Hospodárstvo a kultúra Slovenska
Koniec druhej svetovej vojny priniesol zmeny v hospodárskej orientácii Česko-Slovenska. Začalo zvýrazňovať
svoje vzťahy k Sovietskemu zväzu. Už Košický vládny program sa zaviazal poštátniť kľúčové priemyselné odvetvia.
Poštátnenie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1945, bolo silným zásahom do súkromného vlastníctva. Od roku
1947 sa hospodárstvo riadilo dvojročným plánom. Bol zameraný na odstránenie vojnových
škôd, ale zároveň usmerňoval a riadil priemysel. Dvojročný plán bol prijatý ako zákon. Po roku
1948 sa hospodárstvo riadilo výlučne päťročnými plánmi po vzore ZSSR.
Ešte do
komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 a krátko po ňom mala naša krajina dobré obchodné vzťahy aj so
západnými krajinami. Zhoršenie vzťahov medzi východným a západným blokom však takmer úplne zastavilo tieto obchodné vzťahy. Roku
1949 bola utvorená Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Mala združovať tzv. ľudovodemokratické
a socialistické štáty. Česko-Slovensko a Nemecká demokratická republika boli
najvyspelejšími krajinami tohto bloku, ktorý združoval ekonomicky zaostalé štáty. Sovietsky zväz hlásal,
že socializmus je ohrozený a západní imperialisti pripravujú vojnu. Preto nútil niektoré štáty, najmä Česko-Slovensko, aby zvyšovali
priemyselnú a hutnícku výrobu.
KSČ tento plán privítala a spojila ho s rýchlou
industrializáciou Slovenska. Domnievala sa, že rýchle spriemyselnenie Slovenska vyrieši aj vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi
a rozdiely medzi Českom a Slovenskom. Nová línia spriemyselňovania bola schválená na IX. zjazde KSČ
roku 1949. Do roku 1949 sa spriemyselňovanie Slovenska uskutočňovalo viac-menej s ohľadom na to, čo má a čo potrebuje.
Veľa podnikov bolo prenesených na Slovensko z českého pohraničia. Zväčša išlo o podniky so
zastaranou prevádzkou. Po roku 1949 nastalo neuvážené spriemyselňovanie
Slovenska bez ohľadu na jeho podmienky. Rušili sa zvyšky súkromných podnikov a obchodov a vznikali obrovské
továrne (ZŤS Martin, ZŤS Košice, hlinikáreň v Žiari nad
Hronom, niklové huty Sereď, Východoslovenské železiarne,
ferozliatinové závody v Istebnom). Nikto nebral do úvahy škody, ktoré vzniknú na životnom prostredí,
lesoch, riekach a pôde. Ľudia mali dostatok pracovných príležitostí, ale často sa pracovalo nepremyslene a s veľkými stratami.
Rýchlym spriemyselňovaním Slovenska sledovala KSČ aj „nárast počtu robotníckej triedy“. Nové
pracovné sily pre priemysel zabezpečovali ľudia z vidieka, ktorí sa hromadne sťahovali do miest. Príchod veľkého množstva ľudí do miest
priniesol aj nutnosť zmeny spôsobu ich života a zvykov. Problém stavby nových bytov sa riešil výstavbou
sídlisk. Veľa obcí sa v dôsledku sťahovania ľudí do miest začalo vyľudňovať.
Roku 1953 sa
pod vplyvom sovietskych poradcov uskutočnila menová reforma. Iba malá časť peňazí sa vymieňala v pomere 5:1.
Väčšie sumy vymieňali v pomere 50:1 v neprospech starej meny. Veľa ľudí tak prišlo o svoje
úspory.
Komunistická strana sa usilovala dostať pod kontrolu celý verejný život.
Neobišla ani umenie. Po čistkách v rokoch 1945 a 1948 boli zo spolkov vylúčené desiatky spisovateľov a výtvarných umelcov. Tí, ktorí sa
včas prispôsobili novým podmienkam, mohli tvoriť ďalej. V umení sa presadzovala jednotná línia
socialistického realizmu. Tento smer nevedel nikto presne vymedziť, hoci sa tvrdilo, že počiatky má v ZSSR. V podstate
išlo o prispôsobenie umenia požiadavkám a ideológii komunistickej strany, ktorá tvorila tzv. kultúrnu politiku. Z umenia
museli zmiznúť náboženské motívy a osobné predstavy autora. Umenie sa muselo stať zrozumiteľné pre široké
vrstvy, aktuálne a zodpovedať „potrebám doby“, ktoré určovala strana. Umelci donekonečna tvorili na predpísané témy: Slovenské
národné povstanie (v obľube bolo maľovanie partizánov, sochy partizánov, romány, novely a oslavné básne), oslobodenie v roku 1945 (častý
námet bol červenoarmejec s dieťaťom), Víťazný február (maľovali sa hlavne milicionári a Klement Gottwald), Veľká októbrová
socialistická revolúcia (veľmi často sa zobrazoval Stalin, neskôr po odsúdení kultu osobnosti Lenin).
Komunistický režim postupne
zistil, že svet odmieta ideologické umenie. Stalo sa skôr dôkazom úpadku ako tvorivosti. Preto najmä od polovice 50-tych rokov umožňoval
niektorým umelcom určitú slobodu tvorby. Ďalej tvorili maliari Ľ. Fulla, V.
Hložník a M. Benka. Objavovali sa nové osobnosti ako sochár Alexander Trizuljak.
Od roku 1949 pôsobila v Bratislave Slovenská filharmónia.
Začiatkom 50-tych rokov sa v Bratislave udomácnil festival Bratislavská hudobná jar, ktorý
sa v roku 1965 zmenil na Bratislavské hudobné slávnosti. V 50-tych rokoch sa začali
folklórne slávnosti vo Východnej.
Roku 1956 začala
z bratislavského štúdia pravidelne vysielať televízia. Televízor sa najprv udomácnil vo väčších
mestách. Tak ako sa rozširoval televízny signál, zvyšoval sa vplyv televízie na ľudí, ich názory a konanie. Televízia bola dôležitým
nástrojom usmerňovania občanov, ktorí nemohli počuť iný ako komunistický názor. Náboženské programy sa vôbec nevysielali. Veriaci boli
odsunutí na okraj spoločnosti. Svoje presvedčenie nemohli verejne hlásať. Chýbali im vlastné noviny, spolky, časopisy.
Veľký dôraz sa kládol na predškolskú a školskú výchovu. Štát vynakladal veľké
prostriedky na stavbu nových škôl. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva sa zvyšovala. Učitelia však museli byť oddaní
komunistickej ideológii a viesť mládež v tomto smere. Od roku 1949 do roku 1960 sa založilo niekoľko vysokých
škôl, napr. Vysoká škola múzických umení v Bratislave, Univerzita P. J. Šafárika
v Košiciach, Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline.
V 70-tych a 80-tych rokoch štát venoval
kultúre veľkú podporu. To umožnilo najmä rozvoj divadla, hudby, opery a vlastnej televíznej a filmovej tvorby.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta