Od začiatku 60. rokov sa v spoločnosti začal pomaly prejavovať demokratizačný proces. Jeho hybnou silou bola najmä inteligencia, ktorá si intenzívnejšie uvedomovala celkové zaostávanie. Úsilie o zmeny v spoločnosti dostalo priestor po nástupe Alexandra Dubčeka do najvyššej straníckej funkcie. Stalo sa to, žiaľ v čase, keď komunistické režimy vo východnej Európe boli stabilizované a bránili sa akýmkoľvek zmenám. Táto vonkajšia situácia a stala neskôr pre obrodný proces v Česko-Slovensku osudná. Od januára 1968 akoby spoločnosť precitala z dlhého spánku. A. Dubček a väčšina straníckeho vedenia otvorene hovorili o prekonaní chýb minulosti, zdôrazňoval sa nový, dialogický prístup pri riešení spoločenských problémov bez dirigovania a dogmatizmu. Socializmus nemal byť odstránený. Obrodný proces ho mal priblížiť k pôvodným ideálom. Ukázať, že môže slúžiť človeku a jeho rozvoju.
A. Novotný bol jednou z najväčších prekážok nového smerovania. Útek jeho chránenca generála Jana Šejnu do Talianska po odhalení rôznych hospodárskych machinácií bol poslednou kvapkou. Po manifestáciách študentov a pod tlakom verejnej mienky Novotný abdikoval. Za nového prezidenta bol v marci 1968 zvolený LUDVÍK SVOBODA, bývalý veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR.
Výsledkom diskusií o ďalšom smerovaní krajiny bol Akčný program ÚV KSČ z apríla 1968, ktorý vyjadroval hlavné ciele obrodného procesu. Vedúca úloha strany mala byť zachovaná, neznamenala však vládnuť nad spoločnosťou, ale slúžiť jej. Politická opozícia sa nepripúšťala, no KSČ bola ochotná pribrať k účasti na moci ďalších partnerov. Otvorila sa aj myšlienke rovnoprávneho postavenia nestraníkov v spoločnosti. Rátalo sa s rozsiahlym dodržiavaním základných ľudských práv a občianskych slobôd, obmedzením moci Štátnej bezpečnosti. Pre Slovensko mal osobitný význam prísľub federalizácie štátu. Zásadná politická zmena sa reálne i symbolicky spájala s jarou. Preto sa o nej často hovorieva ako o pražskej jari. Akčný program sa postupne začal uskutočňovať. Bol vydaný rehabilitačný zákon, odstránila sa cenzúra, rozšírila sa náboženská sloboda, vznikali nové spolky, oživila sa umŕtvená činnosť Matice slovenskej. Aktivizovali sa jednotlivé vrstvy spoločnosti a silneli hlasy za odstránenie monopolu moci a obnovenie pluralitného politického systému.
27. júna 1968 médiá priniesli výzvu s názvom „2 000 slov“, ktorej autorom bol český publicista Ludvík Vaculík. Vedenie ZSSR považovalo výzvu za kontrarevolúciu.
Obrodný proces reprezentovali okrem Alexandra Dubčeka predseda parlamentu JOSEF SMRKOVSKÝ a predseda vlády OLDŘICH ČERNÍK. Súhlasila s ním väčšina občanov, no narážal na nepochopenie a odmietanie tých, ktorí nechceli alebo nedokázali zmeniť myslenie a staré metódy práce. Konzervatívnu skupinu vo vedení KSČ zastupoval Alois Indra, Vasiľ Biľak, Miloš Jakeš, Drahomír Kolder a ďalší. Táto skupina utvrdzovala sovietskych politických činiteľov, že vývoj v Česko-Slovensku ohrozuje socializmus a súhlasila s možným vojenským zásahom, ktorý mal udusiť obrodný proces.
Vedenie komunistických strán ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR na rokovaniach s predstaviteľmi KSČ i v listoch upozorňovali, že obrodný proces je pre ne neprijateľný. Najvýznamnejší bol spoločný list komunistických strán zo stretnutia vo Varšave 15. júla 1968. Podľa neho hrozilo vytrhnutie ČSSR zo socialistického tábora. Táto situácia podľa listu už nie je vnútornou vecou ČSSR, ale všetkých štátov Varšavskej zmluvy. A. Dubček sľúbil nápravu, no nechcel zničiť dielo, ktoré sa sľubne vyvíjalo.
Česko-Slovensko sa ako poslušný člen Varšavskej zmluvy podriadilo návrhu, aby sa na jeho území konalo veľké vojenské cvičenie „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy. Cvičenie sa začalo koncom júna a jednotky ostali na našom území aj po ňom, až do začiatku augusta 1968. Malo vytvoriť základ pre trvalý pobyt sovietskych jednotiek. Súčasne demonštrovalo vojenskú silu susedov, ktorí nesúhlasili s obrodným procesom. Po rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave začiatkom augusta 1938 s zdalo, že vec sa vyriešila. Vyhlásenie z bratislavských rokovaní však naznačilo budúci vývoj. Popri zdôraznení suverenity štátov totiž označilo ochranu výdobytkov socializmu za spoločnú internacionálnu povinnosť všetkých socialistických krajín.
V tom čase sa rozhodla konať aj konzervatívna skupina vo vedení KSČ a napísala Brežnevovi list, ktorým hožiada o ozbrojený zásah. List podpísali A. Indra. D. Kolder, A. Kapek, O. Švestka a V. Biľak. V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekročili česko-slovenské hranice vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy: ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska. Prekvapení občania sa prebudili do rána plného hukotu tankov a vojenských áut. Svoj nesúhlas nedávali najavo ozbrojeným odporom, ako očakávali okupačné vojská, ale demonštráciami. Bezúspešne sa usilovali vysvetliť vojakom okupačných armád, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je. Pri tejto vojne nervov však mala zbrane iba jedna strana. Na uliciach a námestiach slovenských a českých miest ostalo 94 mŕtvych, z toho 20 na Slovensku. A. Dubčeka spolu s ďalšími činiteľmi reformného vedenia KSČ zaistili príslušníci sovietskej bezpečnosti a ŠtB a odvliekli do ZSSR, kde po príchode ďalších funkcionárov z Prahy pod nátlakom podpísali 26. augusta dohodu o „konsolidácii“ v republike. 22. augusta 1968 sa v Prahe zišiel mimoriadny Vysočanský zjazd KSČ, ktorý dal plnú dôveru reformnému dubčekovskému vedeniu a odsúdil okupáciu. Proti okupácii a postavili všetky významné štátne inštitúcie. Odsúdil ju celý civilizovaný svet.
16. októbra 1968 bola v Prahe podpísaná dohoda o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území republiky. Začala sa 22 ročná okupácia, zakončená až v júni 1991 odchodom posledných sovietskych vojsk.
Ústavný zákon o česko-slovenskej federalizácii z 27. 10. 1968 bol výsledkom úsilia demokratických síl skoncovať s nerovnoprávnym postavením Slovákov v štáte. Zákon vstúpil do platnosti od nového roka 1969. Centralistický model štátu sa prekonal. Začali fungovať spoločné federálne orgány – vláda, Federálne zhromaždenie (Snemovňa ľudu s 2/3 väčšinou poslancov z Česka a Snemovňa národov s paritným zastúpením poslancov zo Slovenska a Česka), prezident. Vytvorila sa slovenská vláda a dôstojné postavenie získala SNR. Po prvý raz v dejinách Česko-Slovenska vznikla česká vláda a parlament. Federalizáciu však od počiatkov znehodnocovala normalizácia.