Zóny pre každého študenta

17. Viedenská arbitráž

17. Viedenská arbitráž  

(z lat. arbiter – rozhodca, zmierovací sudca, sprostredkovateľ)
V dodatku k Mníchovskej dohode (30. september 1938) sa uvádza, že Česko-Slovensko si musí vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny dvojstrannými rokovaniami do 3 mesiacov, inak že rozhodnú štyria signatári Mníchovskej dohody (Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia). Dodatok v Mníchovskej dohode sa, po vzore Nemecka a Mníchovskej dohody, rozhodli využiť Maďarsko a Poľsko. Začali požadovať územie ČSR.

Poľsko vznieslo požiadavky voči Česko-Slovensku už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tento krát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.
V októbri 1938 sa v Komárne začali rokovania o južnej hranici medzi maďarskou a československou stranou delegáciou. Čs. delegáciu viedol podľa poverenia pražskej vlády predseda slovenskej autonómnej vlády J. Tiso, jej členmi boli F. Ďurčanský, gen. R. VIEST, I. KRNO, a Podkarpatskú Rus zastupoval I. PARKÁNYI. Maďarskú delegáciu viedol  minister zahraničných vecí K. Kánya a P. Tekeli. Maďarská vláda chápala revíziu hraníc ako „odčinenie krivdy“ spôsobenej Maďarsku Trianonskou mierovou zmluvou.  Žiadala, aby ČSR odstúpila územie južného Slovenska. Vychádzala zo starých štatistík z obdobia 1910, ktoré odrážali obdobie najtuhšej maďarizácie. Keďže rokovania boli neúspešné, maďarská vláda požiadala o pomoc Nemecko a Taliansko. Tým sa opäť  dostal problém odtrhnutia časti slovenského územia na širšie rokovanie. 2. novembra 1938 sa vo Viedni na zámku Belveder zišli ministri zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop a Talianska Galeazzo Ciano. Schôdza, ktorá sa uskutočnila za formálnej účasti československej a maďarskej vládnej delegácie, vošla do dejín pod názvom Viedenská arbitráž.

Na územných nárokoch voči Slovensku trvalo aj Poľsko, hoci nemohlo použiť  argumenty, že jeho menšinové obyvateľstvo na území Slovenska nemá splnené svoje požiadavky (len 937 príslušníkov poľskej národnosti).
V dôsledku týchto udalostí ČSR stratila 5 miliónov obyvateľov (z toho vyše 1 430 000 Slovákov a Čechov), okolo 30% územia, tretinu ornej pôdy, 26% lesov, 40% priemyselnej kapacity, 35% železničných tratí atď. K Nemecku sa pripojili obce Devín a Petržalka, k Poľsku 7 dedín v okolí Čadce, na Orave, v Tatrách a na Spiši,  k Maďarsku kompaktné územie na juhu a východe Slovenska vrátane miest Košíc, Rožňava, Levice,  Lučenec a Rimavská Sobota. Maďarsko obsadilo územia od 5. do 10. novembra 1938. Arbitrážne rozhodnutie bolo ďalším pokusom vyriešiť pálčivú otázku národnostných menšín v strednej Európe zmenou štátnych hraníc, čo len prispelo k zhoršeniu vzťahov medzi národmi v tomto regióne. V obyvateľstve Slovenska i celej ČSR vyvolali tieto násilné zmeny pocit strachu, poníženia a rozhorčenia.

Po pričlenení južného Slovenska k Maďarsku nasledovala 30. augusta 1940 tzv. druhá Viedenská arbitráž, v ktorej Maďarsko získalo od Rumunska Sedmohradsko.
Dohoda o prímerí medzi Maďarskom a spojencami z januára 1945 vyhlásila obidve Viedenské arbitráže za neplatné. Toto rozhodnutie potvrdila mierová zmluva s Maďarskom uzavretá 10. februára 1947 na mierovej konferencii v Paríži. Boli obnovené hranice spred viedenskej arbitráže, s tým, že Zakarpatskú Ukrajinu "darovalo" Česko-Slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko-Slovensku.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13661-17-viedenska-arbitraz/