V staroveku poznali biologické zbrane

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča babuska (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.01.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 754 slov
Počet zobrazení: 339
Tlačení: 30
Uložení: 29

V staroveku poznali biologické zbrane

Do arzenálu zbraní patrili otrávené aj horiace šípy, rastlinné jedy, bodavý hmyz, osie hniezdo, mor, malária aj najslávnejšia zápalná zbraň – grécky oheň. Ak by si niekto myslel, že starovek používal v boji proti nepriateľovi iba luky, šípy, meče, sekery, kopije ako vidíme vo filmoch a nepoznal granáty, biologické a chemické zbrane, mýlil by sa. Archeologické nálezy to môžu potvrdiť, napríklad nádobami s vyobrazením výjavov s biologickými zbraňami, otrávenými šípmi, skúškami jedovatých substancii na trestancoch parthským kráľom Mithridasom VI. Svedčí o tom aj mytológia, nálezy keramických nádob, ktoré napĺňali naftou a zapálené hádzali na nepriateľa. To boli staroveké granáty. Najslávnejšia zápalná zbraň bol grécky oheň. Jeho zloženie sa za tisícročia nepodarilo rozlúštiť. Do boja proti nepriateľovi sa nasadzovali rozzúrené včely, čo znázorňuje maľba na amfore, ktorú objavili v Taliansku. Starovek nepotreboval chémiu ani laboratóriá na výrobu bojových prostriedkov, založených na šírení najrôznejších jedov a nákaz ako boli napr. morové rany.

Ľudia boli aj v tomto období rovnako ako v najstarších civilizáciách vynaliezaví a vedeli dobre využívať prírodné látky na bojové účely. Najstarším rozprávaním o použití biologickej zbrane je grécky mytologický príbeh boja Heraklesa s lemskou hydrou. Potom, ako obludu zabil upálením jej deviatich hláv, ktoré znova narastali, namočil si šípy v jede z jej tela. Koho zasiahol takou strelou, rany sa mu nezahojili. Antickí autori tento skutok v svojich dielach odsudzovali, pretože v tom čase bol boj s pomocou jedu považovaný za zločin. Hrdinovia mali vynikať odvahou a cťou a bojovať bežnými zbraňami – lukom, šípom, mečom. To boli knižní hrdinovia. Na bojiskách to bolo ináč. Na nich sa víťazilo ľsťou a ako dnes hovoríme – nekonvenčnými zbraňami. Poznáte predsa z dejepisu príbeh Trójskej vojny, odkedy sa dodnes používa pre lesť výraz ´´ trójsky kôň ´´. Gréci zvíťazili v tejto slávnej vojne nielen vďaka drevenému koňovi, ale čiastočne aj vďaka otráveným šípom. A tie nepoužívali vo vojnách iba Gréci a Rimania. Grécky lekár Dioskoridos, ktorý žil v prvom storočí nášho letopočtu, sa zmieňuje vo svojom spise, že tento potupný prostriedok používali aj barbari, najmä skýtski lukostrelci, ktorí namáčali šípy v hnoji a rozkladaných sa mŕtvych telách ľudí. Zasiahnutému nepriateľovi hrozil zo šípov tetanus a iné smrteľné nákazy.

Viete, že šíp sa volal v gréčtine toxon? Od tohto výrazu je odvodené aj slovo toxicon, na označenie jedu. Starovek poznal aj bakteriologické vojny. Jednou takou bola aj vojna počas obliehania pevnosti Tatármi na Krymskom polostrove. Bola nedobytná, preto do nej začali Tatári katapultovať mŕtvoly svojich bojovníkov, nakazených morom. Z ich šiat sa začala šíriť nákaza všami a blchami a tak vypukla v tejto krymskej pevnosti Kaffa najväčšia epidémia moru, aká kedy postihla Európu. Do roku 1350 jej podľahla tretina populácie. Epidémia šíriaca sa z Kaffy bola iba jednou z mnohých v dejinách vojenstva. Pred troma tisícročiami poznali mechanizmy morovej nákazy v Mezopotámii a opisujú ich na hlinených tabuľkách klinovým písmom. Ani India nebola výnimkou. Vo štvrtom storočí vydal panovníkov minister vojny celý spis o rôznych stratégiách nákazy nepriateľských vojsk. Starí Rimania nemali výskumné pracoviská aby vedeli, čo spôsobujú okom neviditeľní obyvatelia močiarov a bažín v tele bojovníkov, ktorí ich vdýchnu nosom a ústami. Preto sa snažili nepriateľa vždy ustúpiť do močaristých území, ktoré sa stali účinnou zbraňou, lebo v nich ochoreli vojaci na maláriu.

Včely, osy a iný bodavý hmyz bol tiež častou zbraňou. Začali používať v 4. storočí aj sršne hady a škorpióny. Bežnou zbraňou bol oheň. Horiace šípy sa spomínajú prvýkrát v histórii peloponézske vojny od dejepisca Thukydidesa. Sparta nimi spôsobila v meste Plataje v Boiótii požiar, aký nemal dovtedy obdobu. V treťom storočí pred n. l. sa bežne používali bomby s naftou. Od siedmeho storočia n. l. sa bojuje s gréckym ohňom – tajnou zbraňou, ktorá sa s pomocou špeciálnych zariadení strieľala do nepriateľských šíkov alebo plavidiel. Široké použitie vo vojnách v staroveku mali jedovaté rastliny najmä také, ktoré obsahovali v koreňoch alkaloidy. Nimi otrávili studne a vodné nádrže. Obľúbil si ich ako zbraň nepriateľ Rimanov parthský kráľ Mithridates. Účinky jedov a ich protilátok skúšal na trestancoch osobne. Odolnosť, ktorá sa dala získať voči jedom, pomenovali neskoršie po ňom ako Mitridatizmus. Najstarší zaznamenaný prípad otravy studní sa stal roku 590 pred n. l. v prvej svätej vojne o Apolónovu svätyňu v Delfách. Popri tomto arzenáli starovekých zbraní sa používali zastrašovacie a psychologické prostriedky. Napr. čínske vojská používali toxické mraky zo zmesi síry a arzénu. Ich dym oslepoval. Za predchodcu slzotvorného plynu môžeme označiť mleté červené korenie. Vkladali ho do obálky z ryžového papiera. Osvedčenou psychologickou zbraňou boli vojnové pokriky, krik a hurónsky rev. Najznámejšími revuňmi boli germánske kmene.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015