom sa prikláňala k federatívnemu usporiadaniu  ČSR, čiže navrhovala vytvorenie slovenskej vlády, snemu, ústavného súdu. Poslanci HSĽS  návrh s vedomím, že v parlamente nezískajú takú podporu, aby ho mohli presadiť.  Jubilejná oslava bola posledným  verejným vystúpením predsedu ľudovej strany Andreja Hlinku, ktorý v auguste 1939 zomrel. Odpoveďou na zjazd HSĽS boli manifestácie obyvateľstva za uchovanie jednoty republiky a prípravu jej obrany.

Hlinkova smrť sa stala začiatkom vnútrostraníckych zápasov nielen o post predsedu ľudovej strany, ale predovšetkým o jej ďalšie smerovanie. Dočasným úradujúcim predsedom HSĽS sa stal JOZEF TISO. Do vedenia HSĽS sa čoraz razantnejšie presadzovali mladí radikáli, ktorí začali vytvárať oddiely Hlinkových gárd. Po Mníchovskej konferencii zosilneli pozície pravicových strán,  na Slovensku išlo najmä o HSĽS, ktorá zvolala na 5. a 6. októbra do Žiliny schôdzu svojho Výkonného výboru → Žilinská dohoda (otázka č.15)
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13659-13-autonomisticke-hnutie-na-slovensku-v-rokoch-1918-az-1938/