Napoleonove ženy
Napoleonove ženy
Maria- Joseph - Rose de Tascherová (Joséphine de Beauharnais)
Jozefína sa vydala v roku 1779,
ako šestnásťročná, za šľachtica Alexandra de Beauharnais a rýchlo sa stala dvojnásobnou matkou. Muž ju však oklamal a opustil. Jozefínu
nikto neuviedol do spoločnosti, nikam necestovala, ženské zbrane sa používať nenaučila. Manžel sa objavoval doma vždy iba nakrátko, nič
nezatajoval. Otvorene sa priznával, že žije život slobodného človeka. Mladej žene vyčítal jej nevzdelanosť a nepríťažlivosť. Neskôr
Jozefína priznala, že mal pravdu... Vyrastala na plantážach s cukrovou trstinou, ďaleko od kultúrneho Paríža, a ako bonus si navyše odniesla
z rodiska aj čierne pokazené zuby ako dôsledok presladenej stravy. Po rozpade manželstva sa ocitla s deťmi Hortense a Eugenom v kláštore pre
opustené bohaté ženy. Tu sa naučila dobrým spôsobom a so šarmom sa vrhla do sveta vplyvných a bohatých mužov. Povesť skazenej ženy
naprávala svojou dobrotou a ochotou pomáhať iným.
Jozefína okúsila aj život vo väznici. Ocitla sa v nej spolu s manželom a
ďalšími šľachticmi počas parížskej revolúcie. Vikomt de Beauharnais skončil na Robspierov príkaz pod gilotínou, Jozefína prežila vďaka
kontaktom z minulosti. Každodenný strach zo smrti však nechal známky na jej tvári. Z väzenia vychádza tridsaťdvaročná žena s vráskavou
tvárou. Začína na sebe tvrdo pracovať. Po večeroch pozoruje v salónoch aristokratky a cez deň skúša chôdzu, pred zrkadlom trénuje rôzne
spôsoby reči a koketérie. Oplatilo sa.
Na jeseň roku 1795 sa Jozefína stretla so svojím osudom. Generál Bonaparte práve vydal
príkaz o odzbrojení Parížanov, keď sa k nemu na audienciu predral chlapec s prosbou, aby si mohol nechať na pamiatku zbraň svojho popraveného
otca. Na druhý deň prichádza Jozefína de Beauharnais, aby sa poďakovala. Bonaparte ešte nemá tridsať a pred ním stojí staršia dáma. Zdá
sa mu graciózna, hrdá, krásna... Jozefína poslúchne intuíciu. Zahrá scénku stretnutia blahosklonného vládcu a slabej prosebníčky.
Márnomyseľnosť budúceho imperátora je uspokojená. Napoleon čoskoro opláca návštevu. Po uši zaľúbený si nevšíma, že ho v dome, ktorý
Jozefína udržiava len na dlh, kŕmia z hlinených tanierov a noha vetchého kresla sa pod ním môže každú minútu podlomiť. Namiesto starnúcej
dámy vidí nežnú ženu s gaštanovými vlasmi a gracióznymi pohybmi, odvážnu bojovníčku, ktorá sama vychováva dve deti a potrebuje pomoc.
Ponúka jej manželstvo! Láska divokého mladého Napoleona jej lichotí a v marci 1796 sa vydáva za budúceho cisára. Na Napoleonove prianie
začína používať iba meno Jozefína.
Zatiaľ čo Napoleon začína dobýjať svet, ona doma dobýja srdcia iných mužov. V každom
novom milencovi vidí „anjela“. Neskôr sa priznala, že nevedela ľúbiť na diaľku... Bojovník Napoleon niekedy aj pätnásť dní nevyzuje
čižmy, spí tri hodiny denne oblečený, ale každý deň napíše Jozefíne list. Jeho listy dýchajú láskou. Každý boj sa začína modlitbou
pred jej portrétom. A ona? Nevynechá jediný ples a zdokonaľuje svoje ženské zbrane. Učí sa dokonca meniť svoj smiech tak, aby nebolo vidieť
čierne zhnité zuby. Jozefína pri rozhovore jemne pohybuje nosom a pozornosť od úst odvádza aj výraznejším líčením očí. Medzi jej silné
zbrane patrí aj od prírody krásny hlas.
Napoleon by sa rád dočkal dediča, ale nedarí sa. Jozefína sa preto lieči v kúpeľoch,
hodiny trávi v teplej minerálke, podstupuje omladzovacie kúry, na tvár si dáva varené zemiaky, črevám dopriava klystír. Každé ráno vypije
citrónovú šťavu s minerálkou. Jozefína nikdy nepoužíva voňavky, pretože podľa jej názoru nie je nič voňavejšie ako čisté telo.
Každé ráno sa dlho umýva a natiera krémami a balzamami. Jej čistotnosť je zvláštna v časoch, keď dámy parfumami zakrývali špinu. V roku
1804 Napoleon korunuje za cisára sám seba aj svoju manželku. Jozefína musí začať viac poslúchať... Veľa času jej zaberajú rôzne
ceremónie, ale ona ich zvláda so šarmom a národ ju má rád. Stíha udávať aj tón v obliekaní a účesoch. Svoje ohybné telo, vytrénované
poľovačkami a prechádzkami, odmieta Jozefína zviazať do korzetu a do podprsenky. V oblečení sa vzdáva priehľadných materiálov, jej šaty
majú vždy len jeden odkrytý detail, napríklad hlboký dekolt alebo hlboký rázporok na sukni. Cisárovná milovala okrem mužov a šiat aj kvety.
Ráno jej kaderník vplietal do vlasov nežné malé kvietky, večer zasa ruže, doplnené perlami a briliantmi. Napoleon bol presvedčený, že
vinu za jeho bezdetné manželstvo nesie Jozefína a začal uvažovať o rozvode. Jozefína aj naďalej neprestáva s teatrálnymi vzdychmi a hraným
omdlievaním, presvedčená, že Napoleonovi sa páči jej slabosť a jemnosť. Pred Napoleonom nikdy neskrýva svoje kozmetické tajomstvá, aby
videl, ako sa kvôli nemu snaží: ráno vaňa, raz do týždňa manikúra, dvakrát do mesiaca pedikúra. Všetky krémy, pomády, balzamy, ktorých
sa dotýkal, boli dôkazom toho, ako veľmi sa Jozefína kvôli nemu snaží... Nepomohlo. Napoleon sa s ňou nakoniec v roku 1809 rozviedol, aby si
vzal za manželku Máriu Lujzu, dcéru rakúskeho cisára. Jozefína sa po rozvode odsťahovala do zámku Malmaison pri Paríži, kde žila
spoločenským životom. Finančne ostala závislá od cisára. Jeho porážky pri Waterloo sa nedožila, v roku 1814 zomrela na infekciu. Mala
päťdesiatjeden rokov. Pre Napoleona navždy ostala najdôležitejšou ženou v živote.
Mária Walewska
Pochádzala z urodzenej ale
chudobnej poľskej rodiny. Ako 16- ročnú ju rodičia vydali za oveľa staršieho grófa Athenasiusa Walewskeho. Necelé dva roky, v roku 1806, po
jej svadbe vstúpili Napoleonove vojská do Poľska. Vtedy bol vo Varšave usporiadaný bál na jeho počesť a stretol sa tam s 18- ročnou pôvabnou
Máriou, manželkou takmer 70- ročného grófa. Napoleon ju okamžite začal bombardovať ľúbostnými dopismi. Lenže ona ho odmietla. Názor
zmenila až na nátlak poľskej šľachty, ktorá dúfala, že Mária „osobne“ Napoleona ovplyvní natoľko, aby dal Poľsku vytúženú
samostatnosť. Nestalo sa a Mária odišla s Napoleonom do Francúzska. Ich pomer bol vášnivý avšak idylka bola prerušená, keď Napoleon dal
rozkaz svojej armáde na ťaženie do Eylau.
V máji 1810 mu porodila syna Alexandra, ktorého tolerantný gróf Walewski krátko pred
smrťou uznal za svojho. Napoleon si tak potvrdil, že vinu za neplodnosť jeho manželstva nesie Jozefína. Preto začal vážne uvažovať o rozvode
a novej manželke. Mária Walewska sa s Napoleonom ešte viackrát stretla priamo vo Francúzsku, spriatelila sa dokonca s Jozefínou. A keď sa
ocitol po svojom páde vo vyhnanstve na Elbe, istý čas tam bola s ním. Pre samotnú Máriu Lujzu bol už jej manžel minulosťou. Mária Walewska
sa neskôr ešte raz vydala, ale zomrela predčasne už v roku 1817, Napoleon až o štyri roky neskôr. A ich syn? Stal sa ministrom zahraničia vo
vláde Napoleonovho synovca, čiže Napoleona III.
Mária Luisa Habsbursko - Lotrinská
Po skončení manželstva s Jozefínou
francúzsky agenti sa začali pozerať po vhodnej dáme, ktorá by Napoleonovi porodila syna, ale tiež priniesla do domu vznešený pôvod. Po tom,
čo stroskotali pytačky s ruskou veľkokňažnou, bola navrhnutá arcivojvodkyňa Mária Luisa z rodu Habsburgovcov, dcéra rakúskeho cisára
Ferdinanda I. Rakúske vojská už niekoľkokrát podľahla Napoleonovej Grande Armée, preto sa rakúsky cisár podporovaný Metternichom (považuje
sa za sprostredkovateľa tejto svadby) rozhodol svoju dcéru za Korzičana vydať. Svadba Márie Luisy a Napoleona I. sa uskutočnil 1. apríla 1810 v
Louveri. 20. marca 1811 porodila Mária Luisa Napoleonovho syna Napoleona Františka Karla Jozefa, prezývaného Orlík. Príliš sa o neho však
nestarala a chlapec vyrastal na dvore svojho dedka- cisára Ferdinanda I. Po Napoleonovom páde a Viedenskom kongrese sa stala Mária Luisa
vojvodkyňa talianskych štátov Parmy a Piacenzy. Ešte dvakrát sa vydala, prvýkrát za grófa Adama Neipperga, druhýkrát za grófa de
Bombelles.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta