V ústrety demokracii a samostatnosti

Michail Gorbačov začal od svojho nástupu do najvyššej straníckej funkcie v ZSSR presadzovať politiku reforiem. Komunistické vedenie v Česko-Slovensku však ukázalo, že nemá záujem niečo meniť. Ani Gorbačov nebol ochotný zmeniť doterajšie vysvetľovanie vojenského zákroku z roku 1968. Takýto stav sa stal pre široké vrstvy obyvateľstva neudržateľný. Na Slovensku ožili hlavne náboženské a ochranárske aktivity. Mládež odmietala marxizmuspovinné organizovanie v pionierskej a zväzáckej organizácii. Zúčastňovala sa pútí na mariánskych pútnických miestach, najmä v Šaštínev Levoči. Vzrástol záujem o tábory Stromu života, na ktorých sa uzatvárali nové priateľstvá a mladí pomáhali obnovovať vzácne historické pamiatky a chrániť prírodu. Každý cítil, že očakávaná zmena čoskoro príde.
Vedenie KSČ, ktoré dovtedy napodobňovalo sovietsky vzor, politiku „prestavby“ odmietalo. Keďže jeho členovia boli dosadení do funkcií iba v dôsledku intervencie roku 1968 a väčšina národa ich považovala za kolaborantov, stratili akúkoľvek politickú oporu, zostali osamotení a boli odkázaní len na prostriedky ako zastrašovanie a teror. Vedúcu skupinu neboli ochotní podporovať ani radoví komunisti, rovnako ako ostatní občania rozhorčení neschopnosťou vedenia. Príchod M. Jakeša na čelo KSČ (G. Husák zostal vo funkcii prezidenta) nič nevyriešil, lebo nemal úctu ani autoritu obyvateľov.

V roku 1968 sa spoločenský pohyb začal „zhora“, reformné snahy mali oporu v KSČ. V rokoch „normalizácie“ však komunistická strana stratila vážnosť. Odmietanie akýchkoľvek reforiem vedením KSČ viedlo k tomu, že demokratický pohyb sa obrátil proti KSČ. Bol to pohyb „zdola“.

Od roku 1988 sa množili aj verejné prejavy nespokojnosti. 25. marca 1988 sa v Bratislave konala pokojná manifestácia veriacich so zapálenými sviečkami v rukách, ktorú rozohnala bezpečnosť. V Prahe i na ďalších miestach boli demonštrácie 21. augusta pri výročí okupácie a znova 28. októbra pri výročí vzniku Česko-Slovenska. Niekoľko dní v januári 1989 trvali v Prahe búrlivé demonštrácie mládeže pri výročí upálenia sa Jána Palacha, tzv. Palachov týždeň.

V lete 1989 kolovalo medzi občanmi vyhlásenie Niekoľko viet. Obsahovalo sedem požiadaviek, ktoré mali umožniť dialóg medzi opozíciou a vládou. Vyhlásenie sa končí žiadosťou k vláde: „Vládu vyzývame, aby s ním nenaložila tak, ako doteraz zvykla s nepohodlnými názormi nakladať. Zasadila by tým osudovú ranu nádejam, totiž nádejam, ktoré nás vedú k dialógu, ako k jedinému možnému východisku zo slepej uličky, v ktorej sa dnes Česko-Slovensko nachádza.“

Vláda ponúknutú ruku k rozhovoru (dialógu) neprijala. Predseda vlády pri rokovaniach s rakúskymi politikmi označil vedúcu postavu opozície – Václava Havla – za nulu, o ktorej sa vážnemu politikovi neoplatí hovoriť.
17. novembra 1989 bezpečnosť brutálnym spôsobom rozohnala pokojnú demonštráciu študentov, ktorí si pripomínali výročie brutálneho zásahu nacistov proti českým študentom v roku 1939. Udalosti na Národní tříde v Prahe sa stali historickým bodom obratu. Študenti v celom štáte vstúpili do štrajku. V Prahe vzniklo Občanské fórum, v Bratislave Verejnosť proti násiliu. 27. novembra 1989 generálny štrajk v celom štáte ukázal, že opozícia sa stala rozhodujúcou silou.

Vedenie vládnucej strany sa nemalo o koho oprieť. Moc, ktorú získalo v augustovú noc 1968, sa vymkla z rúk pri prvom vážnejšom otrase. Vytvorila sa nová Vláda národného porozumenia. Česko-Slovensko po 42 rokoch znova vykročilo na cestu demokracie.
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/1740-v-ustrety-demokracii-a-samostatnosti/