Pokus o demokratizáciu Česko-Slovenska v roku 1968

Politická kríza v Česko-Slovensku
V šesťdesiatych rokoch sa politický systém zavedený v Česko-Slovensku po februári 1948 dostal do hlbokej krízy. Čoraz viac ľudí prejavovalo nespokojnosť s nedostatkom demokratických práv, izoláciou od sveta, nízkou životnou úrovňou. Ľudí poburoval očividný rozpor medzi vyhláseniami politikov a každodennou skutočnosťou.

Roku 1961 na zjazde sovietskej komunistickej strany v Moskve prezident Antonín Novotný (prezident 1957 – 1968) v mene Česko-Slovenska vyhlásil, že „dnešné pokolenie bude žiť v komunizme“. To už bolo v čase, keď sa rozvoj hospodárstva spomalil, keď boli veľké nedostatky v zásobovaní, neplnili sa plány, hrozila hospodárska kríza.

Ešte očividnejší bol rozpor medzi slovami a skutočnosťou v ZSSR. Sovietska veda dosiahla veľké úspechy najmä v oblastiach spojených s vojenstvom. 4. októbra 1957 vypustil ZSSR prvú umelú družicu Zeme. 12. apríla 1961 obletel zemeguľu na lodi Vostok prvý kozmonaut Jurij Gagarin.
Ostatná výroba, ale hlavne poľnohospodárstvo v ZSSR, však bola veľmi zaostalá. Produktivita práce kolchozníka bola sotva 20% produktivity amerického farmára. Nepomohli ani Chruščovove pokusy o reformu. Roku 1964 Chruščovova odvolali a jeho nástupca L. I. Brežnev všetky reformné pokusy zastavil. Keďže Česko-Slovensko hospodársky záviselo od ZSSR, takýto vývoj brzdil aj reformné snahy u nás.

Aj v Česko-Slovensku mnohí členovia a funkcionári komunistickej strany videli, že starým spôsobom sa ďalej ísť nedá. Chápali, že ak máme obstáť v svetovej konkurencii a ak spoločnosť nemá ďalej morálne upadať, musí sa veľa zmeniť. Prezident a vedúci predstaviteľ KSČ Antonín Novotný však akékoľvek reformy a zmeny odmietal.

Nespokojnosť verejnosti sa snažil zastaviť tým, že odstránil z funkcií niektorých politikov najviac zapojených do procesov s Rudolfom Slánskym, Vladimírom Clementisom a ďalšími. Tieto ústupky však nič nevyriešili.
Odpor proti Novotného vedeniu a politike narastal z viacerých strán. Ekonómi vypracúvali návrhy hospodárskych reforiem, ktoré by aspoň čiastočne uvoľnili okovy centralistického plánu. Veľkú prácu v úsilí o demokratizáciu spoločnosti urobili spisovatelia, umelci, historici, filozofi a ďalší. Verejnou tribúnou demokratických myšlienok na Slovensku sa stal najmä časopis Kultúrny život.
Veľký tlak na Novotného bol zo Slovenska. Obmedzenie slovenských národných orgánov ústavou z roku 1960 vyvolalo rozhorčenie a kritiku. Začal sa zápas o pravdivé osvetlenie slovenských dejín, najmä SNP, v ktorom slovenské štátne orgány vznikli. Kritizoval sa predvojnový aj povojnový čechoslovakizmus. Od polovice šesťdesiatych rokov silnela myšlienka federalizácie Česko-Slovenska. Koncom roka 1967 už bola jasná potreba hlbokú politickú krízu riešiť.
 
Boj za demokratizáciu roku 1968 – Pražská jar
Od neschopného a neobľúbeného Antonína Novotného sa odklonili aj mnohí stranícki funkcionári. Na zasadnutí ÚV KSČ v januári 1968 odvolali Antonína Novotného z funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto zvolili Alexandra Dubčeka, dovtedy tajomníka ÚV KSS. V marci 1968 zvolilo Národné zhromaždenie za prezidenta armádneho generála Ludvik Svobodu, hrdinu protifašistického odboja. Vymenili sa aj vysokí štátni funkcionári: predsedom vlády sa stal Oldřich Černík, predsedom Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Podpredsedom vlády sa stal Gustáv Husák.

Premeny „zhora“ vo vedení KSČ a štátu okamžite podporilo mohutné ľudové hnutie. Rozvinuli sa živé diskusie v novinách, na mítingoch, na schôdzach. Všade sa hovorilo o stave a ďalšom rozvoji krajiny. Otvorene sa písalo a hovorilo o minulosti: o terore, o nespravodlivo odsúdených. Vznikla organizácia bývalých politických väzňov K-231 (podľa čísla paragrafu, ktorý sa najviac používal proti politickým protivníkom). Vznikol spolok KAN – Klub angažovaných nestraníkov – ako protiváha monopolu KSČ. Znova začala pracovať sociálnodemokratická strana a ďalšie strany.

Nebývale však vzrástla vážnosť a vplyv komunistickej strany. Keďže sa postavila na čelo reforiem, ľudia ju chceli podporiť. Mnohí vstupovali do „Dubčekovej strany“. Alexander Dubček bol veľmi obľúbený nielen u nás, ale aj v zahraničí. Svoju politiku a ciele zhrnul do hesla: Socializmus s ľudskou tvárou.

Súčasťou úsilia o demokratizáciu bolo aj úsilie o spravodlivejšie postavenie Slovenska v republike. Predstavitelia Slovenska žiadali vytvoriť dve národné republiky – českú a slovenskú s národnými vládami a snemami (Česká a Slovenská národná rada). Zákon o federatívnom usporiadaní štátu schválilo Národné zhromaždenie 27. októbra 1968 v Prahe a slávnostne bol podpísaný 30. októbra na Bratislavskom hrade. Na pamiatku boli na hrade zasadené tri lipy: jednu zasadil Alexander Dubček, jednu predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský a jednu predseda vlády Oldřich Černík. Miestnosť, v ktorej zákon podpísali, sa odvtedy nazýva Federálna sieň.
 
Medzinárodné podmienky demokratizácie Česko-Slovenska
Medzinárodné podmienky v roku 1968 neboli priaznivé na splnenie nádejí a snáh česko-slovenského ľudu. V Sovietskom zväze sa vedenie bálo, že podobné požiadavky ako v Česko-Slovensku by mohli nastoliť aj vlastní obyvatelia. Z tých istých dôvodov neprialo zmenám ani vedenie v NDR, Bulharsku a Poľsku. Predstavitelia týchto štátov naliehali na česko-slovenské vedenie, aby potlačilo ľudové hnutie a zastavilo reformy. V júli poslali zo zasadnutia Varšavskej zmluvy výhražný list, ktorý predsedníctvo ÚV KSČ odmietlo.

29. júla až 1. augusta 1968 sa v Čiernej nad Tisou stretlo sovietske a česko-slovenské vedenie. O dva dni, 3. augusta 1968, bolo na spoločnej schôdzi predstaviteľov ČSSR, ZSSR, NDR, Poľska a Maďarska a Bulharska v Primaciálnom paláci v Bratislave prijaté spoločné vyhlásenie o vzájomnej podpore a zárukách za politický vývoj. Vošlo do histórie ako Brežnevova doktrína. V tom už bol L. I. Brežnev rozhodnutý obrodné hnutie v Česko-Slovensku potlačiť silou.

Obrodzovací proces v Česko-Slovensku mal veľké sympatie v západných krajinách. Ich politici však boli zamestnaní vlastnými starosťami. Vo Francúzsku, v Nemecku, v USA i v ďalších štátoch boli obrovské študentské demonštrácie, nepokoje, krvavé zrážky s políciou. USA pokladali Česko-Slovensko za sovietsku záujmovú sféru a nič podstatné na jeho podporu, podobne ako v roku 1956 v Maďarsku nehodlali podniknúť. L. I. Brežnev mal voľnú ruku.

Intervencia 21. augusta 1968
Po niekoľkotýždňových prípravách, tajných presunoch a sústreďovaní vojska vydal v stredu ráno 20. augusta 1968 hlavný veliteľ vojska Varšavskej zmluvy rozkaz na obsadenie Česko-Slovenska. Napoludnie už stálo na česko-slovenských hraniciach 140 000 vojakov, 4 500 tankov, na letiskách bolo pripravených 250 veľkých transportných lietadiel AN-12, 100 lietadiel AN-24 a 150 vrtuľníkov. Letecké krytie zabezpečovalo 200 poľských a sovietskych stíhačiek.

Večer o 22:45 sa začala najväčšia operácia v dejinách Varšavskej zmluvy – obsadenie členského štátu. Pozemné jednotky ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR začali zo všetkých smerov obsadzovať územie spriateleného štátu. Súčasne výsadkové jednotky obsadili letisko v Prahe, vysadili tam prepadové jednotky a obrnenú techniku. Potom obsadili aj ďalšie letiská.
Česko-slovenské vedenie útok prekvapil a zaskočil. Vedenie KSČ intervenciu odmietlo a ešte v noci vydalo proti nej ostrý protest. Armáda však dostala príkaz, aby sa nebránila, a zostala v kasárňach.

Nepriatelia demokratizácie a Dubčekovej politiky vo vedení KSČ sa pokúsili vytvoriť „robotnícko-roľnícku“ vládu podľa Kadárovho vzoru z roku 1956. Za spolupráce česko-slovenskej bezpečnosti Sovieti zatkli Dubčeka, Smrkovského, Černíka a odvliekli ich do Sovietskeho zväzu. Okupácia však vyvolala taký odpor verejnosti, že sa „robotnícko-roľnícka“ vláda neodvážila vystúpiť.

Proti okupácii sa začali obrovské demonštrácie obyvateľstva. O situácii v republike informovalo ilegálne vysielanie rozhlasu, pohotovo vydávané noviny, letáky. Demonštrácie boli zväčša pokojné, predsa si však vyžiadali obete na životoch. Napríklad na schodoch Univerzity Komenského zastrelili okupanti 16-ročnú Danku Košanovú.

26. augusta 1968 v Moskve vedenie KSČ podpísalo pod nátlakom dohodu o „konsolidácii“ situácie v republike. 16. októbra 1968 v Prahe predseda sovietskej vlády a zástupcovia Česko-Slovenska podpísali dohodu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území republiky. Vojská ostatných štátov Varšavskej zmluvy čoskoro odišli.

Začalo sa obdobie „konsolidácie“ a „normalizácie“ – v skutočnosti obnovy neostalinistického spôsobu vlády. Riadili ho tí komunistickí funkcionári, ktorí už pred januárom 1968 nesúhlasili s reformami a podporovalo ich sovietske vedenie: V. Biľak, A. Indra, M. Jakeš, V. Šalgovič a ďalší.
Celým svetom otriasol čin študenta Jana Palacha, ktorý sa na protest proti okupácii a konsolidácii v januári 1969 upálil na Václavskom námestí v Prahe.

Predstavitelia reforiem a demokratizácie boli postupne odstránení z funkcií. Prvým tajomníkom ÚV KSČ sa namiesto Alexandra Dubčeka stal v apríli 1969 Gustáv Husák, ktorý sa pridal k „normalizátorom“. Z komunistickej strany vylúčili po previerkach 400 000 členov, ktorí s intervenciou a normalizáciou nesúhlasili. Státisíce ľudí museli odísť zo zamestnania: zo škôl, podnikov, štátnej správy. Mnohí inžinieri, učitelia, vysokoškolskí profesori, novinári, umelci a vedci sa zamestnali ako pomocní a nekvalifikovaní robotníci, kuriči, vrátnici. Ich deti nemali prístup do škôl. Okolo 127 000 obyvateľov, väčšinou kvalifikovaných, emigrovalo. Nové vedenie komunistickej strany a štátu sa dalo na cestu bezvýhradnej spolupráce so ZSSR. O hospodárskych, politických reformách sa nemohlo 20 rokov v tlači či v knihách vôbec diskutovať.

Jeden a pol roka po intervencii bol pri návšteve v Prahe L. I. Brežnevovi udelený titul Hrdina ČSSR. Po smrti L. Svobodu roku 1975 bol za prezidenta zvolený jeden z hlavných normalizátorov Gustáv Husák.