SR vznikla v zložitej situácii poznačenej krízou európskych
demokracií, keď v strednej Európe malo dominantný vplyv nacistické Nemecko. Jej vznik urýchlil nemecký záujem na definitívnej
likvidácii zvyšku ČSR. Napriek nemeckému nátlaku 13. marca 19*39 na rokovaniach v Berlíne, zachoval sa ústavný postup a Slovenský
štát vyhlásil svojím rozhodnutím Slovenský autonómny snem 14. marca 1939, a nie skupina jednotlivcov. 23. marca 1939 bola prijatá zmluva
o ochrannom pomere s Nemeckom, ktorá obmedzovala suverenitu SR.
21. júna 1939 bola prijatá ústava Slovenskej republiky a
bola uznaná 27 štátmi. Postupne rástol vplyv HSĽS, ktorá v politickom živote prvej SR bola jedinou stranou združujúcou Slovákov
na národnom princípe. V prvej etape vývoja Slovenskej republiky (od vzniku po Salzburg) dochádza k minimálnemu narušovaniu štátnej
samosprávy so strany Nemecka. Pre vnútropolitický život bol určujúci zápas medzi umiernenou a radikálnou skupinou. Bol to zápas, ktorý
siahal ešte do obdobia prvej ČSR.
Umiernenú skupinu reprezentovali napr. JOZEF TISO, JOZEF SIVÁK, GEJZA MEDRICKÝ, JÚLIUS
STANO, GEJZA FRITZ, radikálnu skupinu VOJTECH TUKA, ALEXANDER MACH, KAROL MURGAŠ. Umiernená skupina sa opierala o ľudovú stranu,
radikáli o polovojenskú organizáciu Hlinkova gardu. Umiernená skupina sa zvykne charakterizovať ako konzervatívno-klerikálna a radikálna
ako pronacistická. Obe skupiny predstavovali slovenskí nacionalizmus, no zároveň aj dva rozdielne prístupy k riešeniu väčšiny
spoločenských problémov.
Umiernená skupina vyzdvihovala tradičné kresťanské hodnoty a opierala sa o významnú časť
duchovenstva. Zdôrazňovala priateľstvo s Nemeckom, no chápala ho ako politickú nevyhnutnosť. Prejavovalo sa to aj tým, že
uprednostňovala domáce tradície a odmietala úplne preberanie cudzieho nacistického vzoru. Zdráhala sa robiť väčšie zmeny v štátnom
aparáte. Tak sa vytvoril určitý priestor na ochranu časti ohrozených osôb.
Radikáli vystupovali od začiatku ako starí
bojovníci za samostatnosť, ktorí po vzniku SR nedostali zaslúžený podiel na moci. Radikalizmu s tejto skupiny sa prejavoval
v nekritickom obdive a v napodobňovaní nacistického Nemecka. Aj na Slovensku chceli zaviesť systém nemeckého nacizmu i s jeho
represívnymi črtami. Radikálna skupina nebola početná, no z pozadia ju podporovalo Nemecko. Zápas obidvoch skupín nevyústil do otvoreného
stretnutia. Nemecko potrebovalo v strednej Európe pokoj a poriadok. Preto vo vnútornej politike Slovenska presadzovalo rovnováhu síl, ktoré
by dokázali uspokojiť jeho požiadavky.
Po prezidentských voľbách 26. októbra 1939 prestal JOZEF TISO vykonávať úrad
predsedu vládu, ktorý po ňom prevzal predstaviteľ radikálov V. TUKA. Ako prezident mal Tiso obmedzené právomoci vo vzťahu
k vláde. Oveľa väčšie možnosti podieľať sa na moci mu poskytla funkcia predsedu HSĽS. Okrem Tuku nemali radikáli vo vláde nikoho.
Navyše Hlinkova garda sa z iniciatívy umiernených v decembri 1939 zmenila na organizáciu s dobrovoľným členstvom a jej bezpečnostná
činnosť bola podriadená rezortom obrany a vnútra. Preto radikáli vyvolávali nepokoje a vyhlasovali, že po prvej revolúcii (po 14. marci
1939), musí prísť druhá,, keď uchopia moc v krajine. Vo februári 1940 vyvolali vládnu krízu. Plánovaný pochod na Bratislavu – obdoba
pochodu na Rím talianskeho fašistického vodcu Mussoliniho – stroskotala. Víťazstvo umiernenej skupiny však bolo iba zdanlivé.
V septembri 1939 bola SR vtiahnutá do vojny proti Poľsku, z iniciatívy V. Tuku 23. júna 1941 proti ZSSR. Tuka vyhlásil vojnu aj USA a VB
– 12.12.1941.
Len čo si Nemecko po porážke Francúzska uvoľnilo ruky, začalo sa venovať aj Slovensku. Na rokovaniach v Salzburgu s A.
Hitlerom 28. júla 1940 bol J. Tiso nútený ustúpiť a súhlasiť s výrazným posilnením pozícií radikálov. Minister zahraničných vecí
F. ĎURČANSKÝ musel odstúpiť. Ministerstvo zahraničných vecí získal V. TUKA, ktorý ostal aj predsedom vlády. Ministerstvo vnútra dostal
A. MACH, ktorý sa opäť stal aj hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Radikály síce vo vláde tvorili menšinu, no získali rozhodujúce
mocenské pozície. Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia – beráteri, ktorí kontrolovali a usmerňovali celý spoločenský život.
Salzburg priniesol zásadný zlom vo vnútornej politike SR. Prehĺbila sa závislosť od nacistického Nemecka a zvýšili sa perzekúcie
najmä židovského obyvateľstva (deportácie).
Posalzburský model sa udržal do konca roka 1942, keď iniciatívu prevzala umiernená
skupina. Jej pokus udržať stabilitu Slovenska a prečkať vojnové besnenie v závetrí však nebol reálny. Slovensko nemohlo ostať ani
neostalo ostrovom, ktorého sa nedotýkajú svetové udalosti. SR svojimi zákonmi a vládnymi nariadeniami postupne vylúčila Židov
z hospodárskeho a verejného života (Židovský kódex) a pristúpila k deportáciám.
Politický režim sa vzďaľoval od
pôvodných ideálov a čoraz významnejšiu úlohu v ňom zahrávali donucovanie a represívne prvky. Skupina radikálov hneď po Salzburských
rokovaniach vyhlásila novú éru „slovenského národného socializmu“, ktorý bol napodobnením nemeckého národného socializmu
s prihliadnutím na slovenské podmienky. Znamenalo by to zavedenie vodcovského systému, zrušenie parlamentu a zvýšenie prenasledovania
nepohodlných skupín obyvateľstva. Umiernená skupina sa nemohla dostatočne oprieť o výkonnú moc, preto si svoju základňu budovala v HSĽS.
Išlo totiž o jedinú stranu Slovákov, prostredníctvom ktorej sa mohol národ zúčastniť na štátnej moci, ako to stanovila ústava. Táto
strana zaznamenala veľký nárast členov. Strana mala plniť kontrolnú, pomocnú a poradnú funkciu v štáte, mala dohliadať na to, ako sa
uplatňujú prijaté zákony, a pomáhať štátnym orgánom pri ich uskutočňovaní. HSĽS však úplne nesplynula so štátom a nevytvorila
mocenské centrum, ktoré by priamo riadilo štátne orgány. Nemala ani jednoznačnú kádrovú politiku.
Zvýšením významu HSĽS
chcela umiernená skupina posilniť svoje postavenie otrasené po salzburských rokovaniach. Toto úsilie vyústilo 22. októbra 1942 do prijatia
zákona o HSĽS, ktorý zaviedol pre predsedu Tisa titul „vodca“. Jeho rozkazy mali byť záväzne é pre každého člena a funkcionára
strany. Platilo to aj pre vedúcich činiteľov štátu, ktorí boli členmi ústredného výboru strany. Vodcovský systém sa výraznejšie
nepremietol do praxe. Sám J. Tiso, i predseda snemu M. Sokol mu dávali prívlastok „rozriedený“. Pre Tisa a umiernenú skupinu slúžil
tento systém ako poistka v zápase s radikálmi. Hoci Nemecko viac sympatizovalo so skupinou radikálov, prijalo daný stav preto, lebo mu na
Slovensku zabezpečoval stabilitu.
Najhlbšiu politickú krízu prežila SR príchodom nemeckých okupačných vojsk a vyhlásením
SNP. V tomto období garantovala existenciu SR už iba jedna veľmoc – Nemecko, ostatné veľmoci uznali čs. exilovú vládu v Londýne.
Slovenský prezident, vláda, časť vojenských činiteľov a úradníkov odišli do emigrácie. V poslednej etape (po SNP) Slovenská republika
stráca aj podstatné znaky samobytnosti a Nemecko nezakryte vstupuje do ztáležitostí Slovenskej republiky → SNP (otázka č. 25)
Kapitulačným aktom 8. máj. 1945 SR zanikla.