Mayovia – život, mýtus, umenie

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča babuska (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.01.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 9 705 slov
Počet zobrazení: 383
Tlačení: 32
Uložení: 32

Mayovia – život, mýtus, umenie

Obraz a predstava

Starovekí Mayovia boli rôznorodý a vyspelý národ, ktorého históriu nám odhalili a naďalej odhaľujú preklady ich tajomných hieroglyfických textov. Najväčšmi ich však obdivujeme pre nádherné umelecké diela vytvorené z kameňa a jadeitu, ako aj pre maľby a keramiku. Zobrazujú nadprirodzenú ríšu s množstvom božstiev aj život Mayov – najčastejšie privilegovaných vrstiev. Umenie stvárňuje svet, v ktorom vládli králi nad svojim ľudom s absolútnou autoritou, no rozhodujúci vplyv v ňom mali božstvá.

Duša Mayov

Starovekí Mayovia boli hrdí a impozantní ľudia, ktorých mestá, vybudované v monumentálnych rozmeroch, dodnes dominujú krajine. Väčšina obyvateľstva žila v chatrčiach so slamenou strechou, ale vládcovia a šľachtici bývali v bohatých kamenných palácoch a keď zomreli, ich telá často vkladali do hrobiek pod rozľahlými pyramídovými chrámami. Ich kultivovaná a v mnohých smeroch unifikovaná kultúra sa vyvinula napriek skutočnosti, že nikdy nevytvorili jedinú ríšu, ale zostali rozdelení do malých mestských štátov, ktoré spolu často bojovali. Medzi spoločné témy, ktoré spájali ľud a umožnili, aby sa na ich civilizáciu pozeralo ako na entitu, patria ich mýty a príbehy o stvorení, ich chápanie vesmíru, náboženské predstavy a koncepcia posmrtného života. Mayská mytológia rozpráva o tom, ako božstvá z predchádzajúceho svetového veku stvorili Zem a potom vytvorili prvých ľudí z kukurice – hlavnej potraviny danej oblasti. Tí istí bohovia naučili ľudí, ako majú prinášať obety, aby sa im odmenili za ich dobrotivý akt stvorenia. Oni tak verili, že už ich samotná existencia je závislá od neutíchajúcej dobrej vôle božstiev. Zložité rituály, počas ktorých sa účastníci obliekali do kostýmov z dúhového quetzalieho peria, tvorili jeden z podstatných prostriedkov na podporu tohto vzťahu. V zachovaných mayských sú tabuľky, ktoré boli vytvorené, aby naznačili, ako treba božstvá uzmierovať prostredníctvom obiet. Nečudo, že v tejto spoločnosti, tak úplne ovládanej božstvami a kráľmi, sa v umeleckých dielach zobrazujú hlavne oni. V monumentálnom sochárstve dominoval kráľov obraz – kráľ vzbudzoval osobitnú úctu a disponoval mocou, lebo ho považovali za prostredníka medzi ľudstvom a všemocnými bohmi.

Príbeh Mayov

Mayovia obývali veľmi rozmanité územie, ktoré zahsňalo Chiapas a Yucatánsky polostrov v Mexiku, celú dnešnú Guatemalu, Belize a západné časti Hondurasu a Salvádoru. Na juhu ich krajiny sa nachádzala oblasť vulkanických pohorí, ktorých údolia s miernym podnebím poskytovali ideálne podmienky pre poľnohospodárstvo. Centrálnu oblasť – nížiny regiónu Petén v Guatemale a priľahlých štátoch – pokrýval hustý tropický dažďový prales, kde žilo množstvo zvierat, vtákov a hmyzu. Tieto lesy obýval aj mocný jaguár, ktorý hrá poprednú rolu v ich umeleckej predstavivosti. Práve v tomto nehostinnom teréne boli vybudované niektoré najväčšie a najúspešnejšie mestá, napríklad Tikal, Yaxchilán. Na severe sa rozkladá Yucatánsky polostrov, vybiehajúci do Karibského mora – vápencová náhorná plošina pokrytá nízkou, krovinatou vegetáciou. V dôsledku charakteru skaly tam nie sú nijaké povrchové rieky, no podzemné toky vytvárajú jaskyne a keď sa im zrútia stropy, vznikajú v zemi diery nazývané cenoty. Tie boli pre miestnych ľudí veľmi dôležité, predstavovali nielen jediný zdroj vody, ale verili, že sú vchodmi do obávaného podsvetia. Všeobecne sa uznáva, že prvé národy prišli do Amerík z Azie najmenej pred 12 000 rokmi počas poslednej ľadovej doby, keď cez Beringovu úžinu viedla šija. Po niekoľko stáročí ľudia žili ako nomádmi lovci - zberači a prenikli na špic kontinentu. Kamenné nástroje a hroty šípov z tohto archaického obdobia naznačujú, že územie, ktoré sa malo stať domovinou Mayov, bolo kontinuálne obývané. Dediny usadených Mayov sa začali objavovať v prvom alebo v druhom tisícročí p. n. l. do roku 500 p. n. l. boli na centrálnych nížinách, na miestach ako Nakbé a El Mirador, založené veľké strediská. Osídlenia sa našli aj v južných vysočinách a v severných častiach Yucatánu. K tomuto vývoju došlo v ére, ktorú archeológovia označili ako – predklasickú. V prvej polovici dvadsiateho storočia vedci rozdelili túto civilizáciu do troch období. Predklasické obdobie, považované za čas relatívne malých, primitívnych dedinských osídlení, sa začalo asi roku 2000 p. n. l. a skončilo sa asi roku 250 n. l. Nasledujúce klasické obdobie ( asi r. 250 – 900 ) sa pokladalo za zlatý vek Mayov, v ktorom ich civilizácia dosiahla vrchol a vyznačuje sa veľkými úspechmi vo vede a v umení. Posledné bolo poklasické obdobie ( asi r. 900 – 1500 ), o ktorom panuje

presvedčenie, že bolo obdobím kultúrneho úpadku nasledujúcom po páde väčšiny veľkých mestských stredísk na nížinách. Dnes sa však uznáva, že veľa výdobytkov, pripisovaných klasickému obdobiu, sa v skutočnosti dosiahlo počas predklasickej éry a že veľké mayské sídla existovali o stáročia skôr než sa predtým odhadovalo. Zrevidovaný bol aj tradičný názor na pád tejto civilizácie. Predpokladalo sa, že väčšina miest bola opustená na konci deviateho storočia

  1. l. v dôsledku vnútornej vzbury, invázie, hladomoru alebo chorôb. Novšia veda odhalila, že táto ríša nebola jednotná, ako sa pôvodne myslelo, ale mestské štáty, ktoré medzi sebou ustavične bojovali či vytvárali spojenectvá. Ku koncu klasického obdobia sa počet obyvateľov a vojen dramaticky zvýšil a vyčerpanosť pôdy a choroby zjavne dosiahli vrchol. Tieto faktory možno viedli k pádu klasických Mayov na nížinách, ale v južných vysočinách a na Yucatánskom polostrove sa Mayom naďalej darilo až do príchodu Španielov v šestnástom storočí.

Mayské umenie

Mayovia vytvorili niektoré z najkrajších umeleckých diel na svete a to z veľmi rozmanitých materiálov, vrátane kameňa, dreva, štuky, farby, keramiky a lastúr. Interiéry domov – napriek svojmu nevýraznému a ponurému vzhľadu pôvodne vytvárali prostredie pre množstvo nádherných nástenných malieb jasných farieb, ktoré sa, žiaľ v dôsledku vlhkého vzduchu väčšinou rozpadli. Zriedkavé doklady, v ktorých sa zachovali, napr. v Bonambaku a Tulume naznačujú, že mestá kedysi hýrili farbami, lebo mnoho budov malo pomaľovaný aj exteriér. Toto umenie stvárňovalo celú škálu tém od pozemských vládcov a šľachticov až po činnosti bohov a názorné zobrazenie podsvetia. Príslušníkov šľachty, najmä vládcov mestských štátov, bežne oslavovali v podobe stély – vztýčeného kameňa, zvyčajne asi 1 m vysokého, hoci niektoré boli až desaťnásobne vyššie. Doposiaľ najväčšia objavená stéla je v sídle Quiriguá v juhovýchodnej Guatemale. Tento pamätník, postavený r. 771 a zasvätený kráľovi Cauacovi Oblohe, sa týči nad námestím do výšky takmer 10 m. Na stélach sa často nachádzajú hieroglyfické texty uvádzajúce rozličné podrobnosti z vládcovho života, napr. dátum jeho narodenia, nástupu na trón, sobáša a dôležitých víťazstiev v boji. Boli vztýčené na veľkých námestiach každého mesta a slúžili ako pamätníky kráľovi aj ako verejné oznámenie o jeho práve vládnuť. V konečnom dôsledku to bola obrovská politická propaganda vytesaná do

kameňa. Tieto umelecké diela mali rozličnú veľkosť od kolosálnych stél a monumentálnej architektonickej skulptúry ( ako masky Chaca v kabáhskom paláci ) až po drobné vyrezávané lastúrové ozdoby menšie než 2,5 cm. Nech bol však žáner či kontext umeleckého diela akýkoľvek, každá línia, symbol a motív mali tlmočiť nejaký význam – v mayskom myslení chýbal koncept rýdzo dekoratívneho alebo abstraktného umenia. V menšom meradle vytvárali umelci vynikajúce diela z jadeitu, lastúry a pazúrika. Jadeit považovali za najcennejší materiál – na rozdiel od Aztékov a Inkov mali minimálny prístup k zlatu a aj to len počas klasického obdobia. Podoby vládcov sa bežne vytvárali z jadeitu, vždy z profilu, aby bolo vidno vysoké šikmé čelo, ktoré oni považovali za žiaduce. Väčšine ľuďom zo Západu by dnes bolo chápanie krásy v mayskej kultúre cudzie. Títo ľudia napr. obdivovali šikmé čelo tak veľmi, že dieťaťu priväzovali vpredu na hlavičku kúsky dreva, aby sa vyformovala do požadovaného tvaru. Nezdá sa, že by tento proces poškodzoval mozog. Medzi najpôsobivejšie predmety tohto umenia patrí maľovaná keramika, najmä taniere a valcovité vázy. Často sú na nich výjavy z dvorského života, napr. sprievody, tance alebo rituály a niekedy sú na nich namaľované aj božstvá z ich panteónu. Pravda, zobrazujú aj zlovestnejších pánov Xibalby, podsvetí, hádam preto že veľa z týchto keramických predmetov vkladali do hrobiek, aby sprevádzali zosnulých na ich ceste cez podzemné oblasti. Na rozdiel od umelcov mnohých starovekých kultúr mayský umelec nezostával vždy anonymný. Niekoľko prác vyrytých do kameňa nesie meno svojho autora a mayská keramika je často podpísaná. Nedávno sa zistilo, že mnohí umelci boli príslušníkmi kráľovských rodín – neraz mladší kráľovi bratia. Aby pritiahli pozornosť na príbuzenský vzťah s kráľom, títo umelci zo spoločenskej elity často umiestňovali svoje meno na dielo hneď vedľa zobrazenia vládcu.

Glyfy a symboly

Mayovia mali zložité hieroglyfické písmo, ktoré vedci celkom rozlúštili len nedávno, avšak veľa ich textov sa dosiaľ nepodarilo úplne preložiť. Do druhej polovice dvadsiateho storočia panoval názor, že písmo je kombináciou rébusov, čiže obrázkov a logogramov, symbolov predstavujúcich jediné slovo či pojem. V devätnástom storočí sa prišlo na to, že veľa týchto textov obsahuje informácie o kalendári a o astronómii a hlavne vedci dospeli k presvedčeniu, že Mayovia boli mierumilovný národ astronómov – kňazov. Pre neschopnosť

správne čítať mayské glyfy pretrvávala táto mylná predstava veľa desaťročí a to aj napriek dôkazom o vojnách a obetiach, ktoré prevládali v tomto umení. Zlom v prekladaní glyfov predstavuje rok 1952, keď Rus Jurij Knorozov publikoval v Sovietskom zväze článok s názvom – staroveké písmo Strednej Ameriky. Prišiel s názorom, že hieroglyfy sú v skutočnosti fonetickým systémom písma a rozličné znaky predstavujú kombinácie spoluhlások a samohlások. Napr. najznámejším kráľom Palenque bol Pacal a jeho meno mohlo byť zapísané tromi znakmi predstavujúcimi hlásky PA – CA – LA. Posledná samohláska sa vypustila a vzniklo Pacal. Západní mayológovia s pohsdaním odmietli Knorozovovu teóriu, dôvodom boli jeho komunistické akademické hodnosti, ale v súčasnosti sa jeho princípy všeobecne prijímajú. Nakoniec sa dospelo k poznaniu, že mayské písmo je vo veľkej miere fonetické, hoci obsahuje aj istý počet logogramov. Tieto glyfy sú zmiešaninou symbolov a naturalistických obrazov. Často sa objavujú tváre ľudí a zvierat a niekedy sú zobrazené aj božstvá. Pisárom boli zasvätené dve božstvá – polo ľudské, polo opičie postavy, zvyčajne zobrazované, ako držia kalamár, pero alebo kódex, boli to nevlastní bratia hrdinských dvojičiek.

Zaznamenávanie tajomstiev

Koncom šesťdesiatych rokov 16. stor. napísal františkánsky mních Diego de Landa, španielsky biskup na Yucatáne o Mayoch – títo ľudia používali aj určité znaky či písmená, pomocou ktorých písali do svojich kníh o starovekých veciach a vedách. Našli sme veľké množstvo kníh napísaných týmito znakmi, no keďže neobsahovali nič, v čom by neboli povery a diablove lži, všetky sme ich spálili, za čím sa oni až na počudovanie veľmi zarmútili a čo im spôsobilo veľký žiaľ. Biskupovo nadšenie pre pálenie kníh bolo také veľké, že dnes sú známe len štyri zachované ich knihy, či kódexy, ako sa bežne nazývajú. Tri z nich sú pomenované podľa miest, v ktorých sa teraz nachádzajú – Drážďanský, Parížsky a Madridský kódex. Len jeden, Grolier kódex zostal v Amerike. Tieto kódexy nie sú knihami s mnohými listami zviazanými na jednej strane. Tvoria ich pásy papiera vyrobeného z kôry figovníka a dlhé sú niekoľko desiatok centimetrov ( najkrajší Grolier kódex a Parížsky kódex sú v skutočnosti fragmentmi oveľa väčších originálov ). Kódexy sú poskladané do harmoniky, podobne ako moderné mapy, čo umožňuje zakaždým vidieť z knihy toľko, koľko treba. Papier z kôry bol pokrytý vrstvou vápna, na ktorú pisári maľovali obrázky a hieroglyfy.

Dôvody, pre ktoré bol biskup Landa taký posadnutý ničením týchto textov, sú komplikované. Súdiac podľa tých, čo sa zachovali, že ich používali hlavne kňazi na predpovedanie a veštenie. V kódexoch sú tabuľky na regulovanie času rituálov a poľnohospodárskych prác a na sledovanie astronomických cyklov. No biskupa Landu pravdepodobne najväčšmi urážali mnohé obrázky v týchto knihách, zobrazujúce ich tradičných bohov, medzi inými aj zmyselnej mladej bohyne Mesiaca s nezahaleným poprsím. V každom kódexe sú rozmanité obrázky, hieroglyfy a číslice. Každú stranu tvoria jednotlivé tabuľky, čiže kapitoly a čítajú sa zľava doprava, každá kapitola sa venuje špecifickej téme, napr. vojne alebo manželstvu. Ak chcel kňaz predpovedať, povedzme, najvhodnejšie dni na zasadanie úrody, najprv vyhľadal príslušnú kapitolu k tejto téme. Na ľavej strane tabuľky bol stĺpec so znakmi dní z posvätného 260 – dňového kalendára a krížom cez stranu boli usporiadané vodorovné rady číslic. Kňaz použil tieto tabuľky na podrobný výpočet, ktorým dospel k výberu znakov pre dni. Veštby na každý deň sú naznačené obrázkom a sprievodným textom. Obrázok ukazuje, ktorý boh má vplyv v ten deň a hieroglyfy hovoria, či je daný deň priaznivý. Medzi ďalšie činnosti regulované kódexmi patril chov včiel, cestovanie, lov, čas, keď treba priniesť obety bohom a keď sa majú uskutočniť obrady na privolanie dažďa. Existujú aj tabuľky na sledovanie zmien typických pre určité ročné obdobie a čo je najdôležitejšie, na predpovedanie času, keď sa objaví Venuša a keď nastane zatmenie slnka a mesiaca. Zatmenie považovali za neblahú predzvesť, lebo údajne vtedy nebeské telesá akoby pohltila nejaká neviditeľná sila. Kódexy demonštrujú presvedčenie Mayov, že všetky veci majú svoje predurčené miesto v čase a božstvá majú najvyššiu moc nad osudom.

Les, zem a kameň

Mayovia boli nesmierne citliví k prostrediu, v ktorom žili. Verili, že stromy, skaly, vrchy, ba i samotná zem majú duchovný rozmer. Osobitne dôležité boli pre nich vrchy, lebo ich považovali za miesta, kde žijú predkovia. Prostredníctvom kamennej architektúry a sôch symbolicky znovu vytvárali modely vesmíru aj pozemského prírodného sveta. Týčiace sa pyramídové chrámy kopírujú vrchy, námestia možno chápať ako jazerá alebo moria a stojace kamene sú usporiadané tak, aby napodobňovali lesy.

Yaxchilán – duchovia lesa

Yaxchilán leží hlboko v chiapaskom dažďovom pralese na mieste ohraničenom podkovitým ohybom veľkej rieky Usumacinta. Dnes sú jeho ruiny roztrúsené medzi stromami, keďže sa doň ťažko dostať, vytvára zdanie záhady. Avšak v klasickom období sa Yaxchilán rozprestieral v srdci jednej z najľudnatejších mayských oblastí. Podobne ako u väčšiny starovekých miest nevieme presne, ako ho volali jeho obyvatelia. Pomenovanie Yaxchilán mu dal rakúsky výskumník v devätnástom storočí, ale hieroglyfy na nálezisku naznačujú, že sa mohol nazývať – Miesto rozštiepenej oblohy. Toto mesto, obklopené z troch strán riekou, mal dobrú obrannú polohu. Mesto sa tiahlo do vrchov – na strmých svahoch boli vybudované obrovské terasy a mnohé z najvýznamnejších chrámov stáli na najvyšších vrcholoch hôr. Predpokladalo sa, že niektoré z týchto stavieb sa mohli používať ako astronomické pozorovateľne. V ráno letného slnovratu mohol pozorovateľ v takomto chráme sledovať, ako slnko vychádza z rokliny medzi dvoma vysokými vrchmi na východnom obzore. Podľa viery týchto ľudí predstavovalo jaguára – slnko vynárajúceho sa z podsvetia. Charakteristickou architektonickou črtou Yaxchilánu je veľký zvislý hrebeňovitý štít. Takéto kamenárske štruktúry značne zvýšili chrámy a mali ich premeniť na horské príbytky ich predkov. Na námestiach medzi kamennými vrchmi bol umiestnený veľký počet vyrezávaných stojacich kameňov, čiže stél. Oni nazývali tieto monumenty te tun, čiže stromy kamene. Na stélach nielen zaznamenávali dôležité udalosti, ale boli aj replikami lesa obklopujúceho Yaxchilán. Takže mesto bolo vlastne kamenným stvárnením prírodného prostredia, v ktorom oni žili. V Yaxchilánu sú na mnohých zachovaných kamenných pamätníkoch nápisy opisujúce históriu mesta. Nad vchodmi budov sa často nachádzali vyrezávané kamenné preklady, ktoré sa dnes považujú za jedny z najkrajších diel mayského umenia. Nápisy zaznamenávajú rad kráľov datujúcich sa až k zakladateľovi Yaxchilánu. Jaguáriemu penisu, ktorý zasadol na trón roku 320 n. l. Najväčší blahobyt dosiahol Yaxchilán za dvoch kráľov, za Štítového jaguára II. a za jeho syna Vtáčieho jaguára III., vládnucich od roku 681 do šesťdesiatych rokov 8. storočia. Avšak úspech, ktorému sa Yaxchilán tešil za ich vlády, nepokračoval – totiž o niekoľko rokov po smrti. Vtáčieho jaguára bolo mesto opustené a umelý les zo stromov kameňov až do znovuobjavenia mesta o vyše tisíc rokov neskôr pohltila prirodzená lesnatá krajina.

Posvätné vrchy

Medzi najpôsobivejšie stránky každého rozpadnutého mayského mesta v nížinných dažďových pralesoch Guatemaly a okolitých oblastí patrí pohľad na pyramídové chrámy týčiace sa nad lesným baldachýnom. Takéto chrámy označovali slovom witz, čiže termínom, ktorý sa používal aj na označenie vrchu. Podľa viery Mayov – tú dodnes vyznávajú Mayovia z Chiapasu – boli vrchy príbytkami duší ich predkov. Pre Mayov z nížin boli najbližšie vysoké vrcholy vzdialené stovky kilometrov. Preto bolo pre nich nevyhnutné vybudovať umelé vrchy v tvare veľkých kamenných pyramíd v srdci svojich miest. Hoci všetky pyramídy slúžili ako príbytky pre duše ctených predchodcov, mnohé obsahovali aj skutočné hrobky veľkých kráľov a šľachticov. Na vrchole pyramíd stáli chrámy, kde uctievali a uzmierovali bohov. Veľká procesia hore po boku pyramídy patrila k vyvrcholeniu obradov. Pyramídy často využívajú symboliku čísel, aby divákovi pripomínali svoj vesmírny význam. Chrámy v Tikale aj v Palenque majú deväť úrovní, predstavujúcich deväť vrstiev podsvetia, ktorými, ako oni verili, musel kráľ prejsť počas dlhej a namáhavej cesty po smrti. Avšak Chrám II v Tikale bol postavený v troch vrstvách. Tie sú ilúziou na tri srdcové kamene z ich mytológie o stvorení a pripomínajú aj sľub vzkriesenia, ktorý naznačil zázračné znovuzrodenie kukuričného boha.

Mayské pyramídy

Tvary pyramíd v mayskej oblasti sa značne líšili. V Tikale, v peténskom dažďovom pralese sú vysoké pyramídy s relatívne úzkymi stranami a extrémne strmými schodiskami – niektoré so sklonom až sedemdesiat stupňov. V Chichen Itza má hlavná pyramída štvorcovú základňu a je pričupená, dramaticky stvárnený had pripomínal, že pyramídové chrámy poskytujú prístup do iných vesmírnych ríš. Väčšina týchto pyramíd mala dve základné funkcie – boli chrámami a každá mala svätyňu na uctievanie, zvyčajne na vrchole a pohrebnými monumentmi, často obsahujúcimi umelecky spracované kráľovské krypty.

Palenque: sláva pána Pacala

Dramatické rozpadnuté mesto Palenque v severnom Chiapase je situované na idylickom mieste – chúli sa na úpätí zalesnených kopcov s výhľadom na nízke

roviny. Svojim vzhľadom sa celkom líši od ostatných mayských sídel na centrálnej nížine – stavby sú tu oveľa ľahšie a majú jemnejší štýl. Tamojšie budovy kedysi pokrývali zložité sadrové reliéfy, často pomaľované živými farbami, zobrazujúce vládcov a ich rodiny. Dodnes sa zachovalo len niekoľko takýchto reliéfov. Dominantou Palenque je palác, ktorý má hranatú vežu, ktorá je v tejto oblasti unikátna. Väčšina stavieb, ktoré sa zachovali v Palenque, postavili na rozkaz Pacala ( 603 – 683 ), azda najznámejšieho mayského kráľa a jeho syna Chan Bahluma. Za Pacalovej vlády Palenque prežíval zlatý vek, počas ktorého bolo podporované umenie aj architektúra. Potenciál umenia ako prostriedku na manipulovanie s históriou bol dovedený až do krajností, najmä aby sa legalizovalo Pacalovo problematické nástupníctvo. Chan Bahlum pokračoval v architektonickom programe svojho otca. Prikázal vybudovať skupinu troch pyramídových chrámov: Chrám kríža, Chrám listového kríža a Chrám slnka. Tieto budovy stoja na pyramídových základniach a boli navrhnuté tak, aby pripomínali tvary vzdialených vrchov. V každom chráme je malá vnútorná svätyňa nazývaná pib na ( podzemný dom ). Na ich zadných stenách sú na vyrezávaných kamenných paneloch obrazy, ktoré majú po oboch stranách dlhé hieroglyfické texty vzťahujúce sa na mayský príbeh o stvorení a zrodení prvých bohov. Na jednom paneli sú zobrazení Pacal a Chan Bahlum, stojaci po stranách svetového stromu, tým obaja muži aj samotný Palenque získali pevné miesto v strede mayského vesmíru. Na ďalšom paneli bol strom nahradený obrovskou kukuricou, ale namiesto kukuričných klasov má ľudské hlavy. Odzrkadľuje to príbeh o stvorení opísaný v Popol Vuh, v ktorom sú prví ľudia vytvorení z kukuričnej múky. Na treťom paneli , v Chráme slnka je zobrazený Pacal a jeho syn po stranách vojnového štítu ozdobeného hlavou jaguára – slnka a párom prekrížených oštepov. Tieto majstrovské diela mayskej skulptúry možno interpretovať na mnohých úrovniach a vypovedajú nesmierne veľa o tom, ako títo ľudia vnímali svoj svet. Hieroglyfické texty opisujú stvorenie a rodokmeň Pacalovej rodiny a obrazy odhaľujú tri vlastnosti, ktoré by podľa nich mali ich králi: svetový strom naznačuje kráľovu schopnosť presunúť sa mimo pozemskej ríše, aby mohol komunikovať s bohmi a predkami, kukurica naznačuje, že kráľ zabezpečí, aby sa jeho ľud naďalej tešil z dobrých úrod, napokon štít a oštepy sú odkazom na statočnosť v boji. Ku koncu života kráľ Pacal vydal rozkaz na výstavbu svojho pohrebného monumentu – Chrámu nápisov, ktorý bol umiestnený na úpätí posvätnej hory. Keď veľký kráľ roku 683

zomrel, uložili ho na odpočinok do chrámu v sarkofágu s nádherným vyrezávaným vekom.

Čas, osud a proroctvo

Mayov fascinoval čas a obloha. Počas klasickej éry, asi od roku 250 do roku 900, ich táto fascinácia podnietila k vytvoreniu jedného z najpresnejších kalendárnych systémov, aké existovali pred moderným obdobím. Nesmierne starostlivo mapovali hviezdy a planéty ( najmä Venušu – považovanú za veľmi významné nebeské teleso ), aby mohli vytvoriť tabuľky, ktoré sa potom dali použiť na predpovedanie ich pohybov. Ich astronómovia – kňazi využili nahromadené poznatky v spojení so zložitým kalendárom na predpovede a proroctvá, podľa ktorých mohli ľudia regulovať svoj každodenný život a robiť si plány do budúcnosti.

Astronómia a čísla

Väčšinu starovekých národov v strednej Amerike fascinovali pohyby hviezd a planét, ale oni rozvinuli astronómiu do najvyššej miery. Prostredníctvom starostlivého pozorovania zaznamenali také udalosti ako východ a západ Venuše, zatmenie Slnka a Mesiaca a prechod súhvezdí ich zvieratníka počas ročných období. Tieto informácie, zdokumentované v ich knihách z papiera z kôry, boli životne dôležité. Mayom nielen vysvetľovali minulosť a viedli ich v prítomnosti, ale slúžili im aj ako kľúč k predpovedaniu budúcnosti. Aby mohli oni vypočítať pohyby hviezd a planét, vlastne veľa iných vecí, potrebovali matematický systém, ktorý by si vedel poradiť s vysokými číslami. Ten získali vytvorením vigesimálneho počítania ( založeného na čísle dvadsať ). Čísla jeden až štyri predstavuje príslušný počet bodiek ( tak . = 1 a ... = 3 ), päť znázorňuje ležatá čiara ( - ) a čísla od šesť do devätnásť pozostávajú z jednej alebo viacerých ležatých čiar a bodiek podľa potreby. Mayovia vytvorili aj pozičný systém a používali nulu ( predstavoval ju symbol v tvare ulity ). Čísla sa písali do stĺpcov. Spodná línia je pre jednotky ( od jednej po devätnásť ), vyššia línia je pre násobky dvadsiatky, ďalšia pre násobky štyroch stoviek ( 20 x 20 ), potom pre násobky ôsmich tisícov ( 20 x 20 x 20 ) a tak ďalej. Takto mohli Mayovia počítať do miliónov.

Zvieratá zvieratníka

Mayovia mali zvieratník súhvezdí koncipovaný hlavne zo zvierat. Jediným tvorom, ktorý sa nachádza v ich zvieratníku aj v známom zvieratníku západnej astrológie, je škorpión. Medzi ďalšie ich zvieratá v zvieratníku patria: korytnačka, korešpondujúca s časťou Oriónu, pekari a moriak, pravdepodobne predstavujúci Blížence, jaguár, netopier a mýtická ryba. Mnohé z týchto zvierat sa znázorňovali v ich mytológii a v umení, najmä korytnačka, ktorá hrá významnú úlohu v príbehu o stvorení. Hviezdne znaky na vyobrazeniach zvierat často vyjadrujú nebeské spojenia. Vysekávaný kamenný zvieratník sa zachoval v Chichen Itza a zvieratá zo zvieratníka sú zobrazené v Bonampaku.

Časové cykly

Presnejšie než kalendáre, aké sa v tom istom období používali v Európe. Mayské kalendáre boli podobne ako číselný systém založené na dvadsiatkových jednotkách – každý cyklus dvadsiatich rokov sa nazýval katun. Nevytvorili jeden kalendár, ale niekoľko kalendárov, ktoré do seba zapadali, aby poskytovali informáciu o rituálnom roku, lunárnom cykle a počte dní od začiatku súčasného svetového veku – cyklu asi 5200 rokov, ktorý sa má skončiť 22. Decembra 2012. Prvý kalendár mal 260 dní a používali ho ich kňazi, či – strážcovia dní – na vytváranie predpovedi a organizovanie obradov. Bolo predložených veľa rozličných vysvetlení o pôvode čísla 260 – niektoré teórie sú založené na astronómii, kým iné sa vzťahujú na obdobie približnej dĺžky ľudského tehotenstva. Každý deň v kalendári má svoje meno, ktoré kombinuje jeden zo znakov dvadsiatich dní s číslom od jeden do trinásť. Prvý deň by bol 1 imix, druhý 2 ik a tak ďalej. Na štrnásty deň zostáva sedem znakov, ale čísla sa minuli

– preto sa v tomto bode čísla vrátia k číslu jeden a vznikne 1 ix. Keď sa počítanie vráti k imix po druhý raz, spári sa s číslom osem. Trvá 260 dní, kým sa číslo jeden a znak imix znovu spoja a tým sa opäť začína cyklus. Tristošesťdesiatpäťdňový solárny kalendár je jednoduchší. Obsahuje osemnásť mesiacov pozostávajúcich z dvadsiatich dní a jeden mesiac pozostávajúcich z piatich dní, ktorý bol známy ako uayeb a považoval sa za veľmi nešťastné obdobie. Tretí kalendár je známy ako – dlhé počítanie – a pozostáva z neprerušeného počtu dní začínajúcich sa začiatkom svetového veku 13. Augusta 3114 p. n. l. Dátumy v tomto kalendári sú zvyčajne vyjadrené piatimi

číslami. Napr. v dátume 8. 12. 7. 0. 9, deväť predstavuje počet jednotlivých dní, nula je počet mesiacov, je tam sedem rokov ( každý má 365 dní ), dvanásť násobkov dvadsiatich rokov a osem násobkov 400 rokov.

Copán: mesto na okraji vesmíru

Copán leží v Hondurase na úrodných brehoch rieky Copán a je najvýchodnejším z veľkých mestských štátov. Oni sa nazdávali, že leží na samom okraji ich vesmíru. Mesto má dlhú históriu. Dôkazy o jeho osídlení siahajú až do prvého tisícročia p. n. l. Copán veľa rokov fascinoval mayológov, ktorí boli presvedčení, že toto miesto malo špeciálny kozmický význam pre celú túto civilizáciu. Mnohé z tohto predpokladaného významu bolo založené na interpretácii Oltára Q, štvorhrannej budovy vybudovanej Yaxom Pacom, šestnástym kráľom dynastie, vládnucej v Copáne v prosperujúcom klasickom období. Na oltári je zobrazených šestnásť jedincov, o ktorých boli mayológovia dlho presvedčení, že predstavujú astronómov z celej oblasti, ktorí sa zišli v Copáne, aby sa dohodli na štandardnom kalendári. Len nedávne zistenia, ku ktorým sa v súvislosti s chápaním týchto hieroglyfov dospelo, odhalili, že Oltár Q v skutočnosti zobrazuje kráľa Yaxa Paca a jeho pätnástich predchodcov. Avšak napriek tomuto objavu zostáva v niektorých aspektoch mesta zjavný vplyv vesmíru. Kráľ Osemnásť Králik, jeden z najznámejších vládcov Copánu, sa zaslúžil o vybudovanie mnohých rozľahlých budov. Na architektúre z obdobia jeho vlády badať nápadný záujem o napodobňovanie vesmíru – jej prvky často symbolizujú nebeské pohyby. Na mnohých obrovských stélach vztýčených na Veľkom námestí na severe Copánu je zobrazený kráľ Osemnásť Králik prestrojený za rozličné postavy z ich mýtov o stvorení – raz predstavuje bohov, inokedy dokonca svetový strom. Umiestnenie stél súvisí s pohybmi planét a súhvezdí. Záujem o vesmír sa prejavil na štruktúre Copánu ako celku, no určoval aj charakter mnohých zložitých reliéfov a skulptúr. Napríklad vnútorný vchod do Chrámu 22 lemuje dvojhlavý had predstavujúci oblohu či presnejšie Mliečnu cestu – symbolickú os mayského vesmíru. Ozdobné znaky tohto tvora zahsňajú veľa astronomických odkazov a o závitoch, z ktorých sa skladá jeho telo, sa predpokladá, že predstavujú oblaky – tie oni používali na zobrazenie neba. Kráľovi Osemnásť Králikovi bola predurčená strašná smrť. Neďaleko od Copánu ležalo menšie mesto Quiriguá, ktoré veľa rokov ovládal jeho väčší sused. Roku 734 zasadol na tamojší trón nový kráľ menom Cauac Obloha.

O štyri roky sa Quiriguá úspešne vzbúrila proti svojim pánom, kráľom Osemnásť Králika zajali a obetovali. Medzi akropolou a veľkým námestím sa nachádza hlavné copánske loptové ihrisko, slávnostné otvorené roku 738. Loptové ihrisko považovali za vchod do podsvetia a popísané okrúhle kamene zasadené do hracej plochy zobrazujú copánskeho kráľa, ako hrá loptovú hru proti bohu podsvetia. Počas histórie Copánu bolo loptové ihrisko niekoľko ráz prebudované a značky v tvare hlavy papagája sa zachovali zo skorších období. Tieto vtáky môžu predstavovať mýtickú postavu Sedem Aru, ktorá bola presvedčená, že je Slnkom a pre jej márnivosť ju stihol strašný osud.

Venuša, planéta osudu

Po slnku a Mesiaci bola pre nich najdôležitejším nebeským telesom Venuša. Ako božstvo mala ďaleko od dobrotivej bohyne lásky a plodnosti, ako ju poznajú Európania z tradície starovekého Grécka, Ríma a Blízkeho východu. Mayská Venuša bola mužského rodu a bola zlovestná – keď sa táto planéta objavila na raňajšej alebo večernej oblohe, ohlasovalo to začiatok zhubných vplyvov. V takých časoch sa museli kňazi a ľud psychicky aj fyzicky pripraviť na hlad, sucho alebo vojnu. Mnoho Mayov dokonca verilo, že z planéty sálajú škodlivé lúče a keď ju bolo vidieť, nechávali zatvorené okenice. Bez akýchkoľvek astronomických nástrojov, len pomocou voľného oka a mimoriadnej trpezlivosti trvajúcej mnoho generácií, dokázali títo kňazi veľmi presne predpovedať príchody a odchody tejto škodlivej planéty. Nebolo to také jednoduché, ako sa zdá. Z nášho pohľadu trvá Slnku, zemi a Venuši priemerne 584 dní, kým sa vrátia do toho istého zoskupenia, ale v praxi môže cyklus Venuše trvať až 587 dní. Počas daného cyklu vidno planétu zo Zeme pred úsvitom Slnka asi 260 dní ako Zorničku a ďalších 260 dní po západe Slnka ako Večernicu. Medzi týmito dvoma obdobiami ju nevidno, lebo je buď za Slnkom, alebo pred ním, alebo je tak blízko neho, že ju nevidno voľným okom. Oni určili, že Zornička a Večernica sú tým istým nebeským telesom – čo samo osebe nie je bezvýznamné zistenie. Potom sa naučili predpovedať presný čas, keď sa Venuša objaví na oblohe pred úsvitom Slnka alebo po západe Slnka s presnosťou 0,08 dňa za 481 rokov, teda jeden deň za každých 6000 rokov. Tento úžasný výkon neprekonala nijaká iná staroveká civilizácia na oboch stranách Atlantiku. Mayskí astronómovia – kňazi pozorovali a zaznamenávali objavenie sa tejto hviezdy a časy, keď sa zhodovala s východom iných planét a plánovali svoje boje tak, aby korešpondovali

s týmito dátumami. Venuša bola veľmi dôležitá aj po smrti. Veľa dôležitých udalostí, ku ktorým došlo počas cesty do podsvetia, súviselo s časom, keď vyšla Venuša. V chráme, ktorý postavil v Copáne kráľ Yux Pac, sú vchody do vnútornej svätyne pokryté textami spájajúcimi pozemské udalosti z vládcovho života s vesmírnymi pohybmi, napr. s cyklami Venuše. Yax Pac využil svoje poznatky o Venuši na presadenie svojho postavenia vládcu a na zdôraznenie úlohy kráľa pri zachovávaní vesmírneho poriadku.

Tváre Boha

Mayovia mali rozsiahly panteón božstiev, ktoré boli inšpiráciou pre bohatú umeleckú tvorbu. Niektoré božstvá sa spájali s prírodným svetom, hlavne s poľnohospodárskymi cyklami, iné stelesňovali nebeské javy ako Slnko, Mesiac a Venušu. Zobrazované boli aj zlé božstvá vládnuce v podsvetí, často v živom detaile, na keramike, ktorá sa kládla do hrobiek. Podľa dôkazov z mayského umenia sa zdá, že počas obradov a rituálov oni nosili masky, aby zosobnili svojich najmocnejších bohov a bohyne. Do panteónu boli zahrnutí aj ľudskí vládcovia týchto miest. Tí si nárokovali na božskosť, aby legitimizovali svoju pozemskú moc.

Pán Dňa

Kľúčovou nebeskou postavou v živote Mayov bolo Slnko. Poskytovalo svetlo a teplo nevyhnutné pre život. Považovali ho za mužské božstvo známe ako Kinich Ahau – čiže Pán s tvárou Slnka. Verili, že tento boh je mladý, keď vyjde na úsvite a pri západe, keď zavsši svoju cestu po oblohe k západnému obzoru, zostarne a narastie mu brada. Zobrazenia Kinich Ahaua predstavujú kruto vyzerajúcu bytosť s jediným predným zubom a s fúzami v kútikoch úst. Tie naznačujú fúzy polo sumcovitých tvorov, ktorými sa v mýte Popol Vuh stávajú hrdinské dvojičky po tom, ako ich obetovali. Po porážke pánov Xibalby dvojičky vystupujú na oblohu ako Slnko a Mesiac. Na čele tohto boha sa často nachádza hieroglyf pre kin, symbol so štyrmi lupeňmi s významom Slnko alebo deň. Oni sa nazdávali, že v noci sa Kinich Ahau mení na nadprirodzeného jaguára a niektoré vyobrazenia ho znázorňujú s charakteristickými črtami jaguára. Oni tiež verili, že čas existoval ešte skôr ako existovalo Slnko. V jednom z ich mýtov sa hovorí, že počas tejto temnej éry žil Sedem Ara, ktorý donýšľavo usúdil, že môže byť Slnkom, lebo má žiarivo biele zuby a oči podobné jagavým

drahokamom. Hrdinské dvojičky zahubili tohto podvodníka tak, že ho najprv zasiahli do čeľuste svojimi fúkačkami a potom mu, preoblečené za liečiteľov, nahradili žiarivé zuby múkou – tvár sa mu zosypala a zomrel.

Jaguár, Pán lesa

Jaguár bol najobávanejším zvieraťom, obývajúcim husté lesy obklopujúce staroveké mestá. Túto silnú mačkovitú šelmu uctievali pre jej solárne a božské asociácie a predpokladané nadprirodzené schopnosti. Jaguáre sú predovšetkým nočné zvieratá a keďže ich stotožňovali s nocou a temnotou, boli dôverne späté aj so Xibalbou – ponurým podsvetím. Podľa ich viery putovalo Slnko po zapadnutí do podsvetia, kde sa premenilo na nadprirodzeného jaguára. V tomto prestrojení muselo bojovať s xibalbskými pánmi smrti. Niekoľko pomaľovaných váz zobrazuje jaguára – slnko na tejto veľmi nebezpečnej ceste – na niektorých má jaguár vytlačený na bruchu glyf pre slnko ( kin ), iné sú ozdobené štylizovanými jaguárími škvrnami, ktoré majú uprostred glyf slnka. Socha z Izapy na juhovýchodných hraniciach predstavuje jaguára – slnko ako zajatca pánov podsvetia visiaceho nad ohňom. Našťastie, tento boh vždy unikne z pazúrov zlých väzniteľov, aby každé ráno opäť vyšiel ako slnko. Táto najväčšia americká mačkovitá šelma bola, podobne ako lev v starom svete významným emblémom kráľovskej moci. Veľa vládcov nosilo jaguáriu kožu ako súčasť znakov svojho kráľovského postavenia a prinášalo ju bohom ako obetu. Niekoľkí mayskí králi zašli tak ďaleko, že na znak svojho vysokého postavenia včlenili do svojho mena slovo pre jaguára.

Pán dažďa a hromu

Boha dažďa, hromu a blesku Mayovia poznali ako Chaca a podobne ako mnohých svojich bohov ho zbožňovali aj sa ho obávali. Dážď, ktorý priniesol, bol potrebný pre rast plodín, ale ak bol prisilný, mohol ich zničiť a jeho búrky a údery blesku často rozsievali smrť a skazu. Zobrazenia Chaca v zachovaných knihách predstavujú postavu, neraz namaľovanú namodro, so zakriveným nosom, vlasmi zviazanými navrchu hlavy a fúzmi z visiacimi kútikov úst. Fúzy majú niekedy podobu hada – zvieraťa často spájaného s bleskom. Chac drží sekeru, ktorou pri prechádzaní nebeskou ríšou príležitostne zasiahne tvrdý predmet. Vzniknú iskry a tie sa premenia na blesk, ktorý letí dolu, aby zasiahol zem. Zvuk úderu sekery sa rozlieha oblohou ako hrom. Chac je jedným

z najstarších a najdlhšie prežívajúcich bohov mayského panteónu. Rezby na jednej stéle je zobrazený v dobrotivom aspekte poskytujúcom dážď a vyberajúcom ryby z rieky, avšak na ďalšej stéle je spodobený ako agresívny bojovník mávajúci sekerou. Chaca uctievajú Mayovia dodnes. V Yucatáne koncom obdobia sucha pripravujú svätyne a malí chlapci, priviazaní na rohy oltárov, kvákajú ako žaby, aby prinútili Chaca priniesť dážď.

Xibalba: miesto hrôzy

Mayské podsvetie bolo známe ako Xibalba – čiže miesto hrôzy a jeho obyvatelia boli naozaj hrôzostrašné postavy. Xibalbčania, často zobrazovaní ako choré tvory s nafúknutým bruchom a zapáchajúcim dychom, vylučovali prúdy výkalov a vetrov ( moderné mayské slovo pre diabla je cizin – doslova plynatý ) a často sú zobrazení s náhrdelníkmi z vylúpnutých očí. Dvaja hlavní páni podsvetia boli známi ako Jeden Smrť a Sedem Smrť a sprevádzali ich nižší šľachtici s takými menami ako Olupovač prašiviny, Zberač krvi, Démon hnisu, Démon žltačky, Kostené žezlo či Lebkové žezlo. Práve do tejto ríše zle a zostúpili hrdinské dvojičky, aby pomstili smrť svojho otca. Na okrúhlych značkách ich loptových ihrísk boli často zobrazené tieto dvojičky, ako hrajú loptovú hru v Xibalbe. Hrôzam Xibalby však nemuseli čeliť len mýtické postavy – oni verili, že aj smrteľníci zostupujú do podsvetia, aby bojovali s Jeden Smrťou a jeho druhmi. Mysleli si, že veľkí králi čelia osobitne strašidelným výzvam. Všetky vyobrazenia Xibalby však nie sú odpudzujúce. Jedno z majstrovských diel tohto umenia, tzv. Princetonská váza, prináša veľmi odlišný obraz. Tu je pán Xibalby zobrazený v prepychovom paláci sprevádzaný krásnymi ženami. To, že ide o podsvetie, naznačuje jedine prítomnosť hrdinských dvojičiek vykonávajúcich obetu. Umelci zobrazovali Xibalbu zvyčajne ako mesto v podsvetí, ale prestavovali si ju aj ako mesto pod vodou – jej hladinu naznačovali obrazy vodných ľalií, lastúr či krokodílov. Šľachticov niekedy zobrazovali ako putujú do Xibalby na kanoe – oni verili, že keď sa kanoe ponorí, jeho pasažieri sa pohrúžia do vodného podsvetia.

Tikal: mesto mstvych

Tikal patril medzi najmocnejšie kráľovstvá klasického obdobia. Toto obrovské zrúcané mesto, rozkladajúce sa v hustom nížinnom dažďovom pralese rozkvetu, v ôsmom storočí to bolo rušné mesto, ktoré malo osemdesiat až stotisíc obyvateľov. Sídlo bolo pravdepodobne obývané mnoho storočí pred touto

érou, ale svoju veľkosť začalo nadobúdať až okolo 600 p. n. l. a v druhom i treťom storočí sa Tikal stal hlavnou mocnosťou v tejto oblasti. Dnes stoja turisti na ústrednom námestí a žasnú nad pyramídovými chrámami, ktoré sa nad nimi vypínajú. Niektorí návštevníci si však možno neuvedomujú, že stoja na jednom z najdôležitejších pohrebných komplexov v oblasti. Archeologické výskumy ukázali, že hoci bol Tikal rozľahlým živým mestom, niektoré z najpôsobivejších stavieb tu vybudovali na počesť mstvych. Severná akropola obsahuje hrobky mnohých tikalských kráľov. To, čo sa zachovalo dodnes, je konečná fáza budovania trvajúceho veľa storočí. Najprv tam stála len malá plošina podopierajúca pyramídovú svätyňu, prvá bola postavená asi roku 200 p.

  1. l. Hrobky ďalších vládcov vybudovali na predchádzajúcich hrobkách, čím vznikli na seba navrstvené hroby a chrámy. Vykopávky odhalili, že po oboch stranách ústredného schodiska mnohých raných pyramíd boli obrovské sadrové masky pravdepodobne predstavujúce boha Slnka. Obety uložené v hrobkách, aby sprevádzali mstvych na ceste podsvetím, patria medzi najkrajšie z tých, čo objavili v mayskej oblasti. Na pomaľovaných alebo intarzovaných nádobách sú zobrazení vládcovia v podobe, v akej by sa objavovali zaživa – na tróne, obklopení služobníctvom. Hrobka nemala byť kráľovým posledným miestom odpočinku. Pôvodne boli nádoby naplnené jedlom alebo nápojmi na občerstvenie zosnulých po smrti, osobitne sa cenili kakaové nápoje. Skupina vyrezávaných kostí nájdených v jednej hrobke zobrazuje boha kukurice plaviaceho sa do podsvetia na kanoe za sprievodu nadprirodzených bytostí. Podľa viery klasického obdobia bol boh kukurice po určitom čase strávenom v podsvetí vzkriesený ako stvoriteľ Zeme. Kosti z tikalskej hrobky naznačujú, že aj o mayských kráľoch sa predpokladalo, že podstupujú podobnú cestu a víťazoslávne znovuzrodenie. Najkrajšia pyramída na ústrednom námestí, Chrám I, je odpočinkom jedného z najúspešnejších tikalských kráľov, Ah Cacaua, ktorý vládol od roku 682 do roku 723. Tento kráľ začal umiestňovať pohrebné komory v oblasti obklopujúcej Severnú akropolu. Niektoré z nich čakajú na objavenie.

Symbol, mýtus a vesmír

Mayovia vytvorili zložitú mytológiu na vysvetlenie stvorenia sveta a objavenie sa prvých ľudí. Niektoré z týchto úvah sa zachovali v písomnej podobe: niekoľko ich bolo zaznamenaných na papieri krátko po španielskom dobytí, inými sú

hieroglyfické texty vytesané na kamenných pamätníkoch. Činnosť božstiev, najmä obľúbených hrdinských dvojičiek, ja vykreslená v mnohých príbehoch a zobrazená na početných médiách. Vesmír si Mayovia predstavovali ako odraz svojej mytológie, lebo ich príbehy sa každú noc symbolicky odohrávali v pohyboch hviezd.

Predstavy o stvorení

Podľa knihy Popol Vuh zo šestnásteho storočia nebolo na počiatku nič okrem oblohy a šíreho prvopočiatočného oceánu. Bohovia oblohy sa stretli s bohmi oceánu a zhodli sa na tom, že potrebujú uctievačov. Avšak najprv musia stvoriť miesto, kde budú tieto bytostí žiť. To dosiahli ľahko – božskí stvoritelia iba vyslovili slovo – Zem a tá ihneď vystúpila tak ako oblak, ako opar, formujúca sa, rozširujúca. Stvorenie bolo vyjadrené ako určenie štyroch strán, určenie štyroch rohov, meranie, zasadenie štyroch kolíkov, rozpolenie lana, natiahnutie lana na oblohe, na Zemi. Tento opis pripomína proces, ktorým si roľníci vymeriavali polia, čiže milpy, pred zasadením plodín – mytologické stvorenie Zeme tak odzrkadľovalo bežný pracovný postup v poľnohospodárstve. Verilo sa, že pozemská ríša je štvorcová, hore a dl ohraničená dvoma nadprirodzenými arénami. Nad Zemou bola nebeská ríša, v ktorej prebývalo veľa bohov, dolu sa rozprestieralo obávané podsvetie známe ako Xibalba, obývané odpudzujúcimi xibalbskými pánmi. Podľa niektorých záznamov oblohu tvorilo trinásť úrovní, každá s vlastným bohom a podsvetie malo deväť úrovní. Uprostred stál svetový strom. Štyri ďalšie stromy, jeden v každom rohu Zeme, mali podopierať oblohu. Hieroglyfické nápisy z rozličných nálezísk pridávajú k príbehu o stvorení ďalšie podrobnosti. Mnohé z nich udávajú ako dátum stvorenia 13.0.0.0.0 4 ahau 8 cumku ( používajúc kombináciu 260 – dňového a 365 – dňového kalendára ), čo sa prekladá ako 13. August 3114 p. n. l. Podľa mýtu boli v tento deň uložené na miesto tri kamene stvorenia. Pretože tradičné mayské ohnisko na varenie je urobené z troch kameňov, toto štádium možno interpretovať ako zakladanie prvého ohniska. Wak – Chan – Ahaw, čiže Pán Vyzdvihnutej oblohy, bol šľachtic, ktorý žiadal, aby bolo založené prvé ohnisko. Bol to boh kukurice, otec hrdinských dvojičiek. Podľa Popol Vuh ho zabili v podsvetí, ale klasické mayské texty uvádzajú, že sa za pomoci svojich synov znovu narodil, túto udalosť niekedy predstavovalo jeho vystúpenie z puknutého korytnačieho panciera. Korytnačka hrá dôležitú úlohu v mayských podaniach stvorenia. Niektoré

opisujú Zem spočívajúcu na veľkej korytnačke, ktorá plávala v prapôvodnom oceáne. Súhvezdie Orión Mayovia chápali ako korytnačku a tri hviezdy Oriónu ( Alnitak, Saiph a Rigel ) sú tesne späté s troma kameňmi stvorenia. ( Na bonampakských nástenných maľbách bola korytnačka zobrazená s troma hviezdami pásu Oriónu zasadenými do panciera, kým v Madridskom kódexe nesie na chrbte tri ohniskové kamene.). Spojenie medzi Oriónom a prvotným ohniskom sa zachovalo v modernom mayskom mýte. Každý rok, v noci 13. Augusta, na výročie stvorenia Orión vystupuje na oblohu blízko bodu, v ktorom Mliečna cesta kríži ekliptiku. Tesne pred úsvitom dosiahne najvyšší bod na oblohe a práve tu sa vraj znovu zrodil boh kukurice a vznikli vesmírne ohniskové kamene.

Prví ľudia

Keď bohovia sformovali Zem, pustili sa do tvorenia svojich uctievačov. Najprv urobili zvieratá, ale jedinou chválou, ktorej sa im dostalo, bolo škriekanie a zavýjanie. Potom sa pokúšali vytvoriť ľudskú bytosť z hliny – tá síce vedela rozprávať, no jej slová nemali nijaký zmysel a rýchlo sa znovu rozpadla na beztvarú hmotu. Nato sa bohovia pokúsili stvoriť ľudí z dreva. Drevené tvory vyzerali ako ľudia, ovládali ľudskú reč, dokonca sa začali rozmnožovať, no nemali dušu, preto nespoznali svojich stvoriteľov. Bohovia sa rozhodli, že drevených ľudí treba zničiť a aby to dosiahli, vytvorili rozmanité nebezpečenstvá vrátane veľkej potopy a útokov hrôzostrašných jaguárov. Proti dreveným tvorom dokonca poštvali domáce zvieratá a domáce náčinie – hrnce ich pálili a žarnovy im drvili tvár. Väčšinu drevených ľudí napokon zmárnili a tých, ktorí prežili, premenili na opice, ktoré dodnes obývajú lesy. Znechutené božstvá urobili posledný pokus stvoriť ľudí. Pozbierali niekoľko kukuričných zsn a stará bohyňa menom Ixmucané zrno deväťkrát pomlela. Pridala trochu vody a tak sa jej, zázračne, podarilo vytvoriť prvých štyroch ľudí, ktorí sa rýchlo naučili, ako vzdávať úctu svojim stvoriteľom a prinášať im príslušné obety.

Kozmický strom

Mayovia vnímali svet v podstate ako štvorcový a plochý. Každá strana smerovala na jednu hlavnú svetovú stranu – východ, západ, sever, juh – a celý vesmír bol sústredený okolo centrálnej zvislej osi. S každou svetovou stranou sa spájala osobitá farba: východ bol červený ako vychádzajúce slnko, západ bol

čierny ako smrť, juh bol žltý a sever bol biely. Stred sa spájal so zelenou farbou

– farbou nového vegetačného rastu a života. Ústredná os mala podobu svetového stromu, ktorý oni poznali ako wakab – chan, čiže vyzdvihnutá obloha. Toto pomenovanie sa vzťahuje na mayské mýty o stvorení, hovoriace o bohoch, ktorí na začiatku súčasného svetového veku zdvihli oblohu a podopreli ju nadprirodzeným stromom. Avšak svetový strom bol viac než len podpera pre nebesia, slúžil aj ako kozmický kanál, ktorým mohli cestovať duše zosnulých. Jeho korene spočívali hlboko v podsvetí, kmeň sa nachádzal v pozemskom svete a koruna prenikala do nebeskej ríše. Jedno z najkrajších zobrazení svetového stromu možno nájsť na veku sarkofáfu kráľa Pacala z Palenque. Toto zaujímavé spletité vyrezávanie, bohaté na symboliku, zobrazuje Pacala na pokraji smrti visiaceho v čeľustiach Xibalby. Svetový strom sa dvíha z týchto čeľustí a hoci sa Pacal kĺže dolu kmeňom do krajiny mstvych, nebeský vták sediaci na vrchole stromu vyjadruje nádej, že napokon vystúpi z podsvetia a zrodí sa v nebeskej ríši.

Hrdinské skutky dvojičiek

Dvoma najslávnejšími postavami v ich mytológii sú hrdinské dvojičky Hunahpú a Ixbalanqué, ktorých príbeh je vyrozprávaný v Popol Vuh, diele Mayov – Quichénov z Guatemaly. Dvojičky boli zázračne počaté v Xibalbe, v podsvetí, kam povolali ich otca Huna Hunahpúa – boha kukurice za to, že vyrušoval xibalkbských pánov hlučnou loptovou hrou na Zemi. Otca dvojičiek potrestali sťatím hlavy, ktorú zavesili na strom. Keď dievčina z podsvetia menom Krvavá luna vyšla na strom, hlava jej pustila slinu do ruky a ona otehotnela. Utiekla do horného sveta, aby ušla pred otcovým hnevom a tam porodila dvojičky. Ich otec už jedny dvojičky mal – synov, ktorým sa nepáčili noví prišelci a trápili ich. Dvojičky za to premenili svojich nevlastných bratov na opice, ktoré sa, známe pre svoje tvorivé schopnosti, napokon stali bohmi umení. Dvojičky boli náruživými loptovými hráčmi a hluk ich hry opäť popudil Xibalbčanov. Dvojičky prikázali putovať do podsvetia cez rieky krvi a hnisu a prinútili ich podstúpiť rad skúšok. V prvú noc dali každému horiacu fakľu a zapálenú cigaru s tým, že ráno musia tieto predmety vrátiť presne také, aké ich dostali. Dvojičky ich zahasili, plamene fakle nahradili perím červeného mavawa a žiaru cigár svätojánskymi muškami a tak Xibalbčanov oklamali. Potom prežili noc v Dome nožov, Dome jaguára, Dome chladu a Dome ohňa. Nakoniec ich zatvorili v Dome Zotza,

Netopiera smrti. Aby tomuto tvorovi ušli, ukryli sa pomocou svojich kúzelných schopností do svojich fúkačiek. Tesne pred úsvitom sa Ixbalanqué spýtal brata, či už môžu bezpečne vyjsť, ale keď Hunahpú vykukol z fúkačky, Zotz sa naňho vrhol a odtrhol mu hlavu. Potom krutí Xibalbčania nútili Ixbalanquého hrať loptovú hru s bratovou hlavou. Ixbalanquému sa však šikovne podarilo na dostatočne dlhý čas odvrátiť ich pozornosť a bratovu hlavu pripojiť nazad na jeho hlavu. Dvojičky potom vymysleli plán za otcovu smrť. Dovolili, aby ich obetovali tak, že skočili do ohnivej jamy, ale päť dní nato, ako Xibalbčania roztrúsili ich ostatky v rieke, sa vynorili z vody ako polo ľudia, polo sumce. Stali sa potulnými zabávačmi a čoskoro sa preslávili svojimi trikmi a tancami. Keď sa dvaja hlavní xibabskí páni dopočuli o ich zázračných kúskoch, pozvali prestrojené dvojičky, aby urobili predstavenie v ich paláci. Bratom prikázali, aby sa obetovali. Urobili to, avšak vzápätí ožili. Na Xibabčanov to zapôsobilo a tak požiadali dvojičky, aby to isté kúzlo urobili s nimi. Dvojičky počúvli, lenže Xibalbčanov pri tomto triku neoživili. Podsvetie tak napokon utrpelo porážku – nie násilím, lež úskokom. Hunahpú a Ixbalanqué potom triumfálne vystúpili na nebo, kde sa stali Slnkom a Mesiacom.

Obrazy obetovania a rituálu

Mayská viera prikazovala, aby si ľudstvo po stvorení neprestajne uzmierovalo božstvá a tým zabezpečilo zachovanie sveta. Najbežnejším spôsobom na získanie božského uznania bolo obetovanie zajatcov chytených v bojoch s konkurenčnými mayskými kráľovstvami. Rituály a obrady sa konali po celý rok

– každý bol zameraný na zlepšenie konkrétnej stránky bežného života, napr. množstvo dažďa alebo hojnosť medu. Králi potrebovali komunikovať aj s bohmi a predkami – aby si zaistili ich pomoc či radu. Preto v bolesti prelievali vlastnú krv v zložitých rituáloch, z ktorých mnohé sú zaznamenané na maľbe alebo v kameni.

Krv obety

Mayovia, kedysi považovaní za kmeň mierumilovných astronómov – kňazov sa dnes pokladajú za rovnako hrozných a bojachtivých ako hociktorý ich stredoamerický sused. Ich vodcovia viedli vojny, aby získali územie aj zajatcov pre ľudské obety, ktoré boli často hrôzostrašne komplikované. Obrady rituálneho púšťania krvi vykonávali aj sami na sebe. Reliéfne scény z Yaxchilánu

ukazujú, aké to muselo byť príšerné a bizarné. Na jednom paneli je zobrazená Pani Xoc, bohato odetá manželka kráľa Yaxchilánu, ako si cez dieru prepichnutú v jazyku preťahuje povrázok s vpletenými tsňmi. Tento akt sebaobetovania sa musel odohrávať v tmavom interiéri chrámu, lebo jej manžel, Štítový jaguár, je zobrazený ako drží nad ňou horiacu fakľu. Ďalší reliéf z tej istej budovy stvárňuje nasledujúce štádium obradu. Preliata krv Pani Xoc dokvapkala na papier z kôry v miske položenej pod ňou. Papier sa potom zapálil a kúdoly dymu vystupovali do interiéru chrámu. Pani Xoc, ktorá sa možno celé dni postila pri príprave na túto udalosť a možno aj užila prírodné halucinogénne látky, vidí v kúdoloch dymu tvora nazývaného víziový had. Tento šupinatý zver má dve hlavy, z otvorených čeľustí jednej z nich vykúka lebka boha vojny. V čeľustiach druhej sa objavuje zakladateľ yaxchilánskej dynastie Yat Balam, čiže Jaguárí penis. Má rovnakú pokrývku hlavy bojovníka ako boh vojny a nesie oštep a štít. Jedným z účelov tohto púšťania krvi bolo umožniť Pani Xoc dostať sa do extázy, v ktorej mohla, ako sa verilo, prelomiť bariéru medzi prirodzenou a nadprirodzenou ríšou. Potom mohla komunikovať s božstvami alebo predkami, aby ich popýtala o radu alebo požiadala o pomoc. Víziový had predstavuje prah medzi týmito dvoma ríšami, otvorené čeľuste zvera sú bránou, cez ktorú môžu božstvá a predkovia vojsť do pozemskej sféry. V tomto prípade Pani Xoc žiada boha vojny a predka Yat Balama o pomoc v boji, na ktorý sa jej manžel. Púšťanie krvou pripomínalo aj nastúpenie Štítového jaguára na trón v Yaxchiláne a narodenie Vtáčieho jaguára, syna kráľovského páru. Zo sprievodného nápisu sa dozvedáme, že tieto udalosti sa odohrali asi v rokoch 724 – 726. Akt púšťania krvi nebol menej bolestivý ani pre mužov. Niekoľko malých hlinených figúrok zobrazuje šľachticov sediacich na prekrížených nohách, držiacich ostrý obsidiánový nôž či chrbticu raje, prichystaných rozrezať si penis. Moderným očiam sa tieto praktiky môžu zdať bizarné, ale pre starobylých Mayov to bol hlavný spôsob komunikácie s nadprirodzeným svetom. Takéto rituály najčastejšie zachovávali ich vládcovia a šľachtici. V kódexoch sú zobrazení sami bohovia vykonávajúci podobné akty sebaobetovania v prospech Mayov. Púšťanie krvou tak predstavovalo recipročný záväzok.

Hra duší

Mayovia boli podobne ako ich susedia zapálení za šport, taký univerzálny v celej starovekej Strednej Amerike, že sa stal známym jednoducho ako – loptová hra. Mal veľa miestnych obmien, ale základná podoba bola všade rovnaká z druhého tisícročia p. n. l. Hra sa hrala na dvorci, ktorý mal tvar tlačeného veľkého I, tvorila ho úzka centrálna hracia plocha so zvislými alebo šikmými stranami a širšie koncové zóny. Takéto ihriská sa našli vo všetkých veľkých mayských mestách. Prví európski očití svedkova hovoria, že loptovú hru hrali ľudia pre zábavu, pričom diváci tipovali výsledok a do stávky dávali drahé látky. Avšak zápasy, ktoré sa hrali v tieni chrámov, neboli divadlom iba na pobavenie smrteľníkov. Tieto hry boli desivými rituálmi a hrali sa o stávky, ktoré boli doslovne otázkou života a smrti – hráčov na strane porazených obetovali na počesť božstiev. Porazení hráči boli často zajatcami, ktorých náročky oslabili hladovaním alebo zranením, aby si zaručili výsledok hry. Po obetovaní porazených mohla nasledovať ďalšia hra, v ktorej namiesto lopty použili hlavu obete obalenú kaučukom. Evokujúca soška zobrazuje takú obeť. Lopta mohla byť väčšia ako súčasná futbalová lopta alebo taká ako bejzbalová lopta, predpokladalo sa, že bola vyrobená z dreva, kože, prípadne kaučuku. Veľmi malá lopta, akú drží táto soška, môže byť dôvodom, prečo muž potrebuje tak málo ochranných prostriedkov – ale existuje aj iné vysvetlenie. Jeho zjazvená tvár a obviazané predlaktie svedčia o tom, že ide o muža, ktorý podstúpil rituály púšťania krvi a tak hráča klasifikovali ako ľudskú obeť, pre ktorú je niekoľko siniek bezvýznamných – lebo hrá svoju poslednú hru. Presné pravidlá hry zostávajú tajomstvom. Avšak umelecké a architektonické dôkazy zodpovedajú raným európskym opisom. Družstvá mali od jedného hráča do štyroch, prípadne viacerých hráčov a kým bola lopta v hre, nesmeli sa jej dotknúť rukou ani nohou. Hráči zvyčajne nosili osobitnú ochranu na jednom predkolení, jednom predlaktí a okolo drieku. Hráč zrejme skóroval, keď dostal loptu do vyznačenej oblasti ihriska alebo keď zasiahol kamennú obruč osadenú kolmo k zemi vysoko v stene. Najvyšším cieľom však bolo dostať loptu cez túto obruč, čo musela byť nesmierne ťažká úloha, lebo obruč bola sotva širšia než lopta, takže jej splnenie muselo byť vyvrcholením každej hry. Stred loptového ihriska bol niekedy vyznačený vytesávaným okrúhlym kameňom, jeho ukážka sa našla osadená na loptovom ihrisku v Copáne. Ozdobený je reliéfom hrdinských dvojičiek hrajúcich loptovú hru v podsvetí. V mayskej loptovej hre, ktorá pripomínala veľký mýtus o stvorení zaznamenaný v diele Popol Vuh,

najčastejšie hral jeden hráč na každej strane. Mýtus opisuje, ako bohovia podsvetia donútili hrdinské dvojičky zápoliť v loptovom turnaji. V istej chvíli tejto hry je Ixbalanqué prinútený hrať s bratovou hlavou namiesto lopty. Podfukom získa veľkú tekvicu a vyreže ju do bratovej podoby. Pokračuje v hre so skutočnou hlavou, ale po niekoľkých minútach ju vykopne z ihriska. V tej chvíli vybehne z kríkov králik, ktorý sa skrýval obďaleč. Kým Xibalbčania naháňajú králika v presvedčení, že je to lopta, Ixbalanqué vyberie bratovu hlavu, nasadí ju na bratovo telo, ktoré oživí. Ixbalanqué potom vezme tekvicu a kričí na Xibalbčanov, že našiel loptu. Hra pokračuje, kým sa tekvica nerozletí na kusy. Vtedy si Xibalbčania uvedomia, že boli oklamaní. Keď Mayovia hrali rituálnu loptovú hru, vo svojich mestách znovu predvádzali tento mýtický zápas v podsvetí.

Oslavy života

Dôležitú úlohu v živote starobylých Mayov hrala hudba a tanec. Neboli len súčasťou ich každodennej zábavy, ale patrilo im kľúčové miesto aj pri posvätnom rituáli. Významné udalosti, napríklad nástup nového vládcu na trón alebo vysvätenie chrámu sprevádzali honosné zábavy, počas ktorých bohato odetí páni tancovali za sprievodu trúbok, píšťal, hrkálok a bubnov. Odevy mali z peria jasných farieb a jaguárích kožušín a ozdobení boli šperkami z jadeitu a mušlí. Tieto obrady často zachytáva mayské umenie – najkrajšími sú nástenné maľby v Bonampaku, ktoré si objednal kráľ Chan Muan na oslavu predstavenia svojho mladého dediča mestskej šľachte v decembri roku 790. Ako veľa mayských obradov, tak aj tance, ktoré sa predvádzali pri takýchto príležitostiach, znázorňovali epizódy z mytológie. Napr., keď hrdinské dvojičky zostúpili do podsvetia, prestrojili sa za tanečníkov a zabávačov. Páni podsvetia boli ohromení ich šikovnosťou, osobitne tancom armadilla, lasice a lelka. Mayská keramika z klasického obdobia poskytuje niekoľko výborných ukážok scén zobrazujúcich posvätných tanečníkov a hudobníkov vo zvieracích kostýmoch alebo vo zvieracích maskách – niekedy sa zúčastňujú aj nadprirodzené tvory. Skoré španielske záznamy opisujú aj obrady, v ktorých kostýmovaní tanečníci predvádzajú príbeh hrdinských dvojičiek. Jeden takýto text hovorí o tom, ako sa objavia herci hrajúci dvojičky a hodia sa na horiacu hranicu, ale neskôr sa vynoria zo skrytého prepadliska ako víťazní dobyvatelia Xibalby. V tradičných mayských spoločenstvách sa tieto slávnosti konajú

dodnes – v modernej verzii však miesto vedľa zlých pánov podsvetia zaujímajú predstavitelia španielskych conquistadorov.

Ostrov hrobov

Ostrov Jaina, ležiaci pri pobreží Campeche, slúžil počas neskorého klasického obdobia ako hlavné pohrebné miesto a nachádza sa na ňom veľa tisíc hrobov. Jeho poloha západne od polostrova Yucatán bola významná, lebo pri pohľade z pevniny leží v dráhe zapadajúceho slnka. Keďže Mayovia verili, že slnko zostupuje v noci do podsvetia, ostrov Jaina bol vhodným miestom pre mstvych, ktorých duše mohli sprevádzať slnko na jeho nočnej ceste. Za starých čias sa možno dalo prejsť na ostrov po drevenom moste. Bolo to príznačné, pretože sa verilo, že myaské podsvetie leží pod hladinou prvopočiatočného oceána, ktorý existoval pred stvorením Zeme. Takže prejdením cez vodu telo symbolicky prešlo medzi týmto a oným svetom. Hroby obsahovali širokú škálu rituálnych obiet, ale najbežnejšie nájdenými predmetmi sú malé hlinené sošky. Väčšinu z nich vyrobili pomocou šablón a pôvodne boli pomaľované jasnými farbami. Niektoré obsahovali hlinené guľôčky a slúžili aj ako hrkálky, iné mali prevstané dierky, takže sa mohli používať ako píšťalky. Avšak najkrajšie boli pevné, ručne vyrobené kúsky, ktoré museli urobiť pre pohreby zosnulých z vysokých vrstiev. Zobrazujú mužov a ženy rozličného veku a postavenia a pravdepodobne predstavujú ľudí pochovaných na ostrove. Mnohé stvárňujú bojovníkov – ostrov bol možno posledným miestom odpočinku tých, ktorí sa vyznamenali v boji. Zobrazené sú aj božstvá, najčastejšie slnečné a mesačné božstvo – o nich sa verilo, že prežili nástrahy Xibalby. Tie mohli byť symbolmi povzbudenia a vedenia pre duše zosnulých.

Chichen itza: chrámy bojovníkov

Chichen itza na severe yucatánskeho polostrova bolo posledným z veľkých mayských miest. Do popredia sa dostalo počas deviateho storočia, v čase keď upadali predtým mocné sídla centrálneho nížinného dažďového pralesa. Pomenovanie znamená – otváranie studní v Itza a vzťahuje sa na dve priepasti, čiže cenoty, ktoré nielen poskytovali vodu, ale považovali sa aj za božské. Vo väčšom z nich, posvätnom cenote, objavili obetovaného zlata a jadeitu. El Castillo, rozľahlá centrálna pyramída v Chiche

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Mytus


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.142