17. Viedenská arbitráž
17. Viedenská arbitráž
(z lat. arbiter – rozhodca, zmierovací sudca, sprostredkovateľ)
V dodatku k Mníchovskej dohode
(30. september 1938) sa uvádza, že Česko-Slovensko si musí vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do 3
mesiacov, inak že rozhodnú štyria signatári Mníchovskej dohody (Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia). Dodatok v Mníchovskej
dohode sa, po vzore Nemecka a Mníchovskej dohody, rozhodli využiť Maďarsko a Poľsko. Začali požadovať územie ČSR.
Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä
Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní
bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tento krát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.
V októbri
1938 sa v Komárne začali rokovania o južnej hranici medzi maďarskou a československou stranou delegáciou. Čs. delegáciu viedol podľa
poverenia pražskej vlády predseda slovenskej autonómnej vlády J. Tiso, jej členmi boli F. Ďurčanský, gen. R. VIEST, I. KRNO, a Podkarpatskú
Rus zastupoval I. PARKÁNYI. Maďarskú delegáciu viedol minister zahraničných vecí K. Kánya a P. Tekeli. Maďarská vláda chápala
revíziu hraníc ako „odčinenie krivdy“ spôsobenej Maďarsku Trianonskou mierovou zmluvou. Žiadala, aby ČSR odstúpila územie južného
Slovenska. Vychádzala zo starých štatistík z obdobia 1910, ktoré odrážali obdobie najtuhšej maďarizácie. Keďže rokovania boli
neúspešné, maďarská vláda požiadala o pomoc Nemecko a Taliansko. Tým sa opäť dostal problém odtrhnutia časti slovenského územia na
širšie rokovanie. 2. novembra 1938 sa vo Viedni na zámku Belveder zišli ministri zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop
a Talianska Galeazzo Ciano. Schôdza, ktorá sa uskutočnila za formálnej účasti československej a maďarskej vládnej delegácie, vošla do
dejín pod názvom Viedenská arbitráž.
Na územných nárokoch voči Slovensku trvalo aj Poľsko, hoci nemohlo použiť
argumenty, že jeho menšinové obyvateľstvo na území Slovenska nemá splnené svoje požiadavky (len 937 príslušníkov poľskej národnosti).
V dôsledku týchto udalostí ČSR stratila 5 miliónov obyvateľov (z toho vyše 1 430 000 Slovákov a Čechov), okolo 30% územia,
tretinu ornej pôdy, 26% lesov, 40% priemyselnej kapacity, 35% železničných tratí atď. K Nemecku sa pripojili obce Devín a Petržalka,
k Poľsku 7 dedín v okolí Čadce, na Orave, v Tatrách a na Spiši, k Maďarsku kompaktné územie na juhu a východe Slovenska vrátane
miest Košíc, Rožňava, Levice, Lučenec a Rimavská Sobota. Maďarsko obsadilo územia od 5. do 10. novembra 1938. Arbitrážne rozhodnutie
bolo ďalším pokusom vyriešiť pálčivú otázku národnostných menšín v strednej Európe zmenou štátnych hraníc, čo len prispelo
k zhoršeniu vzťahov medzi národmi v tomto regióne. V obyvateľstve Slovenska i celej ČSR vyvolali tieto násilné zmeny pocit strachu,
poníženia a rozhorčenia.
Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku nasledovala 30. augusta 1940 tzv. druhá Viedenská
arbitráž, v ktorej Maďarsko získalo od Rumunska Sedmohradsko.
Dohoda o prímerí medzi Maďarskom a spojencami z januára
1945 vyhlásila obidve Viedenské arbitráže za neplatné. Toto rozhodnutie potvrdila mierová zmluva s Maďarskom uzavretá 10. februára 1947 na
mierovej konferencii v Paríži. Boli obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Zakarpatskú Ukrajinu "darovalo"
Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta