Staroveké Grécko

Poloha – juhovýchodná Európa (Balkánsky a Peloponézsky polostrov).

Členenie územia – pevninské a ostrovné Grécko (najväčší ostrov Kréta, súostrovie Kyklady, ostrov Rodos).

Povrch – hornatý (najvyšší vrch a zároveň posvätný pre Grékov – Olymp, 2917 m), nikdy v staroveku Gréci nevytvorili jednotný štát, existovalo vyše 130 mestských štátov.

Podnebie – subtropické (horúce suché letá, mierne zimy).

Nerastné suroviny – mramor a drahé kovy.

Obživa – olivy, vinič, dovoz obilia, chov oviec (mäso, vlna) a kôz.

Ostrovné kultúry:

Kykladská kultúra (súostrovie Kyklady) – približne 3000 – 2000 pr. Kr.

Minojská kultúra (ostrov Kréta) – približne 2700 – 1450 pr. Kr.

Pevninské kultúry:

Mykénske obdobie – približne 1600 – 1200 pr. Kr.

Homérske (temné) obdobie – približne 1200 – 800 pr. Kr.

Archaické obdobie – 800 – 500 pr. Kr.

Klasické obdobie – 500 – 338 pr. Kr.

Helenistické obdobie – 338 – 146 pr. Kr.

Rímske obdobie – 146 pr. Kr. – 395 po Kr.

Kykladské súostrovie v Egejskom mori osídlili kmene Iónov v 3. tisícročí pr. Kr. Bola to kultúra bronzovej doby.

Jej znaky:

Sídla bez hradieb – chránené morom.

Obyvatelia sa venovali rybolovu a námornému obchodu.

Základ obživy – morské ryby a subtropické ovocie.

Umeleckí remeselníci – sošky idoly z bieleho mramoru (prevažné ženské štíhle nahé postavy, mužské menej – s hudobnými nástrojmi píšťalky a harfy; doklad pokojného mierumilovného života).

Keďže žili na plošne malých ostrovoch, nikdy nevytvorili jednotný štát.

Zánik kykladskej kultúry spôsobili pravdepodobne erupcie sopky a nájazdy takzvaných morských národov.

Jej znaky:

Rozvíjala sa na ostrove Kréta.

Sídla bez hradieb – chránené morom.

Obydlia – zložité paláce zvané labyrinty (najväčší bol v hlavnom meste Knóssos – približne 200 miestností); mali správnu funkciu (pisári, úradníci), hospodársku funkciu (sklady potravín), ochrannú funkciu (zložité stavby – nepriateľ v nich zvyčajne zablúdil).

Umeleckí remeselníci – budovy zdobené mozaikami (morské a zvieracie motívy).

Minojská kultúra zanikla po opakovanom výbuchu sopky Théra na ostrove Santorini a nájazdoch kmeňov Achájcov.

Po prírodných katastrofách (výbuchy sopky) vznikajú ľudské sídla na pevnine. Medzi najvýznamnejšie patrili Mykény, Atény, Delfy, Korint, Olympia, Sparta, Tiryns.

Znaky mykénskeho obdobia:

Grécke mestské štáty boli kráľovstvami (kráľ – basileos) – bolo ich vyše 130.

Používali písmo – lineárne písmo typu B.

Vznikajú prvé grécke chrámy – uplatňuje sa polyteizmus (mnohobožstvo – viera vo viacerých bohov; najvyšší boh - Zeus).

Gréci (kmene Achájcov, Aiolov a Iónov) žili v hradiskách obohnaných hradbami (Mykény mali takzvané kyklopské hradby; žili tam kráľ s rodinou, vojenská družina, kňazi, pisári a úradníci) a v podhradí žili remeselníci a roľníci (slobodné obyvateľstvo – v prípade nebezpečenstva ich chránilo hradisko).

Bohatých pochovávali s posmrtnými maskami na tvári – väčšinou zo zlata.

Mykénske obdobie končí po nájazdoch takzvaných morských národov, ktoré spustošili väčšinu pevninského Grécka.

Znaky homérskeho obdobia:

Homérske obdobie sa nazýva ja temným obdobím, keďže po spustošení morskými národmi nastáva úpadok Grécka, jeho kultúry a Gréci nepoužívajú písmo.

Jediným doposiaľ objaveným prameňom sú eposy Homéra Ilias a Odysea, v ktorých opisuje takzvanú trójsku vojnu na území Malej Ázie a udalosti po nej.

Na územie Grécka prichádzajú posledné grécke kmene - kmene Dórov.

Gréci žili prevažne vo väčších a menších dedinách (na čele bol basileos) v domoch zvaných megarón (dom štvorcového pôdorysu – jedna izba s predsieňou a dvomi stĺpmi, ktoré podopierali strechu).

Prakticky neexistoval obchod, poľnohospodárstvo a remeslá slúžili len pre osobnú spotrebu.

Remeslá – hlavne kováčstvo a výroba keramiky (takzvaná geometrická alebo čiernofigúrová – nahé čierne postavy na červenom podklade).

Homérske obdobie končí, keď sa opäť začína v Grécku používať písmo (hláskové – prevzaté s Fenície, dnešný Libanon).

Archaické obdobie

Znaky archaického obdobia:

Začína obrovský hospodársky (námorný obchod vďaka takzvanej veľkej gréckej kolonizácii), kultúrny (olympijské hry, písmo) a spoločenský (politické reformy – prvá písaná ústava v Aténach) rozmach.

Veľká grécka kolonizácia – v Grécku stúpa počet obyvateľov v dôsledku pokojného obdobia. Nastáva preľudnenie, nedostatok ornej pôdy, potravy a kovov. Gréci sa začínajú z pevninského Grécka sťahovať (štyri smery – západný do Sicílie, juh Itálie, juh Galie – kolónia Massalia, dnešné Marseille, kolónia Nikaia, dnešné Nice a východ Hispánie; južný do severnej Afriky; východný do Malej Ázie – kolónie Efezos, Halikarnas, Milétos, Smyrna; severovýchodný na pobrežie Čierneho Mora). Do kolónií vyvážajú hlavne svoje remeselné výrobky, víno a olivy a dovážajú z nich suroviny a obilie. Zároveň šíria svoju kultúru po celom Stredomorí a Čiernomorí.

Namiesto basilea vládne rodová aristokracia – príslušníci bohatých gréckych rodov, najväčší vlastníci pôdy v Grécku.

Najbohatší a najvyspelejší mestský štát boli Atény. Uplatňovala sa vláda timokracie (vláda bohatých na základe majetkového postavenia a bohatstva). Na čele štátu boli deviati úradníci – archonti (napríklad archont Drakón ako prvý spísal aténsku ústavu na základe obyčajového práva; archont Solón v 6. storočí pr. Kr. uskutočnil reformu aténskej ústavy – obyvateľstvo rozdelil do štyroch majetkových tried podľa veľkosti majetku, čím obmedzil moc rodovej aristokracie a umožnil vládnuť aj remeselníkom a obchodníkom – získavajú väčšie politické práva). Na konci archaického obdobia sa uplatňuje vláda ranej gréckej tyranie (vláda Peisistrata a jeho synov). Na svoju obranu a uplatňovanie svojich záujmov Aténčania spolu s inými mestskými štátmi zakladajú vojensko-politickú organizáciu aténsky námorný spolok (loďstvo).

Atény – štát riadili v období mieru deviati, na jeden rok volení archonti (úradníci), v období vojny jeden stratég (maximálne šesť mesiacov), areopág (poradný aristokratický orgán – bývalí archonti), rada štyristo (pripravovali podklady pre ľudové zhromaždenia), ľudové zhromaždenia (prístup mali všetci dospelí slobodní muži). V Aténach sa uplatňoval takzvaný črepinový súd (ostrakizmus – mohli napríklad obyvateľov posielať do vyhnanstva). Atény uplatňovali takzvanú priamu otrokársku demokraciu (štát riadili prevažne priamo bez volených zástupcov). Atény sa politicky a územne členili na desať fýl (fýla - okres)

Sparta – bola najvyspelejší a najbohatší štát na Peloponézskom polostrove. Štát riadili dvaja králi (príslušníci dvoch starých rodov), piati efori (ministri), gerúzia (rada starších) a ľudové zhromaždenia (mali prístup len muži). Sparta uplatňovala typ takzvanej vojenskej demokracie (všetci slobodní muži museli byť vojaci). Obyvateľstvo sa delilo na zakladateľov štátu takzvaných Sparťanov (Dórovia – neplatili dane, mali všetky politické práva, povinná vojenská služba; bolo ich najmenej), perioikov (pôvodné obyvateľstvo a cudzinci – remeselníci, roľníci a obchodníci – platili dane, mali len hospodárske práva) a heilótov (otroci - bolo ich najviac) Sparťania spolu s inými mestskými štátmi zakladajú vojensko-politickú organizáciu peloponézsky spolok (pozemná pešia armáda).

Archaické obdobie v grécku končí začiatkom grécko-perzských vojen.

Staroveké Grécko dosiahlo vrchol svojho hospodárskeho, kultúrneho a politického vývoja.

Najvýznamnejšie mestské štáty boli Atény a Sparta. Mali vedúce hospodárske, politické a vojenské postavenie.

Atény – politické reformy:

a) Kleistenes – reformoval aténsku ústavu, pričom obyvateľstvo rozdelil do desiatich fýl a politické práva nemali Aténčania na základe majetku, ale na základe územnej príslušnosti (dnes trvalé bydlisko).

b) Perikles – reformoval aténsku ústavu, zaviedol takzvané diéty pre úradníkov (pracovali pre štát za finančnú náhradu), riadiť štát mohli aj nemajetní slobodní občania. Vedenie aténskeho námorného spolku presťahoval z ostrova Délos do Atén, aby zvýšil ich politickú moc. Začal prestavbu Atén na kultúrne výstavné a bohaté mesto (aténska Akropola – chrám Parthenón).

a) Grécko-perzské vojny (500 – 449 pr. Kr.) – z pohľadu Grécka spravodlivá vojna. Gréci bránili svoju nezávislosť a výsadné postavenie v Stredomorí. Konflikt skončil víťazstvom Grékov a podpísaním takzvaného Kalliovho mieru (Kallios bol grécky veľvyslanec na mierových rokovaniach s perzským kráľom Artaxerxesom I.), na základe ktorého Perzská ríša uznala nezávislosť Grécka a jeho kolónií v Malej Ázii.

Konflikt vypukol na území Malej Ázie, kde perzský kráľ Kýros (vládol 559 – 530 pr. Kr.) dobyl územia patriace gréckym kolóniám (Efezos, Halikarnassos, Milétos, Smyrna). Tie sa v rokoch 500 – 495 pr. Kr. Vzbúrili proti perzskej nadvláde. Atény spolu ďalšími štátmi im poskytli pomoc. Začali sa grécko-perzské vojny, ktoré mali tieto fázy:

Prvá fáza – Perzský kráľ Dareios I. (vládol 522 – 486 pr. Kr.) uskutočnil dve vojenské výpravy do pevninského Grécka. Prvá sa skončila námornou katastrofou, nakoľko pri myse Athos bolo jeho loďstvo vďaka búrke zničené (492 pr. Kr.). V roku 490 pr. Kr. uskutočnil druhú výpravu. Peržania sa vylodili pri meste Maratón na pobreží Atiky. Aténčania pod vedením Miltiada zvíťazili (na počesť víťazstva maratónsky beh – vzdialenosť Maratón – Atény cca 42 km).

Druhá fáza – Perzský kráľ Xerxes (syn Dareia I., vládol 486 – 465 pr. Kr.) uskutočnil v rokoch 480 – 479 pr. Kr. výpravu do Grécka. Sparťania pod vedením kráľa Leonida bránili Grécko v Termopylskom priesmyku (bolo ich podľa tradície tristo), no vďaka zradcovi vo svojom vojsku Efialtesovi, boli napadnutí od chrbta a porazení. Peržania následne obsadili Atiku a vyplienili Atény, kde prezimovali. Aténskemu vojsku sa podarilo zachrániť útekom na ostrov Salamína. Peržania boli potom porazení v námorných bitkách pri ostrove Salamína a myse Mykalé v Malej Ázii. Rozhodujúcu bitku prehrali na súši pri meste Plataje, kde stratili väčšinu pešieho vojska. Potom už medzi Grékmi a Peržanmi pokračovali len menšie konflikty.

b) Peloponézska vojna (431 – 404 pr. Kr.) – občianska vojna medzi gréckymi mestskými štátmi o hegemóniu v pevninskom Grécku. Skončila sa víťazstvom Sparty a nastolením jej formy vlády, čo vyvolalo obrovské napätie a ďalší konflikt.

Príčinou konfliktu bolo obchodné a námorné súperenie aténskeho námorného a peloponézskeho spolku. Atény mali prevahu na mori a Sparta na súši (pešia armáda – ťažkoodenci). Aténčania dokázali pustošiť iba pobrežie, kým Sparťania vnútrozemie, čo využívali na získanie prevahy. Peloponézska vojna mala tri fázy:

Prvá fáza (431 – 421 pr. Kr.) – Spartské vojsko preniklo do Atiky a spustošilo ju. V Aténach vypukol mor a na jeho následky zomrel stratég Perikles. Boje pokračovali a skončili sa podpísaním mieru. Žiadna z bojujúcich strán nezískala prevahu.

Druhá fáza (415 – 413 pr. Kr.) – Aténske námorníctvo podniklo výpravu na Sicíliu proti mestu Syrakúzy. Chceli si zabezpečiť dodávky obilia. Aténčania boli porazení a veľa ich skončilo v otroctve (pracovníci v kameňolome).

Tretia fáza (413 – 404 pr. Kr.) – Aténčania obnovili boje na mori. Perzský kráľ finančne podporil Spartu, ktorá následne získala výraznú prevahu. V roku 405 pr. Kr. sa konala rozhodujúca bitka pri Aigospotamoi. Aténsky námorný spolok bol porazený a v nasledujúcom roku kapituloval. Atény museli zbúrať hradby, zmeniť ústavu (začala vláda oligarchie – úzkej skupiny občanov, odklon od demokracie) a rozpustiť aténsky námorný spolok. Začala nadvláda Sparty v Grécku

c) Korintská vojna (395 – 371 pr. Kr.) – občianska vojna medzi gréckymi mestskými štátmi. Atény sa spolu s Tébami, Argom a Korintom vzbúrili proti vláde Sparty. V konflikte Atény uspeli, ale Grécko bolo hospodársky a vojensky veľmi vyčerpané a spustošené. Sparta stratila nadvládu v Grécku.

Klasické obdobie končí, keď na severe Grécka upevňujú svoju moc Macedónci. Pod vedením kráľa Filipa II. Macedónskeho napadli Grécko a v bitke pri Chaironei (338 pr. Kr.) porazili spojenú grécku armádu a začína macedónska vláda v Grécku (helenistické obdobie).

Helenizmus je forma vlády v starovekej Macedónskej ríši, ktorej panovníci sa snažili vytvoriť jednotný helénsky (grécky) národ, spoločnú kultúru založenú na gréckej filozofii, jazyku a kultúre.

Grécko patrí pod nadvládu Macedónskej ríše – najvýznamnejší panovníci boli Filip II. Macedónsky a jeho syn Alexander Macedónsky Veľký (vládol 336 – 323 pr. Kr.). Znaky vlády Alexandra Veľkého:

Jeho vláda je charakterizovaná výbojnou zahraničnou politikou – vytvoril územne najväčšiu ríšu staroveku.

Nechal vybudovať nové hlavné mesto ríše Alexandriu v Egypte a založil tam slávnu knižnicu.

Počas svojich výbojných vojen založil približne 30 miest, ktoré nazvali po ňom – Alexandria.

Úradný jazyk – gréčtina.

Svojich vojakov nútil sobášiť sa zo ženami na dobytých územiach, aby postupne vznikol jednotný helénsky národ.

Keďže vládol veľmi krátko, nestihol vytvoriť stabilnú štátnu správu a hneď po jeho smrti (zomrel na mor) nastáva boj o nástupníctvo a sa ríša rozpadá.

Po smrti Alexandra Veľkého bojovali o nástupníctvo diadochovia (velitelia macedónskeho vojska). macedónska ríša sa nakoniec rozpadla na štyri veľké ríše (satrapie):

Egypt – vládli Ptolemaiovci.

Perzská ríša (Mezopotámia) – vládli Seleukovci.

Pergamonské kráľovstvo v Malej Ázii – vládli Attalovci.

Macedónia a Grécko – vládli Antigonovci.

Helenistické obdobie v Grécku končí roku 146 pr. Kr., keď si Rimania podmaňujú Grécko a dobýjajú posledné mesto Korint. Grécko sa stáva rímskou provinciou Achája.

Grécko dalo svetu kultúru a umenie, ktoré sú základom dnešnej európskej vzdelanosti. Aj mnohé slová, ktoré dnes používame v našom jazyku majú grécky pôvod – politika, gymnázium, demokracia, polícia a mnohé iné. Gréci preberali kultúru od vyspelých civilizácií, s ktorými sa dostali do kontaktu. Tieto vedomosti prehlbovali a rozvíjali. Kultúrne pamiatky Grécka môžeme rozdeliť do dvoch oblastí:

Grécka vzdelanosť

Umenie starovekého Grécka.

Gréci si uvedomovali dôležitosť vzdelania. Ideálom krásy v starom Grécku bol totiž človek telesne zdatný a zároveň vzdelaný. Zatiaľ čo Sparta podporovala najmä telesnú zdatnosť, Atény sa zamerali aj na vzdelanie. Aténske školy sa stali vzorom pre ostatné mestá. Boli súkromné, ale štát na ne prispieval. Boháči mali súkromných učiteľov. V škole sa deti učili čítať, písať, počítať, hrať na hudobnom nástroji a spievať. V gymnáziách sa okrem učenia venovali aj telesnej výchove a vojenskému výcviku, pretože hlavnou povinnosťou Grékov bola obrana ich vlasti pred nepriateľmi. Ak sa chcel niekto venovať politike, musel ovládať umenie rečníctva.

Gréci prebrali písmo z Fenície (dnešný Libanon) a upravili si ho. Grécka abeceda mala dvadsaťštyri znakov a stala sa základom pre latinku – abecedu, ktorá vznikla v Ríme a používa sa dodnes.

Vedy

Základy mnohých vied vznikli v najstarších starovekých štátoch a Gréci ich dopĺňali o nové poznatky. Iné vedy vznikli práve v Grécku. Veľa z týchto vedomostí a objavov využívame ešte aj dnes.

Geografia – Gréci boli moreplavci, ktorí na svojich námorných plavbách potrebovali mnoho poznatkov práve z geografie, spoznávali pritom mnohé územia a národy, položili základy náuky o klíme, o povrchu Zeme, moriach a pevninách. Zakladateľom geografie bol učenec Erathostenes. Známym sa stal alexandrijský učenec Ptolemaios (prvá mapa sveta).

Astronómia – stavala na vedomostiach orientálnych štátov, Gréci nazvali vesmír kozmom a študovali jeho zákonitosti – napríklad Aristarchos zo Samu považoval za stred nášho vesmíru Slnko.

Matematika a geometria boli veľmi rozšírené, pretože ich poznatky využívali aj iné vedy. Mená a teórie slávnych gréckych matematikov sú známe aj dnes – Pytagoras, Euklides, Táles a mnohí iní.

Fyzika – venovala sa skúmaniu účinkov tepla, význame hmotnosti, mechanike. Slávny Archimedes skúmal páku, kladkostroj a objavil archimedov zákon o váhe telesa a vytlačenej tekutine.

História – základy tejto vedy položili práve v Grécku, za „otca dejepisu“ je totiž považovaný Herodotos (písal dejiny grécko - perzských vojen), neskôr sa preslávili Tukydides (písal dejiny Peloponézskej vojny) a Xenofón (písal dejiny po Peloponézskej vojne).

Lekárstvo sa chápalo ako veda, slávnym sa stal Hippokrates, na počesť ktorého aj dnešní lekári skladajú hipokratovu prísahu o tom, že ich hlavným poslaním je pomáhať a liečiť všetkých chorých bez rozdielu.

Filozofia tiež vznikla v Grécku a bola to veda o myslení, v preklade jej názov znamenal „milovať múdrosť“ a mala nahradiť náboženský výklad sveta. Filozofi sa zamýšľali nad stvorením sveta, zmyslom a podstatou života a mnohými inými vecami. Najslávnejší grécki filozofi boli napríklad – Sokrates, Aristoteles, Demokritos, Platón, Epikuros a ďalší.

Gréci sa radi obklopovali krásnymi vecami a ich zručnosť sa stala umením. Radi sa zabávali v divadle, športovali a bývali v krásnych domoch, stavali stavby a sochy zasvätené bohom a národným hrdinom. Veľa z ich umeleckých diel dnes obdivujeme v múzeách alebo priamo v krajinách, kde vznikli. Ku gréckemu umeniu patria:

Maľby – najmä na keramike (vázy, taniere, ...) Zobrazovali výjavy z bájí, ale aj obrazy zo života. Najobľúbenejšie farby boli čierna a zlatožltá.

Sochárstvo – sochy boli obľúbené tak, ako sú dnes obľúbené fotografie. Zobrazovali bohov, ale aj bežných ľudí. Jednou z cien pre olympijského víťaza bolo zhotovenie jeho sochy v životnej veľkosti. Grécki sochári znázorňovali dokonalé tvary ľudského tela a svojimi sochami vyjadrovali pohyb, city a vášne. Najslávnejším gréckym sochárom bol Feidias – autor sochy boha Dia, ktorá stála v chráme v Olympii a je považovaná za jeden zo siedmych divov sveta. Ďalším významným sochárom bol Myrón (socha Diskobola).

Básnictvo – patrilo k vzdelaniu, najslávnejšie eposy Ilias a Odysea od básnika Homéra sa povinne učili v gréckych školách (Ilias opisoval dobytie mesta Trója a Odysea putovanie hrdinu Odysea). Prednes poézie bol sprevádzaný hudobnými nástrojmi, napríklad lýrou.

Divadlo – bolo najobľúbenejšou zábavou Grékov. Pre tento účel budovali divadlá pod holým nebom (amfiteátre), v ktorých sa hrali dva druhy divadelných hier (komédie - veselé a tragédie - smutné). Námety čerpali z náboženstva alebo z histórie. Známi dramatici boli Sofokles (tragédie) a Aristofanes (komédie). V divadle sa nielen hralo, ale aj spievalo a tancovalo, Herci (iba muži) nosili masky.

Staviteľstvo – používalo stavebné materiály ako vápenec a mramor. Typickým stavebným prvkom boli stĺpy – dórsky, iónsky a korintský. Stavali sa mnohé verejné stavby – chrámy, paláce, divadlá, štadióny. Dodnes mnohé stoja, napríklad na aténskej Akropole, v Delfách a podobne.

Grécke umenie je vrcholom starovekého umenia. Na jeho základoch vzniklo neskôr umenie rímske, renesančné a klasicistické. Grécki umelci boli veľmi vážení a vysoko postavení. Ich krásne diela obdivujeme a učíme sa z nich aj dnes.

Zones.sk – Najväčší študentský portál

https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/14106-staroveke-grecko/