16. Politický život v autonómnom Slovensku (1938/39)
16. Politický život v autonómnom Slovensku (1938/39)
Rozhodujúcu moc na Slovensku získala po prijatí Žilinskej
dohody HSĽS. Jej preberanie politickej moci znamenalo postupné odstránenie parlamentnej demokracie a budovanie autoritatívneho režimu
s existenciou jednej strany. Prezídium ministerstva vnútra 9.10.1938 zakázalo činnosť komunistickej strany, neskôr aj sociálno-demokratickej
strany. Majetok týchto strán prepadol v prospech štátu.
Staršia generácia predstaviteľov agrárnej strany a iných
strán, ktoré boli do októbra 1938 súčasťou čs. vlády, odišla z politického vedenia. Mnohí z nich emigrovali. Aj v týchto
stranách nastala generačná výmena. . Mladšia generácia sa skôr prispôsobila novej situácii. Verila, že sa jej podarí získať uvoľnené
miesta v štátnej správe, zdravotníctve, v školstve a na iných dôležitých postoch. Predstavitelia HSĽS a slovenskej časti agrárnej
strany, strany národného zjednotenia, národných socialistov, lidovej strany, živnostníkov a fašistov sa dohodli na vytvorení jednotnej
strany, s názvom HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty. Okrem tejto strany pôsobili na Slovensku iba strany národnostných menšín.
Najdôležitejším „výkonným “ orgánom politickej moci sa stali oddiely Hlinkových gárd. Ďalším, nemenej dôležitým orgánom sa stal
novoutvorený Úrad propagandy, ktorý spolu s dosadenými komisármi prenikal do všetkých redakcií, ovládol masmediálne prostriedky a bol
zárukou šírenia jednotného názoru na všetky zahraničnopolitické i vnútroštátne otázky. HSĽS ihneď dosadila svojich členov do funkcií
krajinského prezidenta a krajinského veliteľa četníctva. Koncom novembra 1938 bolo rozpustené aj krajinské zastupiteľstvo, krajinský
výbor a niektoré obecné zastupiteľstvá. Vo voľbách 18. 12. 1938 voliči na Slovensku mohli odovzdať svoj hlas iba kandidátom na jednotnej
kandidačnej listine. Zvolili Snem Slovenskej krajiny, ktorý mal 63 poslancov. Už jeho prvé zasadanie v dňoch 21. – 22. 2. 1939 sa nieslo
v znamení prípravy na slovenskú štátnosť.
V Prahe vznikla nová čs. vláda na čele s Rudolfom Beranom. Jeho
námestníkom sa stal predstaviteľ ľudovej strany KAROL SIDOR. V decembri 1938 sa skončilo obdobie parlamentnej demokracie. Signálom na
likvidáciu občianskych práv a slobôd sa stal aj nútený, nedemokratický odchod okolo 9 000 českých zamestnancov a ich rodín zo
Slovenska. Aj Slováci zamestnaní predtým v celoštátnych inštitúciách sa museli vrátiť na Slovensko. Tieto nedemokratické presuny sa
uskutočnili na základe dohody pražskej a autonómnej vlády.
Na jeseň 1938 Hitler prejavil mimoriadny záujem o Slovensko, ktoré mohlo
zohrávať v jeho ďalších geopolitických plánoch významnú úlohu. Pre Nemecko bolo slovenské územie cestou k obsadeniu Poľska. Jeho
konečným cieľom bola úplná likvidácia tohto susedského štátu, ktorý chcel rozložiť vnútorne a najmä bez boja. Pre túto myšlienku
získali Hitlerovi agenti v ľudovej strane skupinu radikálov, do ktorej patril V. Tuka (rokovania s Hitlerom 12.2.1939), A. Mach, F.
Ďurčanský a ďalší, Pražská vláda si chcela v novej situácii uchovať rozhodujúci vplyv na Slovensku.
Čoraz
častejšie však dostávala informácie o odstredivých snahách viacerých slovenských politikov, o ich úsilí vytvoriť samostatný štát.
Vláda v Prahe si uvedomovala ekonomickú závislosť Slovenska od celoštátnych financií. Predstavitelia slovenskej autonómnej vlády
nedisponovali dostatočným množstvom peňazí ani po vypísaní tzv. verejnej pôžičky „hospodárskej obrody Slovenska“ a sprísnení
kontroly štátnych výdavkov. Rozpory medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou vyvrcholili začiatkom marca 1939. Na prelome
februára a marca 1939 slovenská autonómna vláda vyslala do Nemecka svojich národohospodárov a začala aj na domácej pôde rokovať
o osamostatnení Slovenska. Jej plány sa zhodovali s Hitlerovými cieľmi vymazať ČSR z mapy Európy. O ďalšom vývoji Slovenska, aj
ČSR na ďalších päť rokov sa rozhodlo v marci 1939 → Marcová kríza (otázka č. 18).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta