Formálne sa štát obnovoval ako pokračovanie predmníchovskej republiky, s korekciami, ktoré si v postavení Slovenska vynútil vývoj od 1938 a najmä SNP. Na čele štátu bol prezident, vláda, Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré nahradilo predvojnový dvojkomorový parlament. Prvým prezidentom obnovenej ČSR sa stal E: BENEŠ, ktorý zotrval vo funkcii do roku 1935, jeho funkčné obdobie sa predĺžilo až do roku 1946.
E. BENEŠ a vláda presadzovali myšlienku právnej kontinuity obnoveného štátu s prvou ČSR. Podľa nej bol vývoj od Mníchovskej dohody až do roku 1945 vynútený agresiou, nezákonný a odporujúci ústave z roku 1920. Preto sa aj Slovenská republika označovala prívlastkom takzvaný štát – teda ako štát, ktorý existoval iba zdanlivo. Právna kontinuita s prvou ČSR však bola iba fikciou. Ústava z roku 1920 síce platila, no v obnovenom Česko-Slovensku už pôsobili inštitúcie, ktoré nepoznala (národné výbory, Národný front, SNR).
Politický systém, ktorý sa vytváral od roku 1945, dostal prívlastok ľudovodemokratický. 5. apríla 1945 bol vyhlásený Košický vládny program, ktorý položil základy ľudovo-demokratického politického systému – „riadená demokracia“. Mal vyjadrovať ideu, že skutočným zdrojom moci v štáte a jej vykonávateľom je ľud. Zjednocujúcim prvkom vlád bol Národný front, ktorý pôsobil na národnej i celoštátnej úrovni. Išlo o umelú koalíciu politických strán, ktorá rozhodovala o kľúčových politických otázkach a musela dosiahnuť zhodu. V Národnom fronte sa nehlasovalo, všetky rozhodnutia sa prijímali na základe dohody a boli záväzné pre všetky politické strany.
Iba Národný front mohol odsúhlasiť vznik novej politickej strany. Politická opozícia nebola v štáte povolená. Predvojnové strany ako HSĽS a agrárna strana boli zakázané. Parlament stráca svoju moc. V Čechách existovali tieto politické strany: Čs. strana lidová, Čs. strana národno-socialistická, Čs. Strana sociálno-demokratická a KSČ. Existujúce strany si monopolizovali aj všetky stupne správy. Na miestnej úrovni preberali moc národné výbory, zložené zo zastupiteľov ľudu – zastupiteľské orgány a orgány verejnej správy.
Vytváranie nového politického systému prebiehalo v atmosfére poznamenanej nielen vojnovým a povojnovým nedostatkom, ale aj veľkým pohybom obyvateľstva, radikalizáciou myslenia, prenášaním vojnových spôsobov konania a správania aj do mierového obdobia.
Vláda – Zdeněk Fierlinger (soc. demokrat), mala 25 členov. Pomer Čechov a Slovákov bol 16:9. 11 členov vlády bolo komunisticky orientovaných, ovládali kľúčové rezorty. Česká národná rada bola zrušená, SNR a Zbor povereníkov ostali, vytvára sa asymetrický model. Česi sa snažili obnoviť centralizmus, Slováci chceli federáciu. Otázka rozdelenia kompetencií medzi ústrednou vládou a SNR sa odložila na ďalšie obdobie → Tri pražské dohody (otázka č. 30).
Pol roka po obnovení ČSR vládol prezident autoritatívne bez parlamentu, dekrétmi. Dekréty, známe aj ako „Benešove dekréty“, zasahovali do všetkých sfér spoločnosti. Využili sa napríklad na radikálne zásahy proti nemeckej a maďarskej menšine a umožnili poštátnenie priemyslu. Rozhodujúce slovo v ČSR mala komunistická strana, ktorá sa prvý raz stala vládnou politickou stranou. Jej cieľom však nebola spoluvláda, ale neobmedzená vláda, na čo si vytvárala vhodné podmienky. V krajine vládla cenzúra. Zakazovali sa nepohodlné spolky a časopisy. Od roku 1945 sa uskutočňovalo preverovanie štátnych a verejných zamestnancov. 2. augusta 1945 bol vydaný dekrét E. Beneša o strate občianstva pre nemeckú a maďarskú menšinu a 24. októbra 1945 dekrét o poštátnení kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní.
Novým prvkom bolo retribučné súdnictvo. Popri myšlienke potrestania vinníkov z čia vojny dalo do pohybu vlnu udavačstva a vytvorilo priestor pre všetkých, ktorí sa chceli pomstiť , alebo aspoň poškodiť nepohodlných. Preto spolu s vinníkmi boli veľmi často postihnutí aj nevinní. Retribučné súdnictvo vychádzalo zo zásady, že obvinený je vinný, a vinu mu treba len dokázať. Proti rozsudku nebolo odvolania. Ľudia odsúdení z politických príčin často končili v pracovných táboroch, ktoré sa udržali ešte z čias Slovenskej republiky.
Na Slovensku sa po vojne udržal systém dvoch politických strán, ktorého základy vznikli ešte počas povstania roku 1944. Tento systém tvorili dve strany Národného frontu: Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Predsedom KSS bol KAROL ŠMIDKE a predsedom DS JÁN URSÍNY, ktorého neskôr nahradil JOZEF LETTRICH. Pred voľbami vznikli ďalšie dve strany: Strana slobody (Šrobár) a Strana práce (Dérer). HSĽS bola zakázaná. Zatiaľ čo KSS hlásala triedny boj a opierala sa najmä o robotníkov a chudobných roľníkov, DS sa opierala o stredných roľníkov, mestské strední vrstvy a inteligenciu.
V jej vedení boli najmä predstavitelia bývalej agrárnej strany. KSS a DS mali rôzne predstav o budúcnosti Slovenska, no museli spolupracovať. KSS navonok vystupovala ako samostatná strana, v skutočnosti sa čoraz väčšmi podriaďovala pražskému centru. Už v lete 1945 jej vedenie KSČ vytýkalo, že podporuje slovenský separatizmus, preto bol od čela KS dosadený spoľahlivý VILIAM ŠIROKÝ. Vedenie KSS, ktoré sa sformovalo ešte v povstaní, bolo vytlačené z vedúcich pozícií.
Voľby v 1946 dopadli rozdielne v Čechách a na Slovensku. V Čechách zvíťazila KSČ (43%), vďaka pozemkovej reforme, ktorú mali na starosť komunisti – rozdeľovali pôdu po Nemcoch českým roľníkom. V celoštátnom meradle mala KSČ, KSS a sociálna demokracia väčšinu, preto Beneš poveril komunistu Gottwalda zostavením novej vlády. Predsedom vlády sa stal komunista KLEMENT GOTTWALD. Podpredsedom vlády sa stal VILIAM ŠIROKÝ.