Vojenské obsadenie Česko-Slovenska síce prebehlo podľa plánu, no ďalší vývoj sa interventom do istej miery vymkol z rúk. Demokratický svet a všetci humánne zmýšľajúci ľudia neverili výmyslom o kontrarevolúcii. Naopak, vytvorila sa silná medzinárodná solidarita s obsadenou krajinou. Domáce obyvateľstvo sa jednoznačne postavilo za dubčekovské vedenie a využilo všetku svoju vynaliezavosť, aby protestovalo proti prítomnosti cudzích vojsk. Sovieti sa museli vzdať pôvodného plánu na dosadenie robotníckej vlády pozostávajúcej z konzervatívnych síl KSČ. Súril ich čas, pretože intervencii bolo potrebné dať čo najskôr zdanie legálnosti. Na pozvanie L.I. Brežneva prišiel do Moskvy prezident L. Svoboda. Počas rokovania sa našlo východisko vďaka skupine, ktorá ukázala ústretovosť voči Sovietom. Vynikol v nej G. HUSÁK.
Po vyčerpávajúcom rokovaní bol 26. augusta 1968 podpísaný moskovský protokol. Okupačné vojská mali odísť ihneď ako sa skončí „ohrozenie socializmu“ v ČSSR. Mimoriadny zjazd KSČ bol vyhlásený za neplatný. Ďalší sa mal zísť až po normalizácii pomerov. Slovo normalizácia sa stalo súčasťou každodenného života občanov ČSSR. Symbol obrodného procesu A. Dubček zatiaľ zotrval vo svojej funkcii. V platnosti ostal aj Akčný program z apríla 1968.
Moskovský protokol nebol posledným slovom za intervenciou. Sovietska strana si totiž 16. októbra 1968 vynútila prijatie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR. Dôvodom mala byť obrana proti údajnému západonemeckému militarizmu a revanšizmu. V normalizovanom parlamente hlasovali proti podpisu zmluvy iba štyria poslanci. Húževnatý občiansky odpor a jednota sa postupne vytrácali. Prevažovali argumenty, že niet iného východiska, ako prispôsobiť sa. Kde-tu ešte vzplanuli záblesky nesúhlasu so zmenou politického kurzu – napríklad 17. novembra zasiahol vysoké školy protestný študentský štrajk – ten však už nič nedokázal zmeniť. Proti ochabujúcemu odporu spoločnosti protestoval mladý český študent Jan Palach tak, že sa v januári 1969 upálil.
Konzervatívci v KSČ i KSS získavali pozície. Postupne sa presadzovali zmeny vo vedení KSČ a v štátnych orgánoch. Okamžite boli zlikvidované nezávislé organizácie, ktoré vznikli v priebehu roka 1968, znova bola podrobená straníckej kontrole tlač, rozhlas, televízia, obnovili sa obmedzenia cesty do zahraničia. A. Dubček musel v apríli 1969 uvoľniť najvyššiu stranícku funkciu Gustávovi Husákovi, ktorý podporoval normalizáciu, no nedal voľný priebeh konzervatívcom. Tí ukázali svoju silu pri prvom výročí augustových udalostí, keď proti manifestujúcim zasiahla polícia, armáda a Ľudové milície.
Očakávaná vlna politických procesov sa nekonala. Namiesto toho, sa však na pracoviskách konali previerky, na ktorých padla otázka o súhlase intervenčných vojsk. Rozsiahla vnútrostranícka čistka sa robila pod rúškom výmeny straníckych preukazov. Do strany prišla nová generácia členov, pre ktorých už komunizmus nebol vierou a ideálom, ale prostriedkom na osobný prospech. Nové politické vedenie štátu nezodpovedalo predstavám väčšiny občanov. Vedelo to, tak sa usilovalo aspoň o ich pasivitu. Občania strácali záujem o spoločenské dianie, zľahostajneli, a uzatvárali sa do rodín. Štát im za to ako náhradu zabezpečil slušnú existenciu. To sa mohlo podariť iba s pomocou Moskvy, ktorá poskytla Česko-Slovensku lacné úvery v zameniteľných menách a dodala väčšie množstvá ropy a zemného plynu. Priemyslu zabezpečila odbyt na svojich trhoch a v krajinách tretieho sveta.
Normalizácia postihla i federáciu – zákon o federácii (otázka č. 37)
Pod zámienkou posilnenia socialistického štátu a zásady „demokratického centralizmu“ sa prijímali od roku 1970 zákony, ktoré menili zákon o federácii a zvyšovali kompetenciu federálnych orgánov. Normalizácia vyvrcholila voľbou G. Husáka za prezidenta, ktorý sústredil vo svojich rukách najvyššiu stranícku a štátnu funkciu. Normalizačný režim sa udržal aj po príchode nového najvyššieho sovietskeho straníckeho predstaviteľa M. S. Gorbačova v roku 1985. Gorbačov sa pokúsil o reformu socializmu v ZSSR. Hlásal nové myslenie, prestavbu (perestrojku) a informovanosť (glasnosť). Tieto zásady normalizačný režim v ČSSR nedokázal presadiť do praxe. Veď jeho vedúci činitelia sa dostali k moci po roku 1968 práve preto, aby zničili akékoľvek úsilie o reformu. Vedenie KSČ strácalo podporu ZSSR, ktorý sa zameral na riešenie vlastných problémov. Z tejto situácie nemohlo nájsť východisko. Svedčí o tom voľba dogmaticky zameraného Miloša Jakeša za generálneho tajomníka ÚV KSČ v roku 1987. Komunistické režimy pod tlakom nespokojných občanov padli postupne v Poľsku, Maďarsku, NDR ako v poslednej stredoeurópskej krajine v ČSSR.