25. Povstanie v roku 1944

25. Povstanie v roku 1944

Slovenské národné povstanie (Povstanie roku 1944) – ozbrojené a politické vystúpenie proti obsadeniu Slovenska nemeckou armádou, proti nacizmu a politickému systému na Slovensku. Spolu s akciami juhoslovanskej oslobodzovacej armády a varšavským povstaním  bolo jedným z najväčších  protinacistických vystúpení počas druhej svetovej vojny v Európe.  Už v 1939 sa vytvorilo niekoľko ilegálnych skupín, nespokojných s existenciou Slovenskej republiky, jej politickým systémom a pomermi, ktoré  v nej vládli.

Orientovali sa buď na čs. exilovú vládu v Londýne, alebo na vedenie KSČ v Moskve, nemali však väčší ohlas. Až podpísanie zmluvy medzi čs. vládou v Londýne a sovietskou vládou 12. decembra 1943 a frontové úspechy sovietskej armády priniesli zjednotenie opozičných politických síl, ktoré vyústilo do podpísania Vianočnej dohody, ohlasujúcej vznik Slovenskej národnej rady (1944). Prevzatie moci po vojenskej línie pripravovalo vojenské ústredie s pplk. J. Golianom. Väčšmi rešpektovalo E. Beneša, ako SNR. Povstanie malo byť koordinované so sovietskou armádou a zabezpečiť jej prechod cez Karpaty. Núdzový – nevýhodný variant počítal s jeho vyhlásením v prípade príchodu nemeckej armády na Slovensko bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Vojenský plán povstania schválila  koncom júna 1944 ilegálna SNR a neskôr aj čs. londýnska vláda. Hospodárske predpoklady povstania vytvoril guvernér Slovenskej národnej banky I. Karvaš (viď osobnosti), riaditeľ najvyššieho zásobovacieho úradu P. Zaťko a D. Krno z Obilnej spoločnosti pre Slovensko. Problémom konšpiratívneho hnutia, najmä časti nekomunistického odboja bola otázka národnej svojbytnosti Slovákov a slovenskej štátnosti. Od 1943 silnelo domáce partizánske hnutie, podporované sovietskymi zajatcami. V lete 1944 bolo priamo podporované výsadkami zo sovietskeho územia.

Stalo sa prakticky nekontrolovateľné ilegálnou SNR. V júli 1944 sa zrodil plán ministra obrany gen. ČATLOŠA, do ktorého bol zasvätený veliteľ dvoch slovenských divízií umiestnených na východnom Slovensku gen. MALÁR a skupina dôstojníkov. Čatlošovo memorandum počítalo s kooperáciou so sovietskou armádou. Po príchode do Krakova jej mali dve slovenské divízie určené na obranu Karpát otvoriť cestu cez Slovensko na juh a západ. Plánovaný štátny prevrat mal na Slovensku nastoliť vojenskú diktatúru. Nasledoval by rýchly presun sovietskej armády a Slovensko by ostalo ušetrené väčšieho vojnového nivočenia. Čatlošov plán na rozdiel od vojenského ústredia počítal so zachovaním samostatnej slovenskej štátnosti. Čatloš nadviazal spojenie so SNR. Jej delegácia odletela 4.8.1944 s Čatlošovým memorandom do ZSSR. Sovietska strana bola dobre informovaná o prípravách povstania. Napriek ktomu na Slovensku rástla sabotážna činnosť podnecovaná sovietskymi partizánskymi veliteľmi.

Aktualizovala nemecký vojenský zásah na Slovensku.
Varovania ilegálnej SNR ostali nepovšimnuté. Partizánske akcie v auguste 1944 vyvrcholil postrieľaním skupiny nemeckých dôstojníkov, vojakov a civilistov 28. augusta 1944. Pre nacistické Nemecko to bol argument, že slovenská vláda na s vojom území nevie udržať poriadok, a jehop vojská následne obsadili Slovensko. Prezident Tiso a vláda, ktorí dovtedy dôrazne odmietali príchod nemeckých vojsk, boli nútení súhlasiť s ním. Povstanie sa realizovalo v nevýhodnom variante, ako reakcia na nemeckú okupáciu. Vyhlási ho 29. augusta 1944 pplk. Golian v Banskej Bystrici heslom: „Začnite s vysťahovaním“. Z členov SNR bol 29. augusta v Banskej Bystrici iba Golian. Nemecká armáda 31. augusta odzbrojila dve slovenské divízie  na východnom Slovensku, ktoré mali byť základom povstania. Na čelo povstalcov sa po kratších sporoch postavila SNR, ktorá 1. septembra 1944 vyhlásila obnovenie ČSR. Na povstaleckom území sa  kládli základy novej politickej štruktúry. Vznikla Demokratická strana, sociálni demokrati sa zlúčili s KSS, n anižšej úrovni prevzali moc revolučné národné výbory. Na Slovensku vzniklo dvojvládie, pretože v Bratislave pôsobil prezident a vláda. Povstalci uskutočnili na území stredného Slovenska, ktoré kontrolovali dve mobilizácie. Hlavná váha bojov spočívala na povstaleckej armáde (50 000 – 60 000 mužov), popri nej pôsobilo na povstaleckom území 12 000 a v nemeckom tyle ďalších 5 500 partizánov (z toho 11 700 Slovákov). Proti povstalcom bojovali prevažne nemecké oddiely SS v sile dvoch divízií (35 000 – 40 000 mužov), oddiely Domobrany a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Najťažšie boje sa odohrali pri Strečne, Priekope, Telgárte a v Rajeckej doline. Napriek húževnatému odporu povstalcov povstanie bolo od svojho vzniku odsúdené na neúspech. Sovietsky zväz mu neposkytol účinnejšiu vojenskú pomoc a nedovolil, aby mu pomohli anglo-americkí spojenci, pretože povstalecké územie patrilo do jeho operačnej zóny. Pôvodný zámer povstalcov sa nie ich vinou neuskutočnil. Moskva mala vlastné plány  so stredoeurópskym priestorom. Väčšina povstalcov nechápala svoj boj ako boj proti slovenskému štátu, ale boj proti nemeckej okupácii. Povstanie sa skončilo vojenskou porážkou 27. októbra 1944 obsadením Banskej Bystrice. Bojové operácie spojené s povstaním si na slovenskej strane  vyžiadali 20 000 obetí. Pri povstaleckých a protipovstaleckých akciách dohádzalo k individuálnym a hromadným  vraždám zajatcov, väzňov, utečencov a civilného obyvateľstva obvineného  z nadržiavania jednej alebo druhej strane.  Pre povstanie z roku 1944 sa pôvodne používalo viacero názvov (slovenské povstanie, povstanie, banskobystrické povstanie, slovenské národné povstanie). Slovenská vláda v Bratislave a neskôr časť emigrácie po 1945 ho nazvala pučom. Predsedníctvo SNR rozhodlo 23.7.1948 o výlučnom používaní názvu Slovenské národné povstanie, skrátene Povstanie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/13669-25-povstanie-v-roku-1944/